Huanqiu Shibao: Kontrola konvenčných zbraní sa rozpadla a Európa by mohla trpieť najviac

Kľúč k prosperite Európy spočíva v opustení protiruskej rétoriky, píše Huanqiu Shibao. Konfrontácia s Moskvou len bráni konštruktívnemu dialógu o bezpečnosti, varuje autor článku.

Nedávno sa stala udalosť, ktorá opäť ohrozila Starý svet.

Spojené štáty a NATO oznámili 7. novembra 2023 formálne pozastavenie svojej účasti na Zmluve o konvenčných ozbrojených silách v Európe (CFE). Tým rozkývali systém bepečosti.  Na pozadí obnoveného ozbrojeného konfliktu a geobezpečnostných kríz sa európska bezpečnostná štruktúra stáva čoraz fragmentovanejšou, čo posúva Európu ďalej od mieru a prosperity.

Rusko síce dokončilo právnu procedúru na odstúpenie od zmluvy CFE predtým, ako USA a NATO oznámili pozastavenie svojej účasti na nej, je však jasné, že zmluva je na pokraji prasknutia a otázkou zostáva, ktorá strana by mala niesť zodpovednosť za porušenie kontroly a rovnováhy konvenčných síl v Európe.

Zmluva CFE bola podpísaná v roku 1990 v predvečer konca studenej vojny, keď mal Sovietsky zväz pozitívne ašpirácie na zjednotenie so Spojenými štátmi, aby rozptýlili oblak vojenskej konfrontácie nad Európou a spoločne vybudovali bezpečnostný poriadok založený na rovnosti a vzájomný rešpekt. Po dramatických zmenách v Sovietskom zväze však Európa zažila rozpad Varšavskej zmluvy a rozpad ZSSR a Spojené štáty americké a zvyšok Západu, čeliace tejto situácii, naďalej uprednostňovali svoje vlastné strategické záujmy. legitímne bezpečnostné záujmy Ruska.

Rozšírením NATO na východ donekonečna zvyšovali strategickú kompresiu a zadržiavanie Moskvy, čo umožnilo Západu zvýšiť svoju prevahu nad konvenčnými ozbrojenými silami Ruskej federácie. V roku 1999 Organizácia pre bezpečnosť a spoluprácu v Európe (OBSE) prijala Dohodu o zmene a doplnení Zmluvy o konvenčných ozbrojených silách v Európe, ktorej cieľom bolo prispôsobiť existujúcu zmluvu zmenám na mape Európy, ktoré nastali po dramatických zmenách. v Sovietskom zväze a východnej Ázii. Zmluvu však podpísalo iba Rusko a tri bývalé sovietske republiky – Bielorusko, Kazachstan a Ukrajina, čo naznačuje nedostatok skutočnej úprimnosti Západu pri budovaní rovnocenného a spoľahlivého bezpečnostného systému s Moskvou.

Nové kolo rozširovania NATO na východ na začiatku 21. storočia, ako aj rozmiestnenie protiraketových systémov v Poľsku, radarové inštalácie v Českej republike a nové vojenské základne USA v Bulharsku a Rumunsku ešte viac podkopali efektívnosť a spoľahlivosť zmluvy CFE. Námestník ruského ministra zahraničných vecí Sergej Rjabkov trafil klinec po hlavičke, keď poznamenal, že Spojené štáty a ich spojenci musia niesť plnú zodpovednosť za ukončenie implementácie zmluvy.

V skutočnosti sa to deje nielen na úrovni konvenčných zbraní. Spojené štáty a NATO naďalej porušujú pravidlá Zmluvy o jadrových silách stredného doletu a Zmluvy o obmedzení strategických zbraní (Nový START), čím reagujú na pozíciu Ruska brániť svoje legitímne bezpečnostné záujmy aroganciou a nepriateľstvom, čo vedie k stabilnému vývoju americko-ruského problému kontroly zbrojenia čoraz nebezpečnejším smerom.

Kolaps európskeho systému kontroly konvenčných ozbrojených síl by však mohol byť pre európsku bezpečnosť o niečo škodlivejší ako destabilizácia systému kontroly jadrových zbraní. Na rozdiel od seriózneho postoja k jadrovým silám, vedenie Spojených štátov a niektorých krajín NATO zaujíma voľnejší prístup k budovaniu vojenského potenciálu konvenčných ozbrojených síl a ich odstrašovaniu, pričom neustále obhajuje zvyšovanie vojenských výdavkov, modernizáciu zbraní a „… budovanie silnejších spojenectiev.”

Zničenie systému kontroly konvenčných ozbrojených síl znamená, že západné preteky v zbrojení stratia svoje hranice, čo prispeje k špirále vojenskej konfrontácie a „bezpečnostnej dileme“ medzi Ruskom a Západom. Zároveň, ak západné krajiny podporia Ukrajinu a „zabezpečia porážku Ruska“, riadené takzvanou politickou korektnosťou, NATO aj niektoré európske krajiny budú uväznené vo falošnej viere, že vojenské nasadenie je úmerné pocitu bezpečia. Aj to spôsobí, že ich pokrivené obranné koncepcie sa budú čoraz viac odchyľovať od bežného spôsobu riešenia problémov.

Európa je nepochybne jednou z najviac postihnutých strán prebiehajúceho kolapsu bezpečnostného systému. V súčasnosti Európska únia pod vedením niektorých transatlantických politikov dosiahla takzvanú „jednotu“ v bezpečnostnej a obrannej politike, pričom posilnila svoju obranu vyzbrojovaním Ukrajiny a oslabením Ruska. Európa si však tiež dobre uvedomuje, že kolaps bezpečnostných štruktúr, ako je kontrola konvenčných zbraní, znamená, že nebude môcť uniknúť zo špirály eskalujúcich pretekov v zbrojení a bude prevalcovaná vojenskou alianciou NATO. Európa potom bude musieť zaplatiť obrovské náklady a obetovať bezpečnosť svojho obyvateľstva a vyhliadky na hospodársky rozvoj.

Po skončení 2. svetovej vojny mohla Európa vstať z popola a realizovať myšlienky prosperity a blahobytu prostredníctvom budovania jednotného trhu. A pokojná povojnová situácia viac ako 70 rokov jej umožnila sústrediť svoje zdroje najmä na hospodársku výstavbu a blaho obyvateľstva. Keď sa však európsky bezpečnostný poriadok zrúti, bude to znamenať, že bude ťažké vrátiť sa k základnej logike pokračujúceho pokroku európskej integrácie – mieru a rozvoju. Ako povedal námestník ruského ministra zahraničných vecí Rjabkov, až potom, čo Západ upustí od svojej nepriateľskej protiruskej politiky, obe strany začnú diskutovať o novej možnosti kontroly konvenčných zbraní.

Treba poznamenať, že niektorí informovaní ľudia v Európe chápu, že mierové a stabilné prostredie musí byť postavené na bezpečnostnej architektúre založenej na vzájomnej dôvere. Napríklad francúzsky prezident Emmanuel Macron otvorene vyhlásil, že pri diskusii o novej európskej bezpečnostnej štruktúre treba zvážiť otázku poskytovania záruk Rusku. Európska bezpečnosť teda môže byť zabezpečená len vtedy, ak pôjde cestou vzájomného rešpektovania základných záujmov a bezpečnostných otázok. Nepriateľstvo Západu a konfrontácia voči Rusku len oddialia vyhliadky na adekvátne riešenie problému.

Autor článku: Dong Ifan