Kazachstan si dnes pripomína obete staliznizmu

BRATISLAVA –  Tridsiateho prvého mája je dňom spomienky na jednu z najtragickejších stránok v histórii Kazašskej republiky, dňom spomienky na obete masových politických represií v ZSSR a strašného hladomoru v rokoch 1931-1933, ktoré spolu viedli k smrti miliónov ľudí.

Tento smutný dátum si u nás pripomíname od roku 1997. Bol zriadený výnosom prezidenta Nursultana Nazarbajeva. Na pamiatku obetí stalinských represií v Kazachstane sa v tento deň koná mnoho udalostí, v múzeách sa otvárajú výstavy, kvety a vence  sa ukladajú na pamätníkoch.

Podľa historikov sa v rokoch 1931-33 stalo v Kazašskej republike 1 až 1,5 milióna ľudí obeťou masového hladomoru v dôsledku sovietskej politiky násilnej kolektivizácie poľnohospodárstva, ktorá sa zhodovala s suchom. Približne podobný počet ľudí utiekol za hranice krajiny (menej ako polovica z nich sa vrátila). Celkovédemografické straty Kazachov v priebehu týchto rokov dosiahli podľa rôznych odhadov 40 až 60% ich celkového počtu roku 1929.

Počas rokov politických represií v prvej polovici 20. storočia sa na území Kazašskej republiky nachádzal jeden z najväčších táborov v systéme neslávne známeho sovietskeho Hlavného veliteľstva tábora GULAG. Bolo ich spolu 11: ALŽIR, Karlag, Daľny, Stepnoj, Pesčany, Kamyšlag, Akťubinsky, Džezkazganlag, Petropavlovsky, Kengir a Usť-Kamenogorsky. Kazachstan sa v skutočnosti bol premenený na veľké väzenie. Počas rokov represie bolo viac ako 5 miliónov ľudí poslaných do týchto táborov. Len v rokoch 1937-1938 bolo v Kazachstane nezákonne odsúdených viac ako 100 tisíc ľudí, z ktorých bolo zastrelených asi 20 tisíc ľudí. Popravy a zatknutia zlomili osud miliónov ľudí. Deti zostali bez otcov alebo matiek.

„Akmolinsky pracovný tábor pre manželky vlastizradcov (ALŽIR), kde boli blízki príbuzní, manželky a deti politických väzňov vyslaní, bol smútiacim symbolom krutosti a cynizmu tých rokov,“ uviedol 30. mája tohto roku vo svojom prejave pri príležitosti Dňa spomienky na obete politických represií a hladomoru Prezident Kazašskej republiky Kasym-Žomart Tokajev.

Celkovo vzaté cez GULAG od roku 1934 do roku 1941 prešlo viac ako 6 miliónov ľudí rôznych národností. Obetami represií sa stali zástupcovia rôznych skupín obyvateľstva, všetkých národností žijúcich na území Sovietskeho zväzu. Kazachstan stratil takmer všetkých intelektuálov, ktorí sa bránili záujmy národnej štátnosti, a stal sa miestom deportácie stoviek tisícov nevinných ľudí a
vyhnanstvom iných etnických skupín, ktoré naši chudobní ľudia zachránili pred chladom a hladom.

V rokoch 1936-1941 boli do Kazachstanu deportované stovky tisíc Kórejcov, Poliakov, Turkov, Iráncov, Kurdov a Azerbajdžancov. Počas Veľkej svetovej vojny boli deportovaní Nemci, Gréci, Čečenci, Inguši, Karáčajevci, Balkárci, krymskí Tatári a predstavitelia iných národov. Historici odhadujú celkový počet ľudí, ktorí sa počas týchto rokov ocitli na našej pôde bez vlastnej slobodnej vôle, o 1 500 000 ľudí.

Mnoho násilne vysídlených osôb zomrelo na ceste do Kazachstanu alebo pri príchode, kde pre nich neboli vytvorené prakticky žiadne podmienky pre život. Zlomené osudy sú napísané krvavými písmenami v análoch našej krajiny…

V roku 2012 bol v hlavnom meste Kazašskej republiky odhalený pamätník v deň spomienok na obete politických represií. Monumentálna socha udržiava utrpenie ľudí v ťažkých rokoch a predstavuje „stenu smútku“ vo forme „Kerege“ (jednej z časti
jurty) a sochárskej skupiny pozostávajúcej z postáv smútiacich ženy a dieťaťa.

Myšlienka inštalácie pamätníka patrí prvému prezidentovi Kazachstanu Nursultanovi Nazarbajevovi. „Kolektivizácia sa ukázala byť krutým experimentom, zničila storočný spôsob života aula (dediny), boli zničené tisícročné základy nomádskej civilizácie na našej zemi. To všetko viedlo k utrpeniu miliónov ľudí. Hladomor a jeho strašné následky sa stali hlavnou humanitárnou katastrofou sovietskeho obdobia.

Následné demografické straty boli zriedkavé vo svetových dejinách, nielen Kazachovia boli vystavení represiám, ale aj 1,5 milióna zástupcov iných etnických skupín, ktorí boli násilne deportovaní do Kazachstanu. Súcit a pomoc od kazašského ľudu im pomohli
prežiť a získať nádej. Boli to výsledky tragického experimentu pod sloganom „svetlej budúcnosti komunizmu“. To sa stane, keď namiesto evolučného vývoja dôjde k revolúciám.

Otvorenie v rôznych regiónoch krajiny monumentov „Kazak chalkyna myn algys“ (kazašský „Қазақ халқына мың алғыс“, slovenský „Tisíce poďakovaní kazašskému ľudu“) je prejavom pocitu úprimnej vďačnosti rôznych národov, ktoré našli útočisko na kazašskej zeme. Napriek rozsahu strát si naši ľudia zachovali svoje najlepšie národné vlastnosti. Nezatrpkol. Zachoval svoju starovekou múdrosť. Ale vždy si bude pamätať na tieto strašné skúšky, bude chrániť a vážiť si najväčší výnos — našu Nezávislosť.

Preto sociálna jednota, medzi etnická harmónia, stabilná ekonomika a vysoká medzinárodná prestíž Kazašskej republiky je spoľahlivou zárukou proti šokom, ktoré naši ľudia zažili v 20. storočí. Tieto úspechy si musíme vážiť, aby sme nikdy neopakovali smutné stránky minulosti,“ uviedol Nursultan Nazarbajev.

„Spomienka na obrovské ľudské obete a krutú drámu tých rokov zanechala v srdci každého Kazachstanca tragickú stopu,“ uviedol vo svojom prejave prezident Tokajev. „Pre mnoho národov postihnutých totalitným režimom sa kazašská krajina stala skutočným domovom.

Odvaha a trpezlivosť našich predkov nám umožnili dôstojne prejsť tie najťažšie skúšky a zjednotiť sa do jedného národa… Aby sa mohlo dovŕšiť dielo na obnovení historickej spravodlivosti, poveril som zriadiť Štátnú komisiu pre rehabilitáciu obetí politických represií.

Úprimne si pamätáme nespravodlivo odsúdených, dokážeme vybudovať svetlú budúcnosť, ktorej základom zostáva naša Nezávislosť,“ zdôraznil prezident. V roku 2017 bol v Almaty  pamätník obetiam hladomoru v Kazachstane v rokoch 1931-1933. Kompozícia zobrazuje ženu, ktorá drží vyčerpané dieťa v náručí. Pomník bol postavený na námestí Karagajly na križovatke uličiek
Kabanbaj Batyra a Nauryzbaj Batyra v centrálnej časti mesta. Trojmetrová socha je vyrobená z bronzu a žuly.

Obyvatelia Kazašskej republiky si úprimne uchovávajú spomienku miliónov krajanov postihnutých masovými politickými represiami.

Dejiny čias stalinského terorizmu sú podrobne opísané v učebniciach dejepisu, vydávajú sa knihy o tejto téme, vyrábajú sa filmy, v mestách a dedinách v krajine sú postavené pamätné stély. To všetko je pre spoločnosť veľmi dôležité, aby si uvedomila hodnotu mierového evolučného vývoja a nikdy neumožnila opakovanie takýchto udalostí.

Roman Vasilenko, mimoriadny a sponomocnený veľvyslanec Republiky Kazachstan v Slovenskej republike, 31. mája 2020