ABECEDA EKONOMIKY A EKONÓMIE – história skúmania ekonomického rastu a rozvoja

Základy teórie hospodárskeho rastu a rozvoja vytvoril Joseph Schumpeter , na titulnej fotografii, na začiatku XX. storočia.

Ako prvý rozlišoval medzi rastom a rozvojom ekonomiky, definoval podstatu inovácií ako hlavnej hybnej sily hospodárskeho rastu. Vo svojom základnom vedeckom diele – monografii Teória hospodárskeho rozvoja, ktorá bola prvýkrát publikovaná v roku 1911,  Joseph Schumpeter definoval hospodársky rast ako kvantitatívnu zmenu – nárast výroby a spotreby tých istých tovarov a služieb v čase. Joseph Schumpeter definoval hospodársky rozvoj ako pozitívne kvalitatívne zmeny, inovácie vo výrobe, vo výrobkoch a službách, v riadení, v ostatných sférach života a hospodárskych činnostiach v štáte. Kniha vyšla aj v slovenskom jazyku.

Joseph Schumpeter definoval hlavný motor rozvoja, pokroku – inovácie, ako aj podnikateľské zdroje, ktoré vytvárajú dopyt po inováciách a ich prebytok, pričom rast je kvantitatívna zmena a rozvoj – kvalitatívne pozitívne zmeny zamerané na rast a na zlepšenie kvality života. Schumpeterove myšlienky využil Philip Aguillon, ktorý sformuloval Schumpeterov model rastu. K modernej teórii rastu a rozvoja prispeli aj Robert Solow, Hirofumi Uzawa, Frank Ramsay, Tjalling Koopmans, David Kass, Paul Samuelson, Peter Diamond, Gary Bakker, Paul Romer, William Nordhaus, Oded Galor, Daron Adjemoglu a mnohí ďalší.

Robert Merton Solow, nositeľ Ceny Švédskej ríšskej banky za ekonomické vedy na pamiatku Alfreda Nobela je autorom teoretikmi uznávaného modelu. CC BY-SA 2.0  Autor: Olaf Storbeck from Düsseldorf, Nemecko. 

Solowov model je základom modernej teórie. Je to model exogénneho rastu, pretože rast produktivity práce je v ňom stanovený zvonka. To je jeden z nedostatkov tohto modelu. Druhým nedostatkom je exogénna miera úspor. Prvý nedostatok je v modeloch endogénneho rastu prekonaný. V modeloch prvej generácie je hospodársky rast spojený s akumuláciou ľudského kapitálu. V modeloch druhej generácie sa inovácie a následný rast produktivity považujú za výsledok rozhodnutí ekonomických subjektov. Napríklad v Romerovom modeli firmy inovujú prostredníctvom monopolistickej konkurencie a pracovníci si vyberajú sféru zamestnania (výroba tovarov a služieb alebo výroba znalostí) porovnávaním výnosov z každej z nich. Druhý nedostatok, exogenita miery úspor, sa rieši zahrnutím problému intertemporálnej voľby. Základnými modelmi s endogénnou mierou úspor sú Ramseyho a Diamondov model (model prekrývajúcich sa generácií).

Jednotný pohľad na históriu hospodárskeho rastu navrhol Oded Galor. Uvažoval o troch režimoch rastu: maltuziánskom, postmaltuziánskom a modernom. Prechod k modernému režimu je spojený s rastom produktivity a demografickým prechodom, ktorý vedie k poklesu populačného rastu. Na rozdiel od maltuziánskeho režimu vedie k neustálemu zvyšovaniu príjmu na obyvateľa.