Juraj Schenk na pôde Slovenskej sociologickej spoločnosti o súčasnom stave sociológie

Sociológia je funkčne vydiferencovaný subsystém,

ktorý si spoločnosť vytvorila na to, aby komunikovala sama so sebou –  

keď hovorí sociológia, hovorí spoločnosť (Niklas Luhmann).

Ako a čo hovorí naša sociológia o našej spoločnosti?

Čo si z toho posolstva môže „vybrať“ sama spoločnosť?

 

Veľké témy v malej sociológii

Kritické poznámky a voľné úvahy o stave teórie a výskumu v slovenskej sociológii

Veľmi dávno, niekedy v 70. rokoch minulého storočia som si sám pre seba definoval dve základné, nevyhnutné podmienky slobodného vedeckého bádania:

1. nesmú existovať tabuizované témy = podmienka slobodnej voľby orientácie.
2. každý vedec má právo na omyl = podmienka vedeckej diskusie.

Dúfam, že to platí i tu a teraz! Spomínam to preto, lebo aj dnes je v mnohom podobná situácia. Nie každý musí so mnou súhlasiť a nie každému sa to môže páčiť, ale treba brať do úvahy presne len to, čo poviem!

Budem prezentovať kritický, subjektívny pohľad na niektoré trendy, pri ktorých existujú samozrejmé príležitostné a neraz i významné odchýlky. No to nie je dostatočný dôvod tieto tendencie prehliadať. Chcem predovšetkým inšpirovať k zamysleniu a aby sme využili túto platformu na vecnú diskusiu aj o otázkach, ktorým sa bežne, v každodennej rutine, venujeme asi menej, než by si to zasluhovali.

Orientujem sa výlučne na akademickú sociológiu, respektíve základný výskum. Nechávam pritom bokom také významné okolnosti, ktoré tu vykazujú zjavný a negatívny vplyv, akými sú napríklad stav inštitucionálnej i personálnej infraštruktúry sociológie na Slovensku, deformácie grantovej politiky, akými sú najmä katastrofické financovanie výskumu, jeho zámerná obsahová antikumulatívnosť a fragmentácia, deformovaný takzvaný Bolonský systém VŠ vzdelávania a podobne. Tento vstup, pochopiteľne, vyžaduje veľké, azda až neúmerné zjednodušenia. Mnohé otázky možno len naznačiť a v prípadnej diskusii, ktorá je zmyslom tohto podujatia, rozvinúť. Súčasne, rozprava vyžaduje aj iniciačný polemický tón.

1. Súčasný stav teórie (a výskumu)

Keď sme diskutovali o príprave tohto seminára, našli sme spolu s pani docentkou spoločné východisko. Zhodli sme sa na tom, že našej súčasnej „malej“ sociológii dominujú tri hlavné trendy:

• mikrosociológia a oslabenie, respektíve až odmietnutie makrosociologickej perspektívy
• psychologizmus a psychologizácia
• politologizmus, respektíve politologizácia, v dôsledku čoho sa sociológia ideologizuje, metodologicky banalizuje a rutinizuje: teoretizovanie čoraz viac nadobúda podobu akejsi scholastiky [verbálne cvičenia o -izmoch], z politológie sa „stratila“ seriózna teoretická perspektíva, akú predstavoval napríklad Robert Axelrod. Empirický výskum pravidelne vyznieva len ako výskum verejnej mienky, opierajúci sa najnajvýš o frekvencie. Selektívny výber údajov slúži len na podporu proklamovaného „správneho“ ideologicko-politického stanoviska.

Je zjavný paradox, že ekonómia a právo sa sociologizujú (za behaviorálnu ekonómiu sú už Nobelove ceny!), no sama sociológia sa na jej nešťastie politologizuje! Hrozí tu nielen redukcia vedy väčšinou na pochybné komentovanie bežných politických otázok a udalostí (takzvané kauzy), neraz na horšej úrovni ako podpriemerní novinári, no najmä podriadenie vedy jednej, výlučnej ideológii a aktivizmu v jej duchu.

Takéto všeobecné trendy by bolo možné vidieť aj inak … Ja by som – za seba – dodal aj ďalšie, tentoraz už na nižšej hierarchickej úrovni. Je to najmä singularizmus, ba až atomizmus, banalizácia a rutinizácia (potlačenie invencie a heuristiky), ignorácia inovácií (zamrznutosť v železnom objatí klasickej vedy), narativizácia, bulvarizácia a osve parcializácia a fragmentácia, ba až diskontinuizácia sociológie. K niektorým sa aspoň stručne vrátim neskôr.

2. „Veľká“ a „malá“ téma

Predpokladám, že sa zhodneme na tom, že slovenská sociológia je skôr malá – prinajmenšom z kvantitatívneho hľadiska, teda počtom sociológov a ich limitovanou bádateľskou kapacitou. „Malá“ sociológia nemôže – už len z kapacitných dôvodov – pokryť všetky „veľké“ témy, ale nesmie ich ani celkom ignorovať. Aj „malé“ témy majú svoje zdôvodnenie a zmysel; asi vždy budú mať vysoký podiel (aplikovaný výskum, bežná prax …). Je dobré, že aj naša malá sociológia je obsahovo i inak diferencovaná. No aj malá sociológia musí mať a nájsť sily na sebareflexiu a kritickú vnútrodisciplinárnu diskusiu, ktorá nám čoraz viac chýba.

Je, samozrejme, pomerne ťažké presne definovať, čo je veľká téma. Nemáme na to k dispozícii presné objektívne kritériá. Neraz sú to len kritériá subjektívne. Každý sociológ má spravidla svoju „veľkú“ tému/témy, ktorú z rozličných dôvodov obľubuje, preferuje a pod., a pre-to jej pripisuje tento status. Má na to plné právo … Obávam sa, že ten, kto by takúto tému/témy vôbec nemal, je asi len rutinér.

Vo všeobecnosti – a asi zhodne – predpokladáme, že „veľká“ téma v zásade korešponduje s významným sociálnym problémom alebo s významným teoretickým či teoreticko-metodologickým problémom sociológie. Tu ostáva otvorená otázka, čo budeme považovať za významné, ale to nie je prekážka, aby sme o tom vôbec hovorili.

Veľká téma nie je téma konjunkturálna, alebo len za to, že je konjunkturálna! Veľká téma nemusí byť veľká rozsahom (“univerzalitou“, všeobsiahlosťou, makrocharakterom), ale stáva sa ňou buď objavným vymedzením celkom nových tém (napr. „nových“ procesov v spoločnosti) alebo zásadným, fundamentálnym, inovačným (v zmysle súčasných teoreticko-metodologických nárokov) riešením/prepracovaním tém už známych.

Z veľkej témy možno ľahko urobiť „malú“. Stačí na to mechanická recyklácia „osvedčených“ prístupov (vrátane ich nedostatkov) k „zaužívaným“ témam, prípadne teoretická alebo metodologická bagatelizácia, no zároveň z „malej“ témy sa môže stať i téma veľká. Historickým príkladom je Hirnerov výskum sociálnej kontroly v podniku; v konečnom dôsledku to bol výskum toho rozpätia ľudskej slobody autokinetického jednotlivca, ktoré mu ostalo po prudkej centralizácii štátnej moci na začiatku 70. rokov 20. storočia.

Všeobecne platí princíp, podľa ktorého, ak sa hneď na začiatku neriešia zásadné otázky, všetko otvorené sa potom nevyhnutne vracia pri každom nasledujúcom kroku. Aj v sociológii platí princíp sebapodobnosti, ktorý k nám „prišiel“ z fraktálovej geometrie! Sociológiu preto charakterizuje disciplinárny chaos, o ktorom písal Andrew Abbott už v roku 2000. Je dôsledkom reprodukcie základných fragmentácií, ktoré poznáme ako dilemy alebo polarizácie a ktoré sa opakujú na všetkých analytických úrovniach. Logicky, asi najvýraznejší dopad to má na sociologickú teóriu.

Len dodám, že „veľkú“ tému možno zbagatelizovať aj triviálnou metodológiou. Na môj vkus sa u nás príliš často stáva, že základný výskum sa zakladá len na výskume verejnej mienky, t.j. na výskume, ktorému chýba teoreticko-kritická, no najmä heuristická dimenzia. Sem spadajú všetky výskumy v rámci ISSP, ktoré som videl. Zásadne odmietam aj občasné nehorázne tvrdenie, že sociológia narába len s dvoma druhmi údajov: sú to údaje z výskumu verejnej mienky a štatistiky (sic!).

O bagatelizácii a rutinizácii som viedol spor už v roku 2019. Nebudem sa k tomu vracať, aj keď sa nič nezmenilo a naša sociológia sa len ďalej kompromituje v očiach odbornej i laickej verejnosti. Nedodržujú sa ani len elementárne metodické zásady, pripomínam, že dokonca základný výskum sa často stále opiera len o pochybné výsledky výskumov verejnej mienky (spomeňte si napr. totálne vychýlené „výsledky“ exit-pollov v niekoľkých predošlých voľbách, kde by prediktívna validita mala byť najvyššia!) atď., atď. Základný výskum sa opiera o nedopracované (zväčša len prebraté) východiskové teoretické koncepcie, sem-tam s novším softvérom (fajn!), projekty na získanie grantu sa zamieňajú za výskumné projekty, čo má výrazné negatívne dôsledky, lebo je to celkom iný žáner: napríklad až pri pokusoch o interpretáciu sa príde na to, že tam čosi zásadné (tematicky a/alebo metodologicky) chýba a podobne.

Obávam sa, že sme na hrozivej ceste, ktorá začína bagatelizáciou. Pokračuje štádiami trivializácie a banalizácie, dnes dospela do etapy rutinizácie a čo je najhoršie, už je minimálne na prahu barbarizácie. Myslím si, že sa rýchlo – kým ešte nie je príliš neskoro – treba vrátiť k dobrej vede. Tu sa odvolávam na britských sociológov Mossa a Edmondsa, ktorí rozpracovali problém takzvanej dobrej a zlej vedy a ukázali, že aj dobrí vedci môžu robiť zlú vedu [pozri Schenk 2011: 33 an.].

3. Kontext, ktorý významne ovplyvňuje tak témy, ako aj prístupy a najmä jazyk v socio-lógii

Vo filozofii (sociálnych) vied sa za ostatné desaťročia odohrali významné zmeny. Bola to predovšetkým reakcia na pozitivizmus. Etablovala sa široká škála koncepcií od postpozitivizmu (Kuhn, Lakatos a podobne) až po antipozitivizmus a epistemologický anarchizmus (Feyerabend). Aj sociológiu výrazne ovplyvnil takzvaný antipozitivistický obrat v 70. rokoch 20. storočia. To všetci vedia, ale mnohí akoby „zabudli“, že paralelne vzniklo aj nemenej významné úsilie o rozvoj metateoretickej analýzy, na čo veľmi rýchlo upozornila pani docentka Alieva vo svojej štúdii (1974). Jednoducho povedané, aj v sociológii je nevyhnutná permanentná teoreticko-metodologická sebareflexia, ktorá sa odvtedy stala samostatnou sociologickou témou.

Spomeniem ešte jeden moment, ktorý je azda závažnejší. Formuje sa neklasická veda založená na historicky novom type racionality. Sociológovia si to väčšinou zrejme ešte ani nevšimli

… (vrátim sa neskôr i k tomu, ako to ovplyvňuje témy bádania).

Na tomto  mieste chcem obrátiť pozornosť na konjunkturálne trendy, ktoré ako po sebe nasledujúce vlny prirazili k brehom sociológie, aby ju dočasne ovládli a aby potom boli odplavené ďalšou vlnou, ktorá zmietla dominujúcu pozíciu predošlej. Podstatné je, že sociológiu väčšinou ovplyvnili negatívne, dokonca tak, že by ich bolo možné nazvať degeneratívne alebo dekadentné, aj keď sa to mnohým nebude vôbec páčiť.

Sú to:

• postmodernizmus

najmä relativizmus, čítajte Boudona: Bieda relativizmu

neskôr postfaktualizmus; stratil sa rýchlo, lebo postfaktuálna doba musela ustúpiť boju proti dezinformáciám, keďže bola jeho silnou prekážkou

dekonštrukcia – len nový názov pre starú, známu ideu, že ideológia je falošné vedomie; prečo dodnes nik neurobil dekonštrukciu neoliberalizmu, respektíve progresivizmu?

• multikulturalizmus
• globalizmus
• ekologizmus (Green Deal)
• feminizmus
• progresivizmus (neoliberalizmus, kultúrny marxizmus vrátane gender ideológie, ktorá je totálnym popretím feminizmu)
• transhumanizmus (dehumanizácia až dehominizácia; antropologický prechod, „nová“ spoločnosť typu 10:90, depopulácia atď.)

Pamätám si dobre, ako viacerí slovenskí sociológovia boli hneď priam uchvátení niektorou alebo skoro všetkými týmto konjunkturálnymi vlnami a z nich vyplývajúcimi témami skúmania. Možno konštatovať, že v slovenskej sociológii panuje neuveriteľný „paradigmatický“ oportunizmus. Ako to formovalo/deformovalo tematickú orientáciu sociologického bádania nemusím, dúfam, podrobne rozoberať.

Platí, že kontext sa vždy prenáša nielen na voľbu témy, neraz tvorí teoretický background, ale aj na výskumnícky prístup, „optiku“ a terminológiu. Vedecký jazyk je jedna z najvyšších hod-nôt a jeden z najdôležitejších prostriedkov vedy. Nemožno s ním vo vede narábať voluntaristicky a necitlivo. Bežný spoločenský diskurz je iná vec, ale aj tam by si profesionál mal dávať pozor. Sociológovia si to nesmú dovoliť a tolerovať! Skúste to urobiť v inej vednej disciplíne (zameňte napr. fyzikom operátor za veličinu; podarí sa vám to len raz). No v tejto súvislosti mi ide predovšetkým o ideologicky zaťažené termíny. Prečo dnes tak často hovoríme len o inklúzii a na integráciu sa akoby zabudlo? To isté platí pre stigmatizáciu a ignorovanie labelingu. Pokrytecky mlčíme, keď sa všelijako označujú napr. ľudia „inej krvnej skupiny“? A tak by bolo možné pokračovať veľmi, veľmi dlho – jazyk sociológie je výrazne kontaminovaný. Dôvodov je viac, no domnievam sa, že jedným z hlavných je „priznať farbu“, tentoraz nie v kartách, ale v ideologickej inklinácii – najlepšie hneď v nadpise!

4. Teória ako kľúčový problém sociológie vôbec

Pri tejto príležitosti nemám v úmysle nikoho zaťažovať klasickými, nováčikovskými, ba až „školometskými“ otázkami à la vymedzenie teórie, druhy teórií, stratégie ich budovania atď., alebo redundantne dokazovať to, čo je nám už dlho dôverne známe, teda, že teória je kľúčovým problémom sociológie. Písal som o tom viac než dosť. Pridám len štyri poznámky

Prinajmenšom moji študenti, ktorých za tých cca 50 rokov nebolo málo, by si mali pamätať,   že sociologické bádanie sa uskutočňuje spravidla na jednej z 8 analytických úrovní s tým, že každá úroveň má svoj špecifický predmet, úlohy a poznávacie prostriedky. Okrem toho, že medzi úrovňami existujú špecifické vzájomné vzťahy, ktoré podporujú rozvoj poznávania, platí zásada adekvátnosti, t.j. treba robiť to a takým spôsobom, aby to zodpovedalo príslušnej analytickej úrovni. To asi všetci rešpektujú, ale sama prax poskytuje aj opačné príklady.

Niekoľko z tých úrovní súvisí s budovaním teórie, resp. sociologických teórií rôzneho druhu. Na dejinno-historickej úrovni, ktorá je taká obľúbená, nachádzame najmä ideologicko-historické vízie à la Fukuyamov koniec histórie, Baumanovu tekutú modernitu, skrátka metafory, analógie, eseje o „duchu“ doby, historické „proroctvá“ (ako napríklad Spenglerov koniec Západu) a pod. Na nižšej úrovni je situácia už oveľa komplikovanejšia, lebo tu máme dve hlavné pod-skupiny.

Prvá nadväzuje na predošlú analytickú úroveň a vyzdvihuje do popredia nejakú črtu alebo tendenciu, ktorá má charakterizovať najmä súčasnú, modernú spoločnosť. Sem patrí Ritzerova macdonaldizácia, Beckova riziková spoločnosť, Castellsova sieťová spoločnosť atď. Problémom tu je wishfullthinking (napr. implicitný globalizmus Castellsa), ďalej logická chyba, ktorá je známa ako pars pro toto a neoprávnená generalizácia. Paradoxom je, že tieto teórie – rovnako ako eseje na predošlej úrovni – je neraz ťažké potvrdiť empirickými údajmi, ale je ich možné verifikovať, aj keď spravidla len s odstupom času.

Druhá podskupina zahŕňa mnohorako diferencované klasické i súčasné sociologické teórie „v pravom slova“ zmysle, ktoré sa týkajú globálnej spoločnosti, resp. spoločnosti ako sociálneho systému a nejakým spôsobom sa usilujú opísať alebo až vysvetľovať skladbu, štruktúru, fungovanie, prípadne aj dynamiku tohto útvaru. Ako sa to v jednotlivých prípadoch darí, je – pochopiteľne – iná vec. Tu je dôležité len to, že rovnaký „vzorec“ charakterizuje aj teórie na dvoch ďalších, t.j, nižších, analytických úrovniach: na úrovni segmentu alebo podsystému spoločnosti a na úrovni konkrétneho javu, procesu, problému a pod.

Pochopiteľne, všetky tieto vplyvy rezonujú aj v tematizácii sociologických prác rozličného druhu: od vedeckých až po študentské.

Druhá poznámka sa týka vymedzenia platnosti aplikačného poľa teórie. Historicky sa to vy-vinulo – a pokračuje to dodnes – tak, že prevažná väčšina sociologických teórií vôbec nemá explicitne definované svoje aplikačné pole. Väčšina z nich tak skrýva predpoklad univerzálnej platnosti, čo je vo vede prinajmenšom nezvyklé. V iných disciplínach býva explicitne určené aplikačné pole obligatórnou podmienkou vedeckej teórie. Nanajvýš sa rozlišujú mikro- a makroteórie, ale to zjavne nestačí. Vieme, aké problémy to spôsobuje (napr. nekonečné a neriešiteľné paradigmálne spory atď.). O niektorých dobrých riešeniach som písal v Explanačných modeloch (2017).

Treťou poznámkou chcem upozorniť na to, že tzv. „kvalitatívne“ analýzy – nech ich už vymedzujeme akokoľvek – nemusia byť situované len na mikroúrovni, spravidla ako case studies. „Kvalitatívne“ analýzy na makroúrovni, ktoré sú opreté o fakty, ľahko nájdeme v klasickej sociológii (Durkheim, Weber), zodpovedajú im teoretické modely s dobre definovanými geografickými, historickými a pod. podmienkami, t.j. s explicitne definovaným aplikačným poľom (napríklad u Boudona, Touraina a pododbne), u Maffessoliho (nomádizmus ako špecifické koherentné správanie záujmových skupín – vedci, politici, športovci), u nás doma ich reprezentuje pani docentka Alieva napríklad štúdiami o revolúcii alebo ikonoklastike (opera na železničnej stanici v Zűrichu), ako aj v novej (postwallersteinovskej) teórii svetového systému a jeho dynamiky, ktorú inšpiratívne rozvíjajú sociologizujúci historici (Fursov), ktorých koncepcia s tematickou orientáciou na polycentrický systém, vznik makrosfér a podobne, je tu asi málo známa alebo celkom neznáma.

Posledná poznámka sa týka invázie a inflácie naratívov – skoro všetko sa dnes v sociológii interpretuje a tematizuje ako naratív.  Naratív (verbálne správanie vôbec), samozrejme, do sociológie (individuálneho i kolektívneho konania) patrí, ale sociálnu skutočnosť (život) naň nemožno zredukovať … nie je to len diskurz! Zámena naratívu za „celú“ realitu znamená „vytesnenie“ skutočného, neverbálneho konania a životných realít z pozornosti sociológie. Vieme tiež, že naratív je rozprávanie príbehu, no takzvaná story telling nie je teória, len jej banalizácia, ba dokonca v metodológii, ktorá sa nazýva stopovanie mechanizmov (Process tracing) a slúži na kvalitatívne odkrývanie sociálnych mechanizmov, sa priamo tvrdí, že story telling vôbec nie je veda! Netreba zabúdať ani na to, že mnohé naratívy lepšie-horšie skrývajú ideologické, propagandistické ciele: sú na to neobyčajne vhodné.

5. Inšpirácie 

Chcel by som zakončiť niekoľkými inšpiráciami, ktoré súvisia s otázkami, o ktorých som stručne hovoril. Nikomu ich nevnucujem, len navrhujem a ponúkam.

Za základný dôvod problémov v sociologickej teórii i výskume považujem nedostatočnú pozornosť, ba neraz až ignorovanie ontologických otázok. Je to nežiaduce a často nereflektované dedičstvo pozitivizmu, lebo vo všetkých jeho variantoch sa považujú za metafyziku, ktorá do vedy vôbec nepatrí. Nemám dostatok priestoru, aby som tu podrobne zdôvodňoval, že vyjasňovanie pojmov nestačí, že naším skutočným predmetom záujmu je sama sociálna skutočnosť a že pojem je len (užitočným) nástrojom. Pravda, nekonečné diskusie o rozličných verziách pojmov sú oveľa ľahšie než systematické a disciplinované riešenie ontologických otázok. Tie sú spravidla jednoduché (čo to je, z čoho sa to skladá, s čím a ako to súvisí), no zároveň patria medzi tie vedecky najťažšie. Bez dobrých odpovedí pokrok sociologického poznania nie je možný!

S tým priamo súvisí nedostatočná pozornosť ku konštruktom, ktoré neraz, bez preverenia po-užívame akoby automaticky. Je ich veľa, tu len dva príklady: sociálny kapitál a habitus (Bourdieu). Sociologické texty sú ich plné. Problémom je však to, že sú to klasické hypostázy, ktoré si autori vytvorili ako barličku, resp. zázračný liek, keď sa nevedeli alebo nemohli vymotať z ťažkostí. Bližšie k tomu píšem v Explanačných modeloch (2017).

Slovenská sociológia takmer totálne ignoruje problematiku sociálnej dynamiky, a to v období už prebiehajúcich svetových turbulentných, tektonických zmien. Považujem to nielen za slepé, ale najmä za samovražedné: významnejšia „veľká“ téma dnes neexistuje! Toto nik nevidí? Čo o tejto téme vieme povedať našej spoločnosti? Upozorňujem na to už dlhé roky. Možno, že je to taká ťažká téma, že nik nemá odvahu a/alebo dostatočnú prípravu, aby sa do nej pustil … mikrosociologická perspektíva je tu – preháňam – na nič.

Uvedomujem si, že sa to spája s dvoma závažnými okolnosťami. Prvou je, že už len sama kategória systému sa v podstate od antipozitivistického obratu v sociológii stala skôr až akési „tabu“. Zasa raz sme v našej sociológii „zaspali“ vývin – toto už nie je Parsons (ospravedlňujem sa Parsonsovi)! Vznikla neklasická veda, ktorej vlastným predmetom sú práve dynamické nelineárne systémy, no naša sociológia je stále až po uši len v rutine vedy klasickej! A zrejme ani netuší, že by mala tento handicap začať doháňať.

Nastal koncepčný aj tematický posun od samoregulácie k samoorganizácii a ku kvalitatívnym, turbulentným zmenám dynamických nelineárnych systémov. Hľadajú sa princípy ich dynamiky, ako je napríklad autopoiesis, stávanie sa a autokinéza. K dispozícii je osobitná, dobre rozvinutá metodológia (teória chaosu, synergetika, multiagentové modelovanie, process tracing a pod.). Už  je o čo sa oprieť!

Druhou okolnosťou je to, že systémová problematika priam skoro vypadla aj z univerzitného vzdelávania budúcich sociológov. Neviem, ako je to na iných katedrách, ale na mojej bývalej som v študijnom programe pre celé štúdium (teda bakalárske i magisterské) našiel len jednu (no nepochybne dobrú) prednášku o sociálnom systéme. Ja som sa tomu venoval v rôznych kurzoch dlhé desaťročia … Chápem, že nie je jednoduché to všetko okamžite nahradiť, ale – za tri dlhé roky sa v tom nič neurobilo! Obávam sa, že budúci sociológovia asi nebudú dostatočne pripravení, osobitne na túto „veľkú“ tému, ktorá tu bude dlho dominovať.

Ďalšie veľké manko sa týka problematiky umelej inteligencie. Aspoň že sme tu mali seriózny seminár o UI spolu s informatikmi a neurovedcami v r. 2023, ktorý usporiadala pani docentka Alieva a z ktorého vyšla knižka. Odznelo na ňom veľa zaujímavého, ale to nebudem teraz re-kapitulovať. Doterajší výskum v tejto oblasti sa orientoval najmä na dopady UI na trh práce, niektoré etické a právne otázky, ktoré súvisia s UI, multiagentové modelovanie a najnovšie sa objavil aj prvý výskum pod názvom Digitálna spoločnosť. Prekvapuje ma, že nik –  s jedinou výnimkou – si doteraz nevšimol také chytľavé témy, ktoré už boli sformulované v dobrej literatúre a ktoré mnohí naši sociológovia majú veľmi radi, ako sú napr. „digital natives vs. digital immigrants“ (čo je nová forma medzigeneračných rozdielov, nerovností a polarizácie spoločnosti – práve to si vo výskume Digitálna spoločnosť aspoň všimli), „social life on-line a off-line“ a mnoho iných. Bez akejkoľvek pozornosti ostala problematika transhumanizmu, ktorá má a bude mať rastúci zásadný význam. Transhumanizmus totiž vedie k dehumanizácii a dokonca až k dehominizácii, čo som aspoň naznačil na seminári o UI. Pripomínam antropologický prechod, spoločnosť typu 90:10, depopuláciu, digitálnu demenciu, digitálne odcudzenie, digitálne otroctvo a rôzne ďalšie paradoxy. Všetko sú to témy hodné pozornosti.

Celkom na záver len ponúknem akýsi neusporiadaný – a isto neúplný – súbor tém, ktorými by sa sociológovia na Slovensku mohli azda tiež inšpirovať najmä v čase nadchádzajúcej ekonomickej krízy:

• Sociálne dilemy slovenskej spoločnosti,
• Sekundárne (perverzné) efekty aktuálnych sociálnych procesov – ako vlastný predmet, ktorý má sociológia vysvetliť (Boudon),
• Populačná dynamika: depopulácia, natalita, mortalita, samovraždy, covid, kriminalita,
• Katastrofálny pokles vzdelanostnej úrovne najmä mládeže.

Ako kedysi povedal Neiser, ktorý bol známym teoretikom riadenia: „Aby sme mohli vidieť, musíme sa najprv naučiť pozerať“. Prosím, učme sa všetci pozerať, je to úloha na celý profesiový život.

14. mája 2025 prof. PhDr. Juraj Schenk, PhD.