ABECEDA FINANCIÍ – čo sú to pravidlá menovej politiky, ako fungujú v riadení centrálnou bankou

Pravidlo menovej politiky je pravidlo, ktorým sa riadi centrálna banka pri vykonávaní menovej politiky. Poznáme tieto pravidlá menovej politiky: pravidlo inflačného cielenia, pravidlo cielenia nominálneho príjmu, pravidlo monetárneho cielenia, pravidlo cielenia devízového kurzu a Taylorovo pravidlo. Jednotlivé pravidlá a prístupy k menovej politike majú svoje výhody aj nevýhody. Preto je väčšina týchto pravidiel a prístupov uplatňovaná v kombinácii a nie samostatne. Ich konkrétne použitie je na základe trendov v ekonomike, ktoré má za úlohu odhadnúť monetárna autorita. Tá pri tom využíva všetky dostupné informácie v podobe rôznych indikátorov.

1.) Pravidlo inflačného cielenia

Môže byť definované ako udržanie miery inflácie v určitom časovom horizonte na určitej úrovni. Prípadne môže byť definované tak, že ak očakávaná miera inflácie prevýši inflačný cieľ, je potrebné zvýšiť úrokové sadzby. Inflačné cielenie je rámcom monetárnej politiky, v ktorom sa verejne vyhlasuje kvantitatívny cieľ pre mieru inflácie na určité obdobie, vychádzajúc z toho, že nízka a stabilná inflácia je primárnym dlhodobým cieľom monetárnej politiky.

2.) Pravidlo cielenia nominálneho príjmu

Znamená určenie cieľa pre nominálny HDP, prípadne môže byť formulované v podobe definovania priemernej miery rastu monetárnej bázy, ktorá je upravovaná smerom nahor (nadol), ak je rast nominálneho HDP nižší (vyšší) ako jeho cieľová úroveň.

3.) Pravidlo menového cielenia

Je založené na tom, že miera rastu peňažnej zásoby v strednodobom horizonte sa určuje prostredníctvom kvantitatívnej teórie peňazí. V praxi menovej politiky stanovuje, že ak je rast peňažnej zásoby vyšší ako stanovený cieľ pre tento rast, krátkodobé úrokové sadzby by sa mali zvýšiť. Ak je rast množstva peňazí v súlade s cieľom, potom by úrokové sadzby mali ostať nezmenené.

4.) Pravidlo cielenia devízového kurzu

Toto pravidlo využíva teoretický rámec parity kúpnej sily a nekrytej úrokovej parity. V závislosti od konkrétnej prijatej stratégie sa môže považovať za pravidlo sprostredkujúceho kritéria alebo operatívneho kritéria.

5.) Taylorovo pravidlo

Na základe empirického výskumu ho vypracoval John Taylor v roku 1993. Analyzoval výsledok štúdia monetárnej politiky FEDu v rokoch 1987 – 1992. Vo všeobecnej podobe môže byť formulované takto: krátkodobá úroková miera sa rovná priemernej krátkodobej reálnej úrokovej miere a podmienkam, ktoré odrážajú odchýlky od inflačného cieľa a rozdielu HDP. Je diskutabilné, či pravidlo zostrojené na základe empirických hodnôt pre jednu ekonomiku sa dá považovať za všeobecné pravidlo monetárnej politiky.

Ak inflácia zrýchľuje, Taylorovo pravidlo hovorí o tom, o akú sumu by mala byť zvýšená federálna úroková sadzba, alebo ak sa znižujú nezamestnanosť a produkcia, tak sumu, o ktorú má byť sadzba znížená. Tieto parametre sú nastavené len približne a od reálnej monetárnej politiky sa môžu odchyľovať, lebo FED môže mať aj iné ciele, ktoré chce dosahovať.