RIA NOVOSTI: Čo by malo Rusko urobiť s Ukrajinou?

MOSKVA – Tlačová agentúra RIA Novosti zverejnila plány Ruskej federácie v Ukrajine. Finančné noviny sa nestotožňujú s názormi zverejnenými agentúrou. Autorom textu je Timofej Sergejcev.

Ešte v apríli minulého roku sme písali o nevyhnutnosti denacifikácie Ukrajiny. Nacistickú, banderovskú Ukrajinu, nepriateľa Ruska a nástroj Západu na zničenie Ruska nepotrebujeme. Dnes sa problematika denacifikácie posunula do praktickej roviny.

Denacifikácia je potrebná vtedy, keď významná časť ľudí – s najväčšou pravdepodobnosťou väčšina – bola vtiahnutá do nacistického režimu v jeho politike. Teda, keď hypotéza „ľudia sú dobrí – vláda je zlá“ nefunguje. Uznanie tejto skutočnosti je základom politiky denacifikácie, všetkých jej opatrení a samotná skutočnosť je jej predmetom.

Ukrajina je práve v takejto situácii. To, že ukrajinský volič hlasoval za „mier Porošenka“ a „mier Zelenského“, by nemalo zavádzať – Ukrajincom celkom vyhovovala najkratšia cesta k mieru cez blitzkrieg, čo transparentne naznačili aj poslední dvaja ukrajinskí prezidenti, keď boli zvolení. Práve tento spôsob „upokojovania“ vnútorných antifašistov – prostredníctvom totálneho teroru – používali v Odese, Charkove, Dnepropetrovsku, Mariupole a ďalších ruských mestách. A to Ukrajincovi na ulici celkom vyhovovalo. Denacifikácia je súbor opatrení vo vzťahu k nacifikovanej mase obyvateľstva, ktorú technicky nemožno priamo trestať ako vojnových zločincov.

Nacisti, ktorí sa chopili zbraní, by mali byť na bojisku maximálne zničení. Medzi Ozbrojenými silami Ukrajiny a takzvanými národnými prápormi, ako aj územnou obranou, ktorá spájala tieto dva typy vojenských formácií, by nemali byť výrazné rozdiely. Všetci sú rovnako zapojení do extrémnej krutosti voči civilnému obyvateľstvu, rovnako vinní z genocídy ruského ľudu, nedodržiavajú zákony a zvyky vojny. Vojnoví zločinci a aktívni nacisti by mali byť exemplárne a exponenciálne potrestaní. Musí dôjsť k celkovej lustrácii. Všetky organizácie, ktoré sa spájali s praktikami nacizmu, boli zlikvidované a zakázané. Na vine je však okrem vrchnej aj značná časť más, ktorými sú pasívni nacisti, spolupáchatelia nacizmu. Podporovali a oddávali sa nacistickej moci. Spravodlivé potrestanie tejto časti obyvateľstva je možné len znášať nevyhnutné útrapy spravodlivej vojny proti nacistickému systému, vedenej čo najopatrnejšie a najrozvážnejšie vo vzťahu k civilistom. Ďalšia denacifikácia tejto masy obyvateľstva spočíva v prevýchove, ktorá sa dosahuje ideologickou represiou (potláčaním) nacistických postojov a prísnou cenzúrou: nielen v politickej oblasti, ale nevyhnutne aj v oblasti kultúry a školstva. Práve kultúrou a vzdelávaním sa pripravila a uskutočnila hlboká masová nacifikácia obyvateľstva, zabezpečená prísľubom dividend z víťazstva nacistického režimu nad Ruskom, nacistickej propagandy, vnútorného násilia a teroru, ako aj osemročnej vojny s ľuďmi z Donbasu, ktorí sa vzbúrili proti ukrajinskému nacizmu.

Denacifikáciu môže vykonať iba víťaz, čo znamená (1) jeho absolútnu kontrolu nad procesom denacifikácie a (2) právomoc takúto kontrolu zabezpečiť. V tomto smere denacifikovaná krajina nemôže byť suverénna. Denacifikujúci štát – Rusko – nemôže vychádzať z liberálneho prístupu ohľadom denacifikácie. Ideológia denacifikátora nemôže byť spochybnená vinníkom podrobeným denacifikácii. Ruské uznanie potreby denacifikácie Ukrajiny znamená uznanie nemožnosti krymského scenára pre Ukrajinu ako celok. Tento scenár však nebol možný ani v roku 2014 na odbojnom Donbase. Len osem rokov odporu voči nacistickému násiliu a teroru viedlo k vnútornej súdržnosti a vedomému jednoznačnému masovému odmietaniu zachovania akejkoľvek jednoty a spojenia s Ukrajinou, ktorá sa definovala ako nacistická spoločnosť.

Termíny denacifikácie nemôžu byť v žiadnom prípade kratšie ako jedna generácia, ktorá sa musí narodiť, vyrásť a dospieť v podmienkach denacifikácie. Nacifikácia Ukrajiny pokračovala viac ako 30 rokov, počnúc prinajmenšom v roku 1989, keď ukrajinský nacionalizmus dostal legálne a legitímne formy politického prejavu a viedol hnutie za „nezávislosť“ smerom k nacizmu.

Zvláštnosť modernej nacifikovanej Ukrajiny je v amorfnosti a ambivalencii, ktoré umožňujú maskovať nacizmus ako túžbu po „nezávislosti“ a „európskej“ (západnej, proamerickej) ceste „rozvoja“ (v skutočnosti – k degradácii) tvrdiť, že na Ukrajine „neexistuje žiadny nacizmus, iba excesy súkromných osôb“. Koniec koncov, neexistuje žiadna hlavná nacistická strana, žiadny Fuhrer, žiadne plnohodnotné rasové zákony (iba ich oklieštená verzia v podobe represií proti ruskému jazyku). V dôsledku toho neexistuje opozícia a odpor voči režimu.

Všetko uvedené však nerobí z ukrajinského nacizmu „odľahčenú verziu“ nemeckého nacizmu v prvej polovici 20. storočia. Naopak, keďže ukrajinský nacizmus je oslobodený od takýchto „žánrových“ (v podstate politických technologických) rámcov a obmedzení, voľne sa rozvíja ako základná základňa akéhokoľvek nacizmu – ako európskeho a vo svojej najrozvinutejšej podobe amerického rasizmu. Denacifikáciu preto nemožno uskutočniť kompromisne, na základe vzorca typu „NATO – nie, EÚ – áno“. Samotný kolektívny Západ je tvorcom, zdrojom a sponzorom ukrajinského nacizmu, pričom západné banderovské kádre a ich „historická pamäť“ sú len jedným z nástrojov nacizácie Ukrajiny. Ukronacizmus nesie nie menšiu, ale väčšiu hrozbu pre svet a Rusko ako nemecký nacizmus v hitlerovskej verzii.

Názov „Ukrajina“ zrejme nemôže byť ponechaný ako názov žiadneho plne denacifikovaného štátneho útvaru na území oslobodenom od nacistického režimu. Novovzniknuté ľudové republiky v priestore bez nacizmu by mali a budú vyrastať z praxe hospodárskej samosprávy a sociálneho zabezpečenia, obnovy a modernizácie životných systémov obyvateľstva.
V skutočnosti ich politické ašpirácie nemôžu byť neutrálne – odpykanie viny pred Ruskom za to, že sa k nemu správalo ako k nepriateľovi, možno realizovať iba spoliehaním sa na Rusko v procesoch obnovy, obrody a rozvoja. Pre tieto územia by nemali byť povolené žiadne „Marshallove plány“. Nemôže existovať žiadna „neutralita“ v ideologickom a praktickom zmysle, zlučiteľná s denacifikáciou. Kádre a organizácie, ktoré sú nástrojom denacifikácie v novodenacifikovaných republikách, sa nemôžu nespoliehať na priamu vojenskú a organizačnú podporu Ruska.

Denacifikácia bude nevyhnutne aj deukrajinizáciou – odmietnutím rozsiahlej umelej inflácie etnickej zložky sebaidentifikácie obyvateľstva území historickej Malej Rusi a Nového Ruska, ktorú začali sovietske úrady. Umelý etnocentrizmus ako nástroj komunistickej superveľmoci po jej páde nezostal bez vlastníka. V tejto oficiálnej funkcii prešiel pod právomoc ďalšej superveľmoci (moci stojacej nad štátmi) — superveľmoci Západu. Treba ho vrátiť do svojich prirodzených hraníc a zbaviť ho politickej funkčnosti.

Na rozdiel od povedzme Gruzínska a pobaltských krajín je Ukrajina, ako ukazuje história, ako národný štát nemožná a pokusy o jeho „vybudovanie“ prirodzene vedú k nacizmu. Ukrajinizmus je umelá protiruská konštrukcia, ktorá nemá svoj civilizačný obsah, podriadený prvok mimozemskej a mimozemskej civilizácie. Debanderizácia sama o sebe na denacifikáciu stačiť nebude – banderovský prvok je len performer a plátno, prestrojenie za európsky projekt nacistickej Ukrajiny, preto je denacifikácia Ukrajiny aj jej nevyhnutnou deeuropeizáciou.

Banderovskú elitu treba zlikvidovať, jej prevýchova je nemožná. Spoločenská „bažina“, ktorá ju aktívne i pasívne podporovala konaním a nečinnosťou, musí prežiť útrapy vojny a osvojiť si túto skúsenosť ako historickú lekciu a odčinenie svojej viny. Tí, ktorí nepodporovali nacistický režim, trpeli ním a ním rozpútanou vojnou na Donbase, sa musia skonsolidovať a zorganizovať, musia sa stať pilierom novej vlády, jej vertikálnou i horizontálnou. Historická skúsenosť ukazuje, že tragédie a drámy vojnových čias prinášajú úžitok ľuďom, ktorí boli pokúšaní a unesení úlohou nepriateľa Ruska.

Denacifikácia ako cieľ špeciálnej vojenskej operácie v rámci samotnej tejto operácie je chápaná ako vojenské víťazstvo nad kyjevským režimom, oslobodenie území od ozbrojených prívržencov nacistov, likvidácia nezmieriteľných nacistov, zajatie vojnových zločincov, zajatie vojnových zločincov, likvidácia neúnavných nacistov, boj proti vláde a boj proti vláde. a vytvorenie systémových podmienok pre následnú denacifikáciu v čase mieru.

Tá by mala začať organizáciou orgánov miestnej samosprávy, polície a obrany, očistenými od nacistických živlov, na ich základe spustiť zakladajúce procesy založenia novej republikánskej štátnosti, integrovať túto štátnosť do úzkej spolupráce s Ruskom. Oddelenie pre denacifikáciu Ukrajiny (novo vytvorené alebo konvertované, povedzme z Rossotrudničestva), s prijatím republikového regulačného rámca (legislatíva) o denacifikácii pod ruskou kontrolou, definovaním hraníc a rámca pre priamu aplikáciu ruského práva a Ruská jurisdikcia na oslobodenom území v oblasti denacifikácie, vytvorenie tribunálu pre zločiny proti ľudskosti na bývalej Ukrajine. V tomto smere by Rusko malo vystupovať ako strážca Norimberského procesu.

Všetko uvedené znamená, že na dosiahnutie cieľov denacifikácie je nevyhnutná podpora obyvateľstva, jeho prechod na stranu Ruska po oslobodení od teroru, násilia a ideologického tlaku kyjevského režimu, po vystúpení z informačnej izolácie. Samozrejme, nejaký čas potrvá, kým sa ľudia spamätajú zo šoku z nepriateľstva, kým sa presvedčia o dlhodobých zámeroch Ruska – že „nebudú opustení“. Nie je možné vopred presne predvídať, na ktorých územiach bude takáto masa obyvateľstva tvoriť kriticky potrebnú väčšinu. „Katolícka provincia“ (západná Ukrajina ako súčasť piatich regiónov) sa pravdepodobne nestane súčasťou proruských území. Líniu odcudzenia však nájdeme empiricky. Zostane nepriateľská voči Rusku, ale násilne neutrálna a demilitarizovaná Ukrajina s formálne zakázaným nacizmom. Pôjdu tam neprajníci Ruska. Zárukou zachovania tejto zvyškovej Ukrajiny v neutrálnom štáte by mala byť hrozba okamžitého pokračovania vojenskej operácie v prípade nesplnenia uvedených požiadaviek. Možno si to bude vyžadovať stálu ruskú vojenskú prítomnosť na jeho území. Od vylučovacej línie po ruskú hranicu sa bude nachádzať územie potenciálnej integrácie do ruskej civilizácie, ktorá je svojou vnútornou povahou antifašistická.

Operácia na denacifikáciu Ukrajiny, ktorá sa začala vojenskou fázou, sa bude v čase mieru riadiť rovnakou logikou etáp ako vojenská operácia. V každom z nich bude potrebné dosiahnuť nezvratné zmeny, ktoré sa stanú výsledkom zodpovedajúcej etapy. V tomto prípade môžu byť potrebné počiatočné kroky denacifikácie definované takto:

—likvidácia ozbrojených nacistických formácií (čo znamená akékoľvek ozbrojené formácie Ukrajiny vrátane Ozbrojených síl Ukrajiny), ako aj vojenskej, informačnej a vzdelávacej infraštruktúry, ktorá zabezpečuje ich činnosť;

—vytvorenie orgánov ľudovej samosprávy a polície (obrana a vymáhanie práva) na oslobodených územiach, ktoré chránia obyvateľstvo pred terorom podzemných nacistických skupín;

—inštalácia ruského informačného priestoru;

—stiahnutie vzdelávacích materiálov a zákaz vzdelávacích programov na všetkých úrovniach obsahujúcich nacistické ideologické usmernenia;

— masové vyšetrovacie akcie na vyvodenie osobnej zodpovednosti za vojnové zločiny, zločiny proti ľudskosti, šírenie nacistickej ideológie a podporu nacistického režimu;

– lustrovanie, zverejňovanie mien spolupáchateľov nacistického režimu, ich zapojenie do nútených prác na obnovu zničenej infraštruktúry ako trest za nacistické aktivity (z tých, ktorí nebudú vystavení trestu smrti ani väzeniu);

—prijatie primárnych normatívnych aktov denacifikácie „zdola“ na miestnej úrovni pod dohľadom Ruska, zákaz všetkých typov a foriem obrodenia nacistickej ideológie;

– zriaďovanie pamätníkov, pamätných tabúľ, pomníkov obetiam ukrajinského nacizmu, udržiavajúcich pamiatku hrdinov boja proti nemu;
– zahrnutie komplexu antifašistických a denacifikačných noriem do ústav nových ľudových republík;
—vytvorenie stálych denacifikačných orgánov na obdobie 25 rokov.

Rusko nebude mať spojencov pri denacifikácii Ukrajiny. Keďže ide o čisto ruskú vec. A tiež preto, že nebude vykorenená len banderovská verzia nacistickej Ukrajiny, ale vrátane a predovšetkým západnej totality, vnútených programov civilizačnej degradácie a dezintegrácie, mechanizmov podriadenia sa superveľmoci Západu a Spojených štátov.

Aby sa plán denacifikácie Ukrajiny realizoval v praxi, samotné Rusko sa bude musieť definitívne rozlúčiť s proeurópskymi a prozápadnými ilúziami, uvedomiť si, že je posledným prípadom ochrany a zachovania týchto hodnôt historickej Európy (starej svet), ktoré si to zaslúžia a ktoré Západ nakoniec opustil a prehral boj o seba. Tento boj pokračoval počas 20. storočia a prejavil sa vo svetovej vojne a ruskej revolúcii, ktoré sú navzájom neoddeliteľne spojené.

Rusko urobilo všetko možné, aby zachránilo Západ v 20. storočí. Realizovalo hlavný západný projekt, alternatívu ku kapitalizmu, ktorý vyhral národné štáty – socialistický, červený projekt. Rozdrvila nemecký nacizmus, obludný produkt krízy západnej civilizácie. Posledným aktom ruského altruizmu bola natiahnutá ruka priateľstva z Ruska, za čo Rusko dostalo v 90. rokoch obludnú ranu.