Schmögnerová: najviac zaostávame vo vzdelaní

BRATISLAVA – Brigita Schmögnerová, niekdajšia podpredsedníčka vlády a ministerka financií, neskôr výkonná tajomníčka Európskej hospodárskej komisie OSN a viceprezidentka Európskej banky pre obnovu a rozvoj, poskytla Finančným novinám rozhovor. 

Nadchádzajúcim rokom sa začína programové obdobie 2021-2027, v ktorom je pre Slovensko z podporných fondov Európskej únie vyčlenených 13,3 miliárd eur. Spolu s každoročným štátnym rozpočtom budú tvoriť zdroje pre fungovanie ekonomiky a zvyšovanie životnej úrovne obyvateľov. V dokumente s názvom Moderné a úspešné Slovensko nedávno predstavilo svoju víziu ďalšieho smerovania krajiny Ministerstvo financií SR.

Iný pohľad na čo najefektívnejšie využitie finančných zdrojov ponúka štúdia s názvom Solidárne, ekologické a moderné Slovensko. Z iniciatívy Zastúpenia Friedrich-Ebert Stiftung v Slovenskej republike ju vypracoval kolektív riešiteľov pod vedením ekonómky Brigity Schmögnerovej. V nasledujúcom rozhovore vám prinášame bližší pohľad na alternatívne riešenia. Môže byť podnetom pre naštartovanie spoločenskej diskusie o tom, akou cestou by sa malo Slovensko v nasledujúcich rokoch uberať.

 Podľa vášho názoru, je súčasné obdobie kľúčovým pre našu spoločnosť? Prečo hovoríme o potrebe transformácie krajiny práve teraz?

Doterajší rastový model je založený na jednom, dvoch nosných odvetviach (automobilový, prípadne elektrotechnický priemysel) a na dominantnej úlohe exportu ako kľúčovom rastovom faktore. Je závislý na zahraničných investíciách, pomerne nízkej úrovni inovatívnosti a nízkej mzde ako hlavnej konkurenčnej výhode. Tento model sa však už vyčerpal. Zabrzdil sa konvergenčný proces, rast miezd predstihol rast produktivity práce nie preto, že by sme dobehli mzdovú úroveň tzv. starých členských štátov EÚ, ale preto, že úroveň inovácií biznisu je nedostatočná – a my sme závislí na produkcii s nízkou pridanou hodnotou. Koronakríza ukázala, aké zraniteľné je slovenské hospodárstvo. Je najvyšší čas prejsť na inú rastovú trajektóriu.

Štúdia, v ktorej ste vedúcou autorského kolektívu, hovorí o zmenách v troch oblastiach: životné prostredie, digitalizácia a potreba solidarity. Aká je v nich úloha štátu?

Hovoríme o potrebe trojakej transformácie: zelenej transformácie, digitálnej transformácie a tretej, s ktorou sú prvé dve úzko previazané, a tou je transformácia na solidárnu spoločnosť. Digitálnu transformáciu chápeme v širšom zmysle slova ako transformáciu na priemysel 4.0. Primárne by mala mať o ňu záujem podnikateľská sféra, ak chce byť konkurencieschopná. Štát má vytvárať iba niektoré predpoklady, ako napríklad pomoc pri digitálnej infraštruktúre, investície do vzdelania, výskumu a vývoja. Zelená transformácia, ktorú považujeme za náš vklad do zmierňovania klimatických zmien a adaptáciu na ne, je úlohou celej spoločnosti. Tu je úloha štátu kľúčová. Solidárna spoločnosť má nielen má zmierňovať prípadné negatívne dôsledky prvých dvoch, ale predovšetkým sa usilovať o to, aby ich prínosy boli rovnomernejšie rozdelené na celú spoločnosť.

Slovensko dlhodobo determinujú veľké regionálne rozdiely. Mnohí boli presvedčení, že príchodom priamych zahraničných investícií budú tieto rozdiely menšie (očakávali sa inovácie, manažérske skúsenosti, získanie know-how, a pod., ktoré prinesú rast vlastného potenciálu regiónu). Tento zámer sa naplnil len veľmi povrchne. Ako inak sa dajú regionálne rozdiely odstrániť?

Jedným z dôsledkov transformácie na trhové hospodárstvo bol rozpad pôvodnej podnikovej štruktúry, ktorý najviac postihol takzvané periférne regióny. Zahraničné investície sa skoncentrovali hlavne na západnom Slovensku. Niektorí zahraniční investori priniesli know-how i manažérske skúsenosti, ale mnohí profitovali z nízkej mzdovej úrovne práve v zaostávajúcich regiónoch. V štúdii sa zaoberáme podporou regionálneho a lokálneho rozvoja, ktorý by mal byť napojený na domáce inovatívne podniky, na lokálnu energetiku, lokálnu produkciu potravín, sociálne podnikanie či rozvoj nájomného bývania.

Poznáte Slovensko a sledujete vývoj v Európe. V čom najviac ako spoločnosť zaostávame? Existuje oblasť, kde sme lepší alebo na rovnakej úrovni ako vyspelá Európa?

Stratili sme výhodu, ktorou sme sa pred pár desiatkami rokov mohli nielen chváliť, ale bola aj lákadlom pre zahraničných investorov. Bola to úroveň vzdelania. Zaostávame vo všetkých formách vzdelania a z hľadiska dôsledkov dvoch transformácií aj vo veľmi dôležitom celoživotnom vzdelávaní. Možno nám ešte niečo zostalo z tradičnej pracovitosti.

Už roky sa hovorí o potrebe reformovať školstvo. V čom a ako? Ide len o vysokoškolákov, vedu a výskum, alebo sa musia reformovať aj stredné školy, učilištia?

Začať treba od predškolského veku, a to čo najskôr, už od troch rokov. Je potrebné prejsť všetkými stupňami vzdelávania, až po ten najvyšší. Český sociológ a filozof Radovan Richta publikoval v 60. rokoch minulého storočia knihu s názvom Civilizace na rozcestí. Už vtedy predpovedal výsledky vedecko-technickej revolúcie a súčasne nové požiadavky na spoločnosť, v ktorej bude mať prevahu duševná práca. Po viac ako pol storočí sa náš vzdelávací systém tvári, akoby sa nič nezmenilo. Paralelne treba „reformovať“ aj učiteľský stav. Musí získať prestíž, ako tomu bolo voľakedy alebo ako je to dnes napríklad vo Fínsku.

 Aj odborníci súčasnej vládnej koalície sa zhodujú na potrebe investovať do zelenej ekonomiky, digitalizácie, inovácií a vzdelania. V porovnaní s vašou štúdiou však nehovoria o solidárnej spoločnosti. Prečo je solidarita dôležitá?

Existujú dôvody, prečo vysoká miera nerovností už znepokojuje aj ekonomických lídrov, ktorí sa každý rok stretávajú v Davose so svetovými politickými lídrami. Sú to dôvody bezpečnostné (ako zachovať sociálny zmier) a ekonomické (ako podporiť kúpyschopný dopyt). Naša štúdia sa zamýšľa nad sociálnodemokratickou alternatívou transformácie a vychádza z hodnôt, medzi ktorými je solidarita jednou z troch kľúčových sociálnodemokratických hodnôt.

V štúdii navrhujete zásadné zmeny v štruktúre daní. O aké konkrétne zmeny ide a čo by malo byť ich výsledkom?

Náš postoj je o to aktuálnejší, keďže jedna z politických strán sa opätovne usiluje presadiť odvodový bonus a rovnú daň. Dokument ministerstva financií Moderné a úspešné Slovensko hovorí o prorastovom daňovom mixe. Naša predstava sa od neho odlišuje. Opierajúc sa o porovnania so spriemerovanou štruktúrou daňových príjmov a priemerom daňovo-odvodového zaťaženia v OECD, ale aj požiadavkami, ktoré súvisia s trojakou transformáciou, navrhujeme niekoľko zásadných zmien.

Mohli by ste ich popísať?

V prvom rade je to zavedenie progresívnej dane (štyri, prípadne viac daňových pásiem) a odbúranie viacerých odpočítateľných položiek. Nasleduje zníženie sociálnych a zdravotných odvodov pre zamestnancov i zamestnávateľov a vykompenzovanie takto vzniknutých strát pre sociálne a zdravotné poistenie zo štátneho rozpočtu. Novým prvkom je zavedenie majetkových daní (tzv. trojdane), environmentálnych daní, perspektívne možno i daní z robotov a na úrovni EÚ, zavedenie digitálnej dane a dane z finančných transakcií. Na rozdiel od ministerstva financií odmietame zvyšovanie spotrebných daní a DPH, ktoré neprimerane zaťažuje nízko a stredno-príjmové skupiny. Cieľom je podporiť zamestnanosť, ochranu životného prostredia a využiť obidve funkcie daní, resp. posilniť fiškálnu a redistribučnú funkciu na plnenie úlohy štátu pri riadení trojakej transformácie.

Čo konkrétne by malo byť výsledkom takýchto podstatných zmien v daňovom systéme?

Určite by pomohli zvýšiť konkurencieschopnosť podnikateľov. Súčasne nastavujú trendy v spoločnosti tak, aby spĺňala moderné environmentálne kritériá a bola solidárna.

Koronakríza si vynútila pozastavenie dodržiavania Maastrichtských kritérií, pričom s ich dodržiavaním mali štáty problémy aj v minulosti , napríklad aj Nemecko, nehovoriac o Grécku. Je potrebné prehodnotiť ich?

Nová Európska komisia chcela začiatkom tohto roka otvoriť diskusiu o niektorých nástrojoch ekonomického riadenia v eurozóne, napríklad fiškálny pakt, Six Pack a Two Pack. Koronakríza nastolila akútnejšie otázky. Predpokladám však, že keď pominie, k diskusii sa vrátime. Dospieť k dohode 27 štátov je ťažké a pokrok sa dosahuje po malých krokoch. No prvé náznaky, ktoré by mohli smerovať k doplnkom revidujúcim niektoré časti či paragrafy Európskej zmluvy, sú tu. Je to napríklad dočasné pozastavenie Maastrichtských kritérií, finančný nástroj Fond obnovy a odolnosti, ktorý je dočasným spoločným dlhom EÚ financovaným z nových zdrojov EÚ, alebo nekonvenčné operácie ECB, ktoré zachránili euro, skrátili takzvanú Veľkú recesiu a teraz pomáhajú pri koronakríze. Medziiným sú aj skrytou formou monetizácie dlhu.

Ako hodnotíte úlohu Slovenska v rámci Európskej únie? Máme vzhľadom na veľkosť a štruktúru ekonomiky potenciál ponúknuť inovatívne riešenia? Alebo sa musíme podriadiť diktátu veľkých ekonomík?

S výnimkou migračných kvót sa slovenské vlády stavali do zákrytu veľkých európskych štátov, napríklad v ekonomickej sfére za Nemecko. Najokatejšie to bolo v prípade krízy eura, keď politiku diktoval práve vtedajší nemecký minister financií. Naše ministerstvo financií s ním súhlasilo bez výhrad. Máme nielen málo sebavedomia, ale predovšetkým málo odborníkov, na ktorých by sme sebavedomie mali budovať.

Európske spoločenstvo ešte stále toleruje daňové raje, hoci deformujú vlastnú ekonomiku krajín, nehovoriac o etike podnikateľského prostredia. Prečo nedokáže EÚ rázne zakročiť?

Mnohé členské štáty EÚ sú daňovými či kvázi-daňovými rajmi. Nepôjdu proti sebe. Tlak nadnárodných korporácií bráni zásadnejším dohodám o boji proti daňovým rajom na medzinárodnej úrovni, napríklad na úrovni OECD. V OECD sa v roku 2017 dosiahla Modelová daňová zmluva o príjmoch a majetku (Model Tax Convention on Income and Capital, poznámka redakcie Finančných novín), roky beží iniciatíva známa pod skratkou BEPS (Base Erosion and Profit Shifting, poznámka redakcie Finančných novín) proti erózii daňového základu a za zdaňovanie zisku tam, kde sa vytvorí. Aj tak ročne uniká na daniach okolo 160 mld. USD. Aj naša daňová medzera pri DPH a priamych daniach je vysoká. Argumentovalo sa, že nízka (rovná) daň zastaví únik do daňových rajov. Naopak, počet podnikateľských subjektov registrovaných v daňových rajoch, napríklad na Cypre a najnovšie v severoamerickom štáte Delaware, z roka na rok rastie.

Nedávno zaznel návrh Inštitútu ekonomických a spoločenských analýz (INESS) na akúsi tretiu vlnu privatizácie. Do súkromných rúk by sa tak mali dostať nemocnice, letiská, lesy a ďalšie strategické oblasti. Aký je váš názor na tento návrh?

INESS je neoliberálny think-tank financovaný grantmi zo súkromného sektora (za ostatných desať rokov už nie sú pre verejnosť dostupné výročné správy, ktoré by uvádzali jeho donorov) a zrejme reflektuje záujmy tých, ktorí by chceli privatizovať. Možno je to Svet zdravia, ktorý patrí Pente; práve tá je jedným z donorov INESS a profituje z vertikálnej integrácie zdravotnej poisťovne, siete nemocníc, polikliník a siete lekární. Protimonopolný úrad mal proti tomu už dávno zakročiť.

Prečo?

Zdravie je verejný statok. Súkromný sektor, ktorého prvoradým cieľom je dosahovanie zisku, ho predsa nemôže obhospodarovať. Spomínate si na dokumentárny film amerického filmára Michaela Moorea s názvom „Sicko“? Ilustroval, ako sa súkromné americké poisťovne bránia hradiť zdravotnícke úkony svojich poistencov. Reagujú celkom prirodzene. Medzi dôvody, prečo by sektor zdravotníctva nemal byť súkromný je, že poistenci sú náchylní byť účastníkmi tzv. morálneho hazardu a tzv. nepriaznivého výberu („adverse selection“, pozn. red.), ktoré môžu zvyšovať náklady pre súkromné poisťovne. Pacient je pritom vystavovaný tzv. informačnej asymetrii, keď jedna strana má informácie, ktoré zhoršujú jeho pozíciu.

A ďalšie podniky?

Vodárenská a kanalizačná sieť má vždy monopolné postavenie a súkromný monopol je to najhoršie riešenie. Vodárne a kanalizácie by mali byť verejnoprospešným podnikom v rukách samosprávnych orgánov. Pošta  plní úlohu služby vo verejnom záujme a má byť cenovo a geograficky dostupná pre každého. Súkromný sektor orientovaný na zisk to bez dotácií štátu nedokáže zabezpečiť. Aký význam má teda mať jej privatizácia?

Privátne letiská nie sú ničím nezvyčajným. Ale liberáli navrhujú napríklad aj privatizáciu lesov.  

U letísk asi treba postupovať jednotlivo. Jednako, spoluúčasť štátu, resp. mesta na vlastníctve môže byť dobrým riešením. Nuž a drancovanie lesov sa dnes v súkromných i štátnych lesoch deje v oveľa väčšej miere ako v starom režime, ktorý sme aj za to oprávnene kritizovali. Ak sa zákonom nezatrhne, jedno z našich bohatstiev bude čoskoro zdecimované.

Pani Brigita Schmögnerová, ďakujeme Vám za rozhovor.

Zhovárala sa Lýdia Kokavcová