Jozef Leikert: Nie každý začiatok musí byť ťažký

BRATISLAVA – Tribúna čitateľov. Názory. Podnety. Sťažnosti. Nad Vašimi listami.

Ako je to na tomto svete dôvtipne zaridené. To prvé si človek zväčša zapamätá na rozdiel od toho ďalšieho ktoré sa rýchlejšie zabúda. Nie je to len s láskou, ale so všetkým. Všetko prvé má v sebe akúsi magickú moc, zvláštne čaro i puto, ktoré z psychologického hľadiska vytvára ten neopakovateľný pocit a zážitok zároveň. Nakoniec je to celkom fajn a určite aj správne. Človek bez toho, aby si veci nejako zvlášť uvedomoval, je zrazu vnútorne bohatší a možno i krajší.

Tak je to s pvým zamestnaním, do ktorého v týchto dňoch nastúpili desiatky stredoškolákov i vysokoškolákov. Ale aj tí, ktorým sa veľmi do učenia nechcelo. Posledné prázdniny (ak ich ešte využili) majú už za sebou,  a tak sa postupne oboznamujú s doteraz pre nich neznámou prácou.  Ale aj s kolektívom a vecami okolo.  Veľa bude závisieť od nás starších, ako mladých podchytíme, ako im ukážeme samotnú robotu a vštepíme lásku  k ej. Rovnako ako ich zoznámime  s problémami, ktorých je na každom pracvisku dosť. Čím skôr sa s nimi zoznámia, tým rýchlejšie pochopia najrôznejšie zákonitosti. Ale otvorene a čestne, nie zo zákulisia. Ono sa to nezdá, ale tento moment je jedným z najrozhodujúcejších…

Skúste sa preniesť o nikeoľko rokov dozadu, zaspomínajte si na prvé dni v práci. Aj keď ubehol nejaký ten rôčik, určite sa pamätát, ako vás kolektív prijal. Som presvedčený, že na tých čo vám podali pomocnú ruku a zasvätili, radi spomínate a nejedného si dodnes väžite. Na druhej strane si určite pamätáte aj tých – možno niekedy viac – ktorí sa vás len zazerali, boli odmeraní, neporadili vám a dohromady nič  nepovedali. Takých ľudí aj dnes na pracoviskách habadej. Treba len dúfať, že mladí si to práve nemyslia aj o vás. Pretože sa stáva, že člove občas rýchlo zabudne, čo sa jemu nepáčilo a voči čomu mal výhrady.

Príjemne ma prekpapilo  keď som v redakčnej pošte objavil list od Márie Szrnikovej z Prešova. Aj ju trá´pi problém, o ktorom píšem. Sama cíti ako je dôleźité mladým, prekračujúcim prah závodu, podniku, či inej inštitúcie, pomôcť. Zorientovať. Ukázať. Zaučiť. A nie hneď nad nimi lámať palicu, ak sa im nedarí, alebo ak ešte nemajú ten správny vzťah a prístup. Nakoniec sme rôzni, záujem niekto získa skôr, niekto neskôr.  Keď mladému nepodáme pomocnú ruku vôbec, môže sa stať že ho nezískame vôbec. “Ak mu však rozumne vysvetlíme,” píše nám čitateľka z Prešova, že súčiastka, ktorá sa povaľuje po dielni,sú naše peniaze, určite pochopí. Len mu to treba povedať kamarátsky a nie sa vyvyšovať.

To je jeden z príkladov. Určite sa správny a dobrý. Na druhej strane, mladý nesmie zabadať, že nám starým pracovníkov, je úplne jedno, čo sa materiál sa poneviera v odpade, alebo kdesi inde. Mladí ľudia musia v pvom rade vidieť, že nás trápi, že ak sa neplní plán, keď sú problémy iného charakteru. To je pre nich najlepšou školou! Bez slov im povieme viac, ako dlhým krasnorečením., aký majú mať vzťah k práci. Mladý človek je mimoriadne citlivý a vnímavý. možno viac, ako myslíme. A v ňom svojou ležérnosťou, neustálym frflaním, ba i ulievaním sa – čo sa nám nerez stáva – zasejeme nesprávne semienko, neočakávajme, že nám vyrastie dobrá generácia.  Ak sa nám niekedy javí, že mladí emajú záujem o robotu, od koho sa to naučili? Kde to videli?

Keď chceme mať usilovnú a pracovnitú mládež, príklad musí vidieťv prvom rade v nás. Vo všetkých. A nie spoznávať, že niekto sa má dobre a má dostatok všetkého bez veľkej námahy a roboty…

Každá adaptácia mladéh pracvníka na novom pracovisku by mala prebiehať  v priateľskom ovzduší, v snahe pomôcť, vystríhať sa chýb, na ktoré kolektív už dávno prišiel. A nie ako mi prezradil môj bývalý spolužiak zo základnej školy J. K., že keď on nastúpil po skončení stredného odborného učilišťa do Calexu Zlaté Moravce, dovtedy robil nevhodným náradím, pokým si nekrvavil prsty.  A vtedy mu ostatní s úškľabkami prezradili, že  sa to dá robiť iným spôsobom.  Takto a rôzne “vítajú”  niektorých na nových pracoviskách. Dokonca sa s obľubou mladí vyučenci posielajú po “fajrontový kľúč”a potom sa im smejú a ohovárajú.

Páči sa mi, ako s mladými pracujucú v Priemstave, ktorý má svoje závody  po celom Západoslovenskom kraji.  Po niekoľkých mesiacoch pozvú  pozvú na stretnutie všetkých svojich žiakov, ktorí do podniku nastúpili. Zaujímajú sa o všetko. Nielen ako s´spokojní s prácou, ale aj plácou.  Rovnako ich interesuje, ako ich kolektív prijal, zapracoval, ako sa im venuje. Mnohé problémy vyriešia zástupcovia podniku a jednotlivých závodov priamo na mieste. Ako mi povedal JUDr. Vladislav Frajka z levického priemstavu, je to jedna z ciest, ako si mladých – práve v čase keď je nedostatok robotníkov – udržať a ďalších získať.

Jofef Leiker, vedúci oddelenia listov denníka Pravda, orgánu Ústredného výboru Komunistickej strany Slovenska. Pravda  14. septembra 1989, strana 4.