Tajomstvo úspechu fínskeho socializmu je bývanie
Ľudia bez domova sú jedným z globálnych problémov ľudstva. Najmenej 150 miliónov ľudí nemá strechu nad hlavou – to sú asi dve percentá z celkovej svetovej populácie. Zníženie počtu ľudí bez domova je úloha, ktorú si úrady takmer každého štátu pravidelne stanovujú a pravidelne zlyhávajú.
Za posledných niekoľko rokov vzrástol počet ľudí bez domova v Spojenom kráľovstve o 169 percent, v Nemecku o 150 percent a v Írsku o 145 percent. Jedinou krajinou v Európe, kde v posledných rokoch ich počet neustále klesá, je Fínsko. Problém bezdomovectva v krajine sa v skutočnosti blíži k úplnému riešeniu.
Fínska vláda sa za posledných 30 rokov usilovala o odstránenie bezdomovectva v krajine. V roku 1987 bolo vo Fínsku viac ako 18 000 ľudí bez domova. Najnovšie údaje za rok 2017 hovoria, že ich zostáva 6,6 tisíc. Za posledných desať rokov sa teda počet ľudí bez domova v krajine znížil o približne 40 percent. Len veľmi málo z nich však nemá kde bývať a žiť. Väčšina oficiálnych bezdomovcov žije s priateľmi, príbuznými alebo v dočasnom bývaní. Iba pár ľudí je nútených spať na ulici.
Tajomstvom fínskeho úspechu je národný program Housing First (Najprv bývanie), ktorý funguje od roku 2008. Jeho podstata spočíva v tom, že každý bezdomovec môže získať lacné bývanie od štátu. Fínske orgány sa snažia poskytnúť bývanie všetkým, ktorí to potrebujú, čo najskôr, bez toho, aby im predložili akékoľvek predbežné požiadavky, alebo stanovili akékoľvek podmienky. Akonáhle sú bezdomovci ubytovaní, je im poskytnutá pomoc pri odbornej príprave a hľadaní práce. Filozofia bývania je založená na skutočnosti, že vlastné bývanie nie je privilégiom, ale jedným zo základných ľudských práv.
Princípy tohto programu boli vyvinuté psychológom z New Yorku Sam Tsemberis začiatkom deväťdesiatych rokov rokov. Spočiatku bolo zamerané na pomoc ľuďom bez domova s duševnými poruchami, ktorí sa periodicky dostali do psychiatrických liečební, a po ukončení liečby sa opäť ocitli na ulici a každý rok ich bolo len viac. Podľa odhadov newyorských úradov stála v roku 2000 osoba bez domova s duševnou poruchou rozpočet asi 40 tisíc dolárov.
Systém poskytovania služieb pre bezdomovcov, ktorý predchádzal myšlienkam Sama Tsemberisa, nepriniesol žiadne konkrétne výsledky. Jej princíp sa znížil na skutočnosť, že človek, ktorý sa objavil na ulici, by mal „zarobiť“ materiálne bohatstvo od štátu opustením okrajového spôsobu života, prekonaním závislosti od alkoholu a drog. A najvyššou odmenou v tomto systéme je len získanie vlastného bývania pre ľudí bez domova. Postupne však došlo k pochopeniu, že je veľmi ťažké pre človeka žijúceho na ulici opustiť všetky atribúty životného štýlu, ktorý je pre toto prostredie prirodzený.
Sam Tsemberis navrhol opačný princíp: Namiesto toho, aby sme bezdomovcov prinútili „si zaslúžiť“ bývanie, je lepšie zabezpečiť ich najskôr a až potom uskutočniť rehabilitačné programy. Koniec koncov je logické, že samotné bezdomovectvo je hlavným faktorom, ktorý sťažuje resocializáciu bezdomovcov. Preto hlavným odkazom Sama Tsemberisa bolo, že každý bezdomovec má právo na bývanie bez ohľadu na to, aký životný štýl vedie.
V dôsledku toho psychológ začal rozsiahly experiment, na ktorý štátny fond pridelil pol milióna dolárov. Tieto peniaze boli vynaložené na prenájom bytov pre niekoľko desiatok ľudí bez domova, ako aj na sociálne služby, ktoré im pomohli s kariérnym poradenstvom a opustením závislostí. Výsledok experimentu, ktorý sa skončil v roku 1997, prekročil očakávania: 85 percent jeho účastníkov dokázalo úplne opustiť život na ulici a úspešne resocializovať. Na porovnanie, najlepší podobný výsledok zo všetkých predchádzajúcich programov bol iba 60 percent.
Po úspešnom americkom experimente sa programu Housing First venovala pozornosť aj Európe. Princípy tohto programu sa teraz uplatňujú v mnohých krajinách, ale iba vo Fínsku sa stal hlavným zameraním štátnej politiky na problematiku bezdomovcov. Od roku 2008 Fínsko realizuje štátny program pomoci bezdomovcom PAAVO-1. Jej mottom bola fráza, ktorú možno preložiť z fínčiny takto: „Nechajte na dverách visieť tablet s vaším menom.“
Podľa Juhu Haakinena, programového manažéra a vedúcich charitatívnych nadácií nadácie Y mala krajina pôvodne sieť nočných prístreškov, ubytovní a ubytovní pre bezdomovcov. “Tieto zariadenia mali vo Fínsku dlhú históriu a videli sme, že nefungujú,” uviedol Haakinen. Existuje názor, podľa ktorého musia bezdomovci prejsť celým reťazcom zmien, aby konečne dostali bývanie vo finále a opäť sa stali plnoprávnym členom spoločnosti.
Priestory uvoľnené v dôsledku zatvorenia prístreškov boli prestavané na komplex malých bytov pre bezdomovcov. Fínske orgány čoskoro začali stavať nové bytové komplexy pre tieto potreby – za 10 rokov sa vytvorilo asi 3 500 nových domov. Väčšinou v Helsinkách – koniec koncov až 50 percent bezdomovcov je sústredených v hlavnom meste. Okrem toho má kapitál, obrovský realitný fond, ako aj vlastnú stavebnú spoločnosť a schopnosť stavať lacné sociálne bývanie bez dodatočných nákladov.
Jeden z týchto komplexov postavený pre bezdomovcov sa nazýva „Veinola“ a nachádza sa v Espoo, jednom z najdynamickejšie sa rozvíjajúcich miest vo Fínsku. Podľa riaditeľa rezidenčného komplexu Pilvyho Colea je všetko pripravené na život: kompletne vybavená kuchyňa, pomerne veľká kúpeľňa, prispôsobená pre osoby so zdravotným postihnutím, spálňa a balkón. K dispozícii je aj podlahové kúrenie. Všetky apartmány majú rozlohu približne 35 metrov štvorcových. Zvyčajne taký byt stojí 480 eur. Ak však osoba bez domova poberá dávky v nezamestnanosti, bude platiť iba asi 100 EUR.
Ak osoba bez domova dostáva sociálne bývanie, vypracuje sa pre ňu anuitná zmluva. Osoba si za to môže zaplatiť sama (ak má zárobky) alebo môže požadovať náhradu škody od štátu. Podľa logiky programu je byt najskôr úplne prenajatý na náklady štátu alebo charitatívnych organizácií a potom, keď človek nájde prácu alebo poberá príspevok, nájomné je čiastočne dotované. V najťažších situáciách spoločnosť Housing First deklaruje svoju ochotu platiť za bývanie, až kým nie je možné, že daná osoba už nebude na ulici.
Malé odbočenie k pojmu anuita. Anuita,z latinského jazyka annuus – ročný, je pravidelné, periodické, plynutie pevne stanovených platieb počas určitej špecifikovanej doby.
Anuitná splátka zostáva počas celej doby splácania rovnaká. Skladá sa z istiny, splátky úroku a budúcej hodnoty. Výška anuitnej splátky sa nemení. Plynule sa mení výška a pomer istiny a úroku. Z toho vyplýva , že na začiatku úverového vzťahu najväčší podiel celej splátky bude tvoriť úrok a naopak na konci bude najväčší podiel splátky predstavovať istina, čiže každou ďalšou splátkou sa úrok znižuje a istina sa zvyšuje. Úrok a istina sa platia v pravidelných časových intervaloch, najčastejšie mesačne počas celej platnosti úveru. Príkladom anuity sú pravidelné vklady na sporiaci účet, mesačné splátky hypotéky na dom alebo mesačné splátky zdravotného poistenia. Poznamenajme, že anuita zahŕňa tok platieb opakujúcich sa pravidelne, pričom dĺžka doby medzi dvoma splátkami môže byť ľubovoľná (ale pre jednu anuitu konštantná).
A vráťme sa opäť k programu Housing First. „Rozhodli sme sa, že získanie nehnuteľnosti na bývanie bude bezpodmienečné, povedzte osobe: pozrite, nemusíte riešiť svoje problémy skôr, ako dostanete dom. Namiesto toho by mal byť domov pevným základom, ktorý uľahčí vyriešenie vašich problémov, “zdôrazňuje šéf nadácie Y. Skúsenosti ukazujú, že po niekoľkých rokoch je človek úplne rehabilitovaný a vracia sa do normálneho života: nájde si prácu, je schopný si prenajať nový byt a opustí program. V priemere sa to stane za dva roky, najdlhšia doba zotavenia je sedem rokov.
Sociálni pracovníci a psychológovia tiež včera pomáhajú pri návrate do normálneho života. Hoci dobrovoľníci dôrazne nabádajú bývalých bezdomovcov, aby sa zbavili závislostí a jemne ho prinútili hľadať prácu alebo získať vzdelanie, dôležitou podmienkou je, že by nemali vyvíjať tlak na svoje oddelenia a vždy rešpektovať vlastné rozhodnutia. Špecialisti by mali poskytovať iba tie služby, o ktoré požiada bývalý bezdomovec. Tento postoj mu umožňuje cítiť sa ako normálny člen spoločnosti a urýchľuje resocializáciu.
Za posledných 10 rokov vynaložilo Fínsko 250 miliónov eur na výstavbu nových domov a najímanie niekoľkých stoviek sociálnych pracovníkov. Napriek pôsobivým nákladom je však politika stále ziskována. „Bezdomovec často vyhľadáva lekársku pomoc, ktorá je veľmi nákladná, pre pohotovostnú starostlivosť má obchod s políciou a tak ďalej,“ hovorí Juha Haakinen. “Zobrali sme iba jeden prípad a vypočítali: ukázalo sa, že štát poskytujúci bývanie jednej osobe ušetril 15 tisíc eur.”
Zaujímavé je, že zdrojom financovania projektov na boj proti bezdomovstvu bolo podnikanie v oblasti hazardných hier, ktoré je pod štátnym monopolom vo Fínsku. Všetky lotérie a všetky hazardné hry všeobecne riadi štátna spoločnosť Veikkaus. Všetok prijatý príjem ide výlučne na charitu: pomoc potrebným a vážne chorým, charitatívne udalosti atď. Časť finančných prostriedkov je určená na rozvoj športu, medicíny a zdravotnej starostlivosti, ako aj na podporu umenia, sociálnych programov, vedy a práce s mládežou.
Po fínskom úspechu prilákala myšlienka Housing First aj ďalšie európske krajiny. V rokoch 2014 – 2017 sa začali pilotné projekty v mestách Holandska, Veľkej Británie, Írska, Španielska, Portugalska, Belgicka, Francúzska a Rakúska. Vo všetkých týchto krajinách ukazuje inovácia svoju účinnosť – od 84 do 93 percent ľudí bez domova odmietajú žiť na ulici a úspešne resocializovať. Je pravda, že zatiaľ čo vlády týchto krajín neponáhľajú prijať fínske skúsenosti na úrovni štátnej politiky, aj napriek zjavne pozitívnej dynamike.
