Zo široka do stratena, prehlbovať, rozširovať a upevňovať v silnej jednotnej línii strany

BRATISLAVA – Na pôde Paneurópskej únie bola akože konferencia na tému Pravda a lož. Vybrané osoby diskutovali o médiách.

Venovali sa spravodajstvu, verejnému záujmu presadzovanému v médiách, ale aj aktuálne zverejneným informáciám, ktoré novinárom poskytujú vyšetrovatelia polície, sudcovia, prokurátori, advokáti, politici či iné osoby, ktoré prichádzajú do styku s informáciami z vyšetrovania.

To nie je samostatná investigatívna práca novinárov, ale propagovanie názorov jedného politického spektra, ktoré si konkuruje s iným politickým spektrom. Obe strany používajú médiá ako nástroj vzájomného sa ohovárania.

Na besiedke pri samovare vystúpila aj profesorka dekanka Fakulty masmédií Paneurópskej vysokej školy Iveta Radičová.  Poslucháč záznamu v sociálnej sieti si položí otázku. Z akej pozície vystupuje. Z pozície sociologičky, bývalej političky, či z hľadiska analytičky médií, ktorá robí štatistické komparatívne výskumy? Nevedno. Je to zlyhanie? Nie je to presný obraz slovenského školstva. Poznamenajme v úpadku. Ak to nevadí majiteľom školy, ani tým čo  škole platia, tak ako keby nič nedeje. Ale deje…

Paneurópska vysoká škola má akreditáciu v odbore mediáne štúdiá. A teda mediálnych štúdií, kde nič, tu nič. Ako hovoria Maďari, o tom potom. Ale to je problém tých, čo sú členmi komisie akreditujúcej daný odbor. Aj tu je konflikt záujmov. Členovia komisia hodnotia školy, v ktorých pracujú.

V diskusii chýbal pohľad na problematiku konfliktu záujmov v médiách. Nehovoriac o tom, že ten kto sa zaoberá problematikou médií by rád počuť citáty z tradičnej americkej učebnice Johna Ullmana Invetigative Reporting: Andvaced Methods And Techniques, ktorá je známe všade vo svete. Prvý raz vyšla v roku 1995. Už vtedy som si ju kúpil. A kto už poriadne nevie anglicky by si mohol nájsť knihu Tomáša Trampotu Zpravodajství z roku 2006. Obe monografie jednoznačne opisujú čo je to vyšetrovacia žurnalistika, alebo ak chcete investigatívna žurnalistika, kde sú jej hranice a obmedzenia, a ako analyzovať spravodajstvo v médiách.

Chýbal aj pohľad Karola Lovaša z Karlovej univerzity v Prahe, ktorý na jednej z reálnych vedeckých a nie pseudovedeckých konferencií predniesol príspevok na tému ideologizácia médií a aktivizmus. Diskutéri v Bratislave jeho príspevok nepoznajú a ani nečítali.

Malé lyrické odbočenie. Čukča, alebo sibírsky Eskimák, išiel na prijímacie pohovory do Puškinovho inštitútu. V ňom v čase Zväzu sovietskych socialistických republík vychovávali spisovateľov socialistického realizmu. Čukču sa prijímacia komisia opýtala či pozná Puškina, Majakovského, alebo Pasternaka. Nepoznal. V odpovedi sa vynašiel. Povedal:”Čukča ne čitateľ, Čukčas pisate!”

Obsahy fakúlt alebo katedier médií sú choré dvomi fenoménmi. Prednášajú tam ľudia, ktorí počúvajú rozhlas, čítajú noviny, pozerajú televíziu, alebo sledujú multimédiá. Ak aj v médiách pracovali, tak vôbec nesledujú medzinárodné publikácie či učebnice.

Namiesto toho niektorí nositelia hrdého titulu profesor prednášajú doktorandom obsahy známe v elektronickej encyklopédie Wikipedia.

Školstvo je naša budúcnosť! A dodajme bez pseudovedy a politického, ideologického a jednostranného drístania!

A opäť lyrické odbočenie. Na Červenom námestí jeden súdruh stretol druhého súdruha, suseda. Ten niesol po pazuchou noviny. Opýtal sa ho čo je nové v novinách. Ten ich roztvoril a ukázal. “Ryba!”