Masové vedomie, verejná mienka a masové médiá

BRATISLAVA – Slovenský Parlament prijal novelu, ktorou sa zakazuje zverejňovanie výsledkov výskumu verejnej mienky 50 dní predvoľbami. Obmedzenie  je spojené s tvrdením že je možné manipulovať výsledkami výskumu verejnej mienky. Pretože skúmanie a teóriu verejnej mienky a médií autori tohto článku študovali, myslia si, že niečo môžem o tejto oblasti povedať.

Najprv malý lyrický a historický odstup. Odvoláme sa v ňom na významného francúzskeho mysliteľa Pierra  Bourdieua a jeho žiaka Patricka Champagnea, ktorí napísali kapitolu verejná mienka.  v knihe 50/50  s podtitulom Skúsenosť slovníka nového myslenia. Tá vyšla  vo francúzskom  vydavateľstve Editions Payot v roku 1989. Poďme ich citovať.

„Pod pojmom „verejná mienka vo Francúzsku v XVIII. storočí sa  považovalo verejné vyjadrenie osobných názorov obmedzenej skupiny ľudí, ale aj značne veľkej skupiny ľudí, ktorá je majiteľom veľkého ekonomického a kultúrneho kapitálu, sa uchádzala o účasť na riadení a mala snahu ovplyvňovať politikov pomocou paškvilov…“

Synonymom slova paškvil je pamflet alebo hanopis. V užšom zmysle je kratšie literárne dielo s hanlivým, kritizujúcim obsahom. Najčastejšie namierené proti spoločnosti. V literárnych hanopisoch autor pritom zámerne zdôrazňuje alebo zveličuje záporné stránky kritizovaného predmetu. Často sa využívajú v politickom boji (letáky a podobne). Nenárokujú si trvalú umeleckú hodnotu.

Francúzski myslitelia napísali: „V širšom zmysle je to akékoľvek haniace dielo. Môže ísť napríklad o recenziu, v ktorej kritik uvádza iba zápory diela, o novinový článok aj rozsiahle literárne dielo. Paškvily sa šírili pomocou takzvanej verejnej tlače.

V XIX. storočí pod vplyvom demokratických názorov založených na tom, že jediným zdrojom zákonnosti politiky je vôľa ľudu, verejne vyjadrené „názory elity“ sa menia v názory ľudu; zastupiteľský model vládnutia vedie k tomu, že elita pozostávajúca z volených zástupcov  vedie k tomu, že elita pozostávajúca z volených zástupcov, sa považuje za prirodzených predstaviteľov vyjadrujúcich záujmy „ľudu“ za vyjadrenie všeobecných záujmov a blahobytu, vylučujúc úzke a obmedzené záujmy niektorých  sociálnych tried, alebo sociálnych skupín.

A len veľmi nedávno v súvislosti s tým, že prišiel objav spoločenských vied takých nových metód výskumov verejnej mienky, anonymné pýtanie sa obyvateľov, rýchle a automatické spracovanie zozbieraných údajov.

Táto metóda umožňuje pomenovať verejnú mienku „demokratickou“, pretože sa skúmajú priamo, alebo nepriamo všetci, pretože názor každého sa metodicky registruje a berie sa do úvahy.

Výskumy verejnej mienky sa najprv používali pred voľbami preto, aby politici zistili zámery obyvateľov. Najpresnejšie výsledky výskumov v USA dosiahol George Horace Gallup (1901 – 1984). Bol to americký štatistik , autor novátorských metód výskumu verejnej mienky , založených na teórii pravdepodobnosti . Časopis Life ho zaradil na zoznam stovky najvýznamnejších Američanov dvadsiateho storočia.

Pochádzal z vidieckej dobytkárskej rodiny, absolvoval University of Iowa , kde si zarábal na štúdiá hraním amerického futbalu a redigováním študentského časopisu. V roku 1928 získal doktorát v odbore psychológie , potom vyučoval žurnalistiku na Drake University a Northwestern University , od roku 1932 žil v New Yorku a pracoval v reklamnej agentúre Young and Rubicam . V roku 1935 založil American Institute of Public Opinion, neskôr známy ako Gallupov ústav . Vyvinul vlastný spôsob zisťovania politických preferencií verejnosti, nazvaný Gallup Poll – prieskumy boli založené na výbere respondentov tak, aby vzorka zodpovedala sociálno-ekonomickým zloženiu obyvateľstva, a na presných inštrukciách pre anketára, ktoré mali zabrániť nepochopeniu otázok. V angloamerickej sociologickej terminológii sa objavil pojem Pollster, teda človek, ktorý sa zaoberá výskumami verejnej mienky.

Gallupova metóda sa osvedčila pri prezidentských voľbách v roku 1936 , kedy na rozdiel od prestížneho časopisu The Literary Digest, ktorý uverejnil výskumnú anketu na svojich stránkach  dokázal na základe výskumu mdzi respondentmi predpovedať víťazstvo Franklina Delano Roosevelta . V rokoch 1953-1956 bol predsedom National Civic League , v roku 1975 sa stal členom Americkej akadémie umení a vied . Zomrel vo veku 82 rokov vo svojom letnom dome vo Švajčiarsku. Jeho nástupcom vo vedení Gallupovho ústavu bol syn George Gallup Jr.

Metóda výskumov verejnej mienky umožňuje poskytovanie presných údajov, ktoré umožňujú pred voľbami presne predpovedať výsledky volieb. Odchýlky výsledkov výskumov verejnej mienky opísal Sociologický ústav Slovenskej akadémie vied (SAV) nasledovne:

„Prieskumy volebných preferencií renomovaných slovenských výskumných agentúr doteraz neboli dôveryhodne spochybnené. Ak posunieme realizáciu posledného predvolebného prieskumu ešte ďalej od času volieb, je zrejmé, že publikované výsledky už nemusia zodpovedať náladám voličov v čase konania volieb. Voliči sa často rozhodujú až posledné dni pred voľbami. Ako príklad môžeme uviesť dva predvolebné prieskumy od renomovanej výskumnej agentúry z tohtoročných prezidentských volieb. Prvý sa uskutočnil viac ako dva týždne pred voľbami (aby výsledky mohli byť publikované ešte pred moratóriom) a priemerná nameraná odchýlka v porovnaní s výsledkami vo voľbách pri ôsmich najrelevantnejších kandidátoch bola 1,89%, najväčšia odchýlka pri jednotlivom kandidátovi bola 4,23%. Vo výskume, ktorý sa realizoval v priebehu dvoch dní pred voľbami (a publikovaný mohol byť až tesne po uzavretí volebných miestností) bola priemerná odchýlka už iba 0,9% a najväčšia odchýlka pri jednotlivom kandidátovi iba 1,43%.“ Toľko sociologický ústav SAV.

Iná vec je, ak sa výskumy verejnej mienky robia na žiadosť vysokopostavených osôb s cieľom zistenia verejná mienka hodnotí otázky ekonomiky, či medzinárodnej politiky, teda zistenia väčšiny a jej vzťahu k mimoriadne zložitým otázkam, na ktoré nemá väčšina obyvateľstva jasné názory. Niekedy sa nad nimi ani len nezamýšľa. Preto sa niekedy v týchto výskumoch objavuje veľký podiel odpovedí „neviem“..  Náhodné rozdelenie týchto odpovedí sa odlišuje v závislosti od pohlavia, úrovne vzdelania, veku, či miesta bydliska.

Otázky, ktoré sa kladú vo výskumoch verejnej mienky môže byť definované pomocou metafor, alebo dvojzmyselných slov. Môže ísť o súkromný názor, ktorý sa snaží určitá vplyvná skupina ľudí snaží svojmu súkromnému názoru snaží dať verejný charakter. Kvôli tomu je možné použiť manipulujúce otázky. Vyzerajú asi takto. A skutočne nemáte radi slivkový lekvár?

Prax výskumov verejnej mienky viedla aj k zmene politickej hry. Politici sú nútení počítať s výskumami ako sociálnou inštitúciou. Čím viac sa rozširujú vedecké výskumy verejnej mienky, tým viac sa mení komunikačná politika, teda metódy riadenia verejnej mienky. Pod týmto pojmom môžeme chápať ako rozšírenie vyfabrikovaných faktov, ktoré sa vytvárajú špeciálnymi inštitúciami na základe individuálnych názorov.

Verejná mienka je „masové vedomie in actu, teda v činnosti.“ Počas štúdia verejnej mienky v špeciálnom seminári  sme prišli k nasledovným záverom týkajúcim sa verejnej mienky (masového vedomia). Masové vedomie je typom spoločenského vedomia, ktoré sa v rámci neho vymedzuje popri všeobecnom ľudskom vedomí, nie je skupinovým ani individuálnym vedomím, ale vedomím, ktorého nositeľom je masa, ale niekoľko paralelne existujúcich más.

Z hľadiska vnútornej skladby a štruktúry je masové vedomie zložitým útvarom, charakterizuje ho roztrieštenosť, protirečivosť, schopnosť neočakávane rýchlym zmenám, ale aj výraznému skostnateniu. Verejná mienka vytvára takzvané sociálne stereotypy. Sociálny stereotyp je stabilný súhrn predstáv, ktoré sa utvárajú vo vedomí na základe osobných životných skúseností aj pomocou rozmanitých informačných zdrojov. Cez prizmu sociálneho stereotypu sa vnímajú reálne predmety, vzťahy, udalosti a konajúce osoby.

Sociálne stereotypy sú neodlučiteľné komponenty individuálneho a masového vedomia. Vďaka nim dochádza k potrebnému skráteniu vnímania aj ďalších informačných a ideologických procesov vo vedomí, upevňuje sa pozitívna aj negatívna skúsenosť ľudí.

Z hľadiska obsahu masové vedomie je široká množina myšlienok, predstáv, ilúzií, pocitov, nálad, ktoré odrážajú všetky bez výnimky, stránky verejného život, spoločenských javov a procesov, ktoré sú prístupné ľuďom sa sú schopné vyvolať ich záujem.

Masové vedomie vzniká a formuje sa  v rámci masovej spolocnosti. Masová spoločnosť je spoločnosť, ktorá sa utvára zhruba po 1. svetovej vojne a vyznačuje sa zrušením ochranných medzičlánkov, ako napr. cechov, gíld, obcí, korporácií, čím sa masa neorganizovaných občanov ocitá voči silne centralizovanej štátnej moci celkom bez opory. Uľahčuje sa tým možnosť rozvoja všadeprítomnej moci totalitného štátu.

Masové vedomie je spojené s masovými procesmi v životnej činnosti ľudí v sfére výroby, spotreby, komunikácie, voľného čas a politiky.  Tieto procesy vytvárajú rovnaké, alebo podobné snahy, záujmy, zvyky, hodnotenia, či postoje.

Na druhej strane vplyv týchto priamych podmienok a foriem bytia sa fixuje a ďalej sa rozvíja vo výrobe a distribúcii príslušných druhov masovej kultúry, ktoré sú predovšetkým spojené s fungovaním médií a v rámci nich propagandy.

Prostredníctvom nich poukázané záujmy, potreby, snahy más sa formujú do podoby série jedných a tých istých obrazov (symbolov, znakov, stereotypov) a modelov správania sa, konania. Preto ešte raz pripomenieme definíciu. Verejná mienka je masové vedomie in actu.

Medzi základné stavy masového vedomia sa dajú rozlíšiť:

• Súhrn predstáv, poznatkov o skutočnosti, ktorý sa prejavuje v takzvanom kognitívnom (poznatkovom) potenciáli, ktorý sa môže merať pomocou ukazovateľa, ktorého podstatou je miera, stupeň, hladina informovanosti más;
• Suma hodnotení skutočnosti, ktorá je totožná s verejnou mienkou;
• Množina hodnotových orientácií, postojov a normatívnych predstáv; ktoré zaznamenávajú mieru, hladinu, stupeň pripravenosti konať tým, či iným spôsobom.
• Súhrn prežívaných emócií, ktoré nachádzajú vyjadrenie v akýkoľvek moment života spoločnosti, spoločenskej (verejnej) nálady.

Masové vedomie ako produkt objektívnych procesov zvláštneho druhu sociálnej praxe, má masové vedomie a jeho forma verejná mienka, aktívny vplyv na mnohé strany modernej spoločnosti a vystupuje v úlohe regulátora špecifických masových foriem správania ľudí.  Táto úloha rastie tak ako rastie význam masových procesov v ekonomickom, kultúrnom a politickom živote v samostatných krajinách aj na svete.

Verejná mienka je stav masového vedomia,, ktoré má v sebe zjavný, alebo nie zjavný vzťah ľudí k udalostiach a javom sociálnej skutočnosti, voči činnosti rôznych sociálnych inštitúcií, skupín, ale aj samostatných indivíduí.

V závislosti od vzájomného pôsobenia (interakcie) vystupuje v expresívnej, konzultačnej, ale aj direktívne funkcii, má teda určitú pozíciu, radí, rozhoduje. Znamená to, že z hľadiska obsahu súdu (výroku), verejné mienky môžu byť hodnotiace, analytické, konštruktívne, normatívne, a z hľadiska formy pozitívne, alebo negatívne.

Verejná mienka funguje prakticky vo všetkých sférach života spoločnosti.  Avšak predmety jeho výrokov, súdov sa vymedzujú niekoľkými hranicami.  V prvom rade sú to prirodzené hranice vytvorenia verejnej mienky, ktoré nikdy nemôže prekročia neprekračuje. Ako objekty súdov, alebo výrokov verejnosti vystupujú len tie udalosti a javy, ktoré vyvolávajú verejný záujem, majú sociálny význam  a sú aktuálne. Okrem toho, problémy o ktorých sa vyslovuje verejná mienka, predpokladajú rôznorodé hodnotenia, teda majú sebe menší, alebo väčší moment disku

Takzvané logické hranice  schopnosti výrokov, či súdov verejnej mienky , teda schopnosti niečo posúdiť sa zhodujú s objektívnymi hranicami možnosti poznania, napríklad mierou jeho kompetentnosti. Tieto hranice sa stále „búrajú“ spontánne fungujúcou verejnou mienkou. , ale nevyhnutne sa s nim musí počítať pri hodnotení (analýze) výrokov verejnosti.  A nakoniec výroky verejnosti a obsah verejnej mienky sa určuje aj umelými hranicami. Tými sú určité sociálne podmienky, v ktorých funguje verejná mienka.  V prvom rade je to šírka, hĺbka a množstvo informácií, ktoré obiehajú v spoločnosti.

Verejná mienka sa vytvára a funguje v rámci celej spoločnosti, tak aj v rámci nej fungujúcich skupinových, alebo masových  spoločenstiev – sociálnych, regionálnych, profesionálnych politických, kultúrnych a iných.

Preto sa nemusí hovoriť len o jednej celospoločenskej verejnej mienke, teda verejnej mienke celej krajiny, ale aj viacerých krajín, napríklad verejnej mienky celej Európskej únie, či verejnej mienke ľudí jedného regiónu, jednej profesie.

Nositeľom, subjektom verejnej mienky, môže vystupovať celé spoločenstvo, alebo, ale aj ľubovoľné časti daného spoločenstva, nezávisle od ich výpovedí, či sú ich výroky za, alebo proti, či vytvárajú menšinu, alebo väčšinu.  Verejná mienka môže z hľadiska skladby viac – menej monistická, jednoliata, pluralistická, pozostávajúca z radu vzájomne nie totožných výrokov.

Zdrojom formovania verejnej mienky môže byť rôzne formy sociálnej skúsenosti, predovšetkým najbližšieho sociálneho  okolia, ale aj z rôznych zdrojov informácií.

Existujú rôzne spôsoby a formy získavania údajov od verejnosti, ktoré vyjadrujú jej názory.

Prvým okruhom poznatkov o konštrukcii výskumu. Je vzorka. Opýtaní ľudia sa vyberajú náhodne, ale pomocou kvót. Ďalším okruhom problémov je spôsob kladenia otázok, osobne anketármi, telefonicky, alebo internetom, kde je možný posielať dotazník, elektronickou poštou, alebo vytvoriť špeciálnu stránku kde sa kladú otázky a odpovedá sa prostredníctvom povelov.

Vzorka opýtaných sa môže meniť, alebo nemeniť. Ak sa nemení, vytvára sa panel.

Vo Všeobecnosti platí, že verejná mienka je jav premenlivý, preto nemôžu byť dva výskumy realizované v jeden a ten istý časový úsek rovnaké. Je to dané tým, že opytovanie osôb má svoje limity. Do vzorky výskumu verejnej mienky týkajúce sa politických strán sa nedostávajú obyvatelia Slovenskej republiky, ktorí v čase výskumu žijú v zahraničí, pacienti v nemocnici, väzni, alebo ľudia, ktorí trávia dovolenku v zahraničí.

Nikde nie je opísané ako zverejnenie výsledkov ovplyvňuje politické správanie. Nikto nikdy nedokázal, že by niektorá agentúra falzifikovala výsledky výskumov. Koniec, koncov je možná len kontrola výskumných postupov v rámci mechanizmov samoregulácie. Samoregulačnou organizáciou na Slovensku je Slovenká asociácia výskumných agentúr (SAVA).

Výskumníci trhu a verejnej mienky založili v roku 1948 asociáciu ESOMAR, ktorá má pravidlá profesionálneho správania firiem.  SAVA aplikuje jej princípy v činnosti jej členov. Štandardy kvality SAVA dodržiavajú firmy ACRC, s.r.o., AKO, s.r.o., Focus, s.r.o., GfK Slovakia, s. r. o., Ipsos Slovakia s.r.o., Kantar Slovakia s.r.o.