Spojenci globálne Teherán – Jalta – Postupim
TEHERÁN /JALTA/ POSTUPIM – Predstavitelia USA, Veľkej Bitánie a Sovietskeho zväzu počas konferencii v mestách Teherán, Jalta a Postupim definovali ako budú vyzerať hranice krajín po skončení II. svetovej vojne a celkové usporiadanie v Európe.
Všetyk tri konferencie sa dajú nazvať konferenciami globálneho významu. Predchádzala im konferencia v Káhire. Konala sa od 22. do 26. novembra 1943. Bolo to anglo-americko-čínske stretnutie medzi prezidentom USA Franklinom Delano Rooseveltom (1882 – 1945), britským premiérom Winstonom Churchillom (1874 – 1965) a čínskym prezidentom Čankajšekom (1887 – 1965). Okrem nich sa jej zúčastnili príslušní vojenskí a diplomatickí poradcovia. Bola v rezidencii amerického veľvyslanca Alexandra Kirka.
Sovietsky vodca Josif (Vissarionovič) Stalin sa konferencie nezúčastnil konferencii, pretože jeho stretnutie s Čankajšekom mohlo spôsobiť rozpor medzi Sovietskym zväzom a Japonskom. Sovietsko-japonský pakt neutrality z roku 1941 bol päťročnou dohodou o neutralite medzi dvoma národmi; v roku 1943 Sovietsky zväz nebol vo vojne s Japonskom, zatiaľ čo Čína, Spojené kráľovstvo a USA boli vo vojnovom stave.
Konferencia v Tehráne bola od 28. novemra 1943 do 1. decembra 1943. Konferencia v Jalte bola od 4.februára 1945 do 11.februára 1945. Postupimská konferencia 17. júla 1945 do 2. augusta 1945.
Teherán
Teheránska konferencia bolo vôbec prvé stretnutie hlavných predstaviteľov ZSSR, USA a Spojeného kráľovstva počas druhej svetovej vojny. Stretnutie Josifa Visarionoviča Stalina , Franklina Delano Roosevelta a Winstona Churchilla (takzvanej Veľkej trojky) sa konalo 28. novembra – 1. decembra 1943 v iránskom hlavnom meste Teheráne.
Zákaldnou otázkou, o ktorej sa rokovalo bolo otvorenie druhého frontu na západe, Na stretnutí sa okrem iného prejednávali otázky, ktoré sa týkali povojnového usporiadania strednej a východnej Európy.
Predmetom rokovaní bola predovšetkým spojenecká stratégia na európskych bojiskách, konkrétne otvorenie západného frontu. Churchill navrhoval rozšíriť pôsobnosť spojencov v oblasti Stredomoria a pripraviť si tak podmienky na vylodenie na Balkáne. Tento návrh nevylučoval možnosť zároveň aj spojeneckého vylodenia na západe Európy, a navyše by obmedzoval sovietske pôsobenie v strednej Európe. Stalin s otvorením frontu na Balkáne nesúhlasil.
Ďalším dôležitým bodom rokovania bola poľská otázka. Stalin žiadal východnú časť Poľska, v podstate to územie, ktoré ZSSR získal podľa spojeneckej zmluvy s Nemeckom v roku 1939. Spojenci súhlasili a dohodli sa na tom, že Poľsko ako kompenzáciu získa časť nemeckej ríše na západe. V podstate sa tak rozhodlo o poľských východných hraniciach na takzvanej Curzonovej línii. Spojenci a ZSSR sa ďalej zaviazali v čo najväčšej miere podporovať Titových partizánov v Juhoslávii zásobami a výzbrojou a Sovietsky zväz mal po skončení vojny v Európe vstúpiť do vojny s Japonskom. Franklin Delano Roosevelt navrhol po vojne rozčleniť Nemecko na päť štatov.
Sovietsky zväz mal po víťazstve ako odškodné právo na časť územia Východného Pruska. Dnes je to Kaliningradská oblasť Ruskej federácie. Kaliningrad je nový názov mesta Konigsberg. Pokiaľ ide o otázku začlenenia pobaltských republík do Sovietskeho zväzu, malo by sa uskutočniť hlasovanie vo vhodnom čase, ale nie pod medzinárodnou kontrolou. Americký prezident podľa zápisu z rokovaní dňa 1. decembra 1943 poznamenal, že o začlenení pobaltských štátov do ZSSR a zmene poľských hraníc nemôže verejne hovoriť, lebo v USA sa blížia voľby prezidenta.
Jalta
Konferencia v Jalte na Kryme bola v dňoch 4. – 11. februára 1945. Všetky rozhodnutia konferencie sa zaoberali dvoma otázkami.
Najprv bolo potrebné na území, nedávno okupovanom treťou ríšou, načrtnúť nové štátne hranice. Zároveň bolo potrebné ustanoviť neformálne, ale všeobecne uznávané všetkými stranami, ohraničujúce hranice medzi sférami vplyvu spojencov – záležitosť, ktorá sa začala na teheránskej konferencii.
Po druhé, spojenci si uvedomili, že po zmiznutí spoločného nepriateľa by vynútené zjednotenie Západu a ZSSR stratilo akýkoľvek význam, a preto bolo potrebné vytvoriť postupy, ktoré zaručia nemennosť hraníc vyznačených na mape sveta.
Na koneferncii sa konkrétne rozhodlo ako budú vyzerať hranice Poľska o vojne. Veľká trojka rozhodla o tom ako sa Neemcko rozdelí na okupačné zóny.
Diskutovalo sa aj o večnej otázke Balkánu – najmä o situácii v Juhoslávii a Grécku. Už v októbri 1944 Stalin umožnil Británii rozhodnúť o osude Grékov. Existuje o tom takvaná dohoda o percentách. V dôsledku nej v bola v Grécku občianska vojna medzi ľavicovými a pravicovými silami. Na druhej strane sa vlastne uznalo, že moc v Juhoslávii by mal získať Josip Broz Tito, ktorému odporúčali do vlády vziať „demokratov“.
Percentuálna dohoda “- dohoda o rozdelení juhovýchodnej Európy na sféry vplyvu, ktorú dosiahli J. V. Stalin a W. Churchill na konci druhej svetovej vojny.
Kľúčová konverzácia sa uskutočnila 9. októbra 1944 počas rozhovorov spojencov v Moskve. W. Churchil v svojich memoárov napísal:
Bola vytvorenápriaznivá atmosféra a ja som povedal: „Vyriešime si naše záležitosti na Balkáne. Vaše armády sú v Rumunsku a Bulharsku. Máme tu záujmy, misie a agentov. Nebudeme sa hádať nad maličkosťami. Pokiaľ ide o Anglicko a Rusko, súhlasíte s obsadením 90% dominantného postavenia v Rumunsku a s 90% dominantným postavením v Grécku a na polovici v Juhoslávii? “ Počas prekladu som vzal pol hárku papiera a napísal som:
“Rumunsko: Rusko – 90 percent, iní – 10 percent; Grécko: Veľká Británia (po dohode s USA) – 90 percent, Rusko – 10 percent; Juhoslávia – 50/50 percent; Maďarsko – 50/50 percent; Bulharsko: Rusko – 75 percent, iní sú 25 percent. “
Tento lístok som odovzdal Stalinovi, ktorého preklad už počul. Nastala krátka pauza. Potom vzal modrú ceruzku a lístok odfajkol a vrátil mi ho. <…> V strede stola ležal kúsok papiera načmáraný ceruzkou. Nakoniec som povedal:
„Nezdalo by sa, že by bolo trochu cynické, aby sme vyriešili tieto otázky životne dôležité pre milióny ľudí, ako keby boli improvizovaní? Poďme tento kus papiera spáliť. “ “Nie, nechajte si to pre seba,” povedal Stalin.
V Jalte sa sformovala myšlienka Organizácie spojených národov. Bipolárny svet vytvorený v Jalte a rozdelenie Európy na východ a západ sa zachovalo viac ako 40 rokov až do konca 80. rokov. Jaltský systém sa začal rozpadať na prelome rokov 1980 – 1990 s rozpadom ZSSR. Krajiny strednej a východnej Európy prežili zmiznutie predchádzajúcich demarkačných línií a dokázali sa integrovať do novej mapy Európy. Stále fungujú samostatné mechanizmy Jaltsko-Postupimského systému: OSN, zachovanie všeobecne nemenných hraníc v Európe, s výnimkou niektorých krajín, a na Ďalekom východe. Ide o hranice medzi ZSSR a Japonskom, nezávislosť KĽDR a Kórejskej republiky, územná celistvosť Čínskej ľudovej republiky. Dosiahla sa dohoda o repatriácii. Na základe nej spojenci odovzdávali ZSSR nielen zajatcov, ale aj niekdajších obyvateľov cárskeho Ruska, teda emigrantov.
Postupim
Postupimská konferencia bola v nemeckom meste Postupim, neďaleko Berlína od 17. júla do 2. augusta 1945. Zúčastnila sa jej takzvaná „Veľká trojka“: Josif Stalin za ZSSR, Harry Truman za Spojené štáty a Winston Churchill za Spojené kráľovstvo, v priebehu konferencie však bol po prehraných domácich voľbách nahradený Clementom Attleem. Predmetom konferencie bola povojnová správa Nemecka, ktoré pred deviatimi týždňami kapitulovalo, usporiadanie a rekonštrukcia vojnou zničenej Európy.
Konferencia dosiahala dohodu v nasledovných oblastiach: povojnové usporiadanie Nemecka, rozdelenie Východného Pruska medzi Poľsko a ZSSR a Litovsko, 10 % priemyslu sa ako reprácia prevezie do ZSSR.
Pre spojeneckú okupáciu Nemecka boli stanovené hlavné ciele: demilitarizácia (odzbrojenie nemeckej armády), denacifikácia (zbavenie moci nacistov a ich potrestanie), demokratizácia a dekartelizácia.
Rozdelenie Nemecka a Rakúska na 4 okupačné zóny – britskú, americkú, francúzsku a sovietsku. Na čele týchto zón stála Spojenecká kontrolná rada, ktorá sa skladala z vrchných veliteľov okupačných vojsk a sídlila v Berlíne. Niektorým štátom boli stanovené nové štátne hranice, Česko-Slovensko stratilo Zakarpatskú Ukrajinu; uznané boli západné hranice Poľska na riekach Nisa a Odra. Tento problém však definitívne vyriešila až vzájomná zmluva Nemecka a Poľska z roku 1990).
Bola schválená požiadavka na odsun Nemcov zostávajúcich mimo nemeckých hraníc. Okupačným mocnostiam bola priznaná možnosť čerpať vojnové reparácie z vlastných okupačných zón.
