FT: analýza dôchodkových fondov pred 25 rokmi
LONDÝN – Pred dvadsiatmi piatimi rokmi denník Financial Times zverejnil analýzu stavu dôchodkového zabezpečenia vo svete.
V článku denník analyzoval problematiku dôchodkových úspor.
OTÁZNIKY DEMOGRAFIE
V súčasnosti je 16% obyvateľov západnej Európy vo veku nad 65 rokov. Avšak v roku 2050 bude táto kategória predstavovať až tridsaťpercentné zastúpenie na celkovej populácii.
To všetko má vážne dôsledky najmä v súvislosti s nákladmi penzijných systémov, osobitne v Európe, kde sú jednotlivé dôchodkové schémy značne štedré. Budú však sociálne i finančne udržateľné aj v strednodobom, prípadne dlhodobom časovom horizonte?
Ukazuje sa, že najschodnejšou cestou je popri priebežnom financovaní aj kumulovanie dávok platených zamestnancami a zamestnávateľmi a ich investovanie do perspektívnych aktívnych obchodov. Tento trend sa zdá byť priechodnejší v porovnaní s tým, čo sa deje dnes – púhe “recyklovanie” získaných prostriedkov a ich vyplácanie súčasným dôchodcom už na udržanie dnešnej úrovne nebude o niekoľko rokov stačiť.
Demografická aritmetika je totiž neúprosná: v Európskej únii momentálne viac ako štyria ľudia v aktívnom veku prispievajú na jednu osobu vo veku 65 rokov a viac. Tento pomer sa však bude rapídne meniť. Do roku 2030 budú dvaja ľudia v aktívnom veku “pracovať” na jedného dôchodcu a v roku 2050 budeme tento pomer v extrémnych prípadoch definovať v pomere 1,5:1.
Je teda jednoznačné, že udržanie terajšej úrovne dôchodkových dávok v relácii k priemerným zárobkom sa stane extrémne nákladné, prípadne bude finančne neudržateľné.
Dávky sociálneho zabezpečenia a ich vysoký štandard v krajinách kontinentálnej Európy by mohli podstatne oslabiť konkurencieschopnosť ich ekonomík na globálnom trhu. Takisto by mohli ohroziť projekty verejných výdavkov, ak sa premietnu do rozpočtového deficitu.
Doterajšia forma nefondového financovania dôchodkových modelov PAYG /pay-as-you-go/ už nemá potrebný efekt. Tam, kde hľadali fondové penzijné schémy, napríklad v Holandsku, Švajčiarsku a vo Veľkej Británii, vzrástli získané aktíva až na hranicu 100% hrubého domáceho produktu. No povedzme vo Francúzsku a Taliansku tieto schémy vôbec neexistujú. Faktom ale je, že PAYG a ostatné nefondové platformy v Európskej únii sa podieľajú až 84% na financovaní dôchodkových dávok. Tento stav je alarmujúci aj preto, že v EÚ existuje spoločný trh práce a voľný pohyb pracovných síl, čo vyvoláva nemalú dávku frustrácie a ale aj podráždenia zamestnávateľov v rámci nadnárodných spoločností, pre ktoré je udržanie dôchodkového štandardu čoraz väčším problémom.
Dôchodkové zabezpečenie by malo plniť tri základné funkcie – poistenie proti niektorým rizikám (dlhovekosť, invalidita) úsporovú (transfer príjmov z mladosti do staroby) a redistribučnú (od bohatých k chudobným). Je rozumné oddeliť poskytovanie týchto rôznych služieb od seba do rôznych “pilierov”. Redistribúciu najlepšie zabezpečí štátny priebežný pilier, kým úspory možno dobre akumulovať v súkromnom kapitálovom pilieri. Poisťovaciu funkciu najlepšie splnia všetky piliere spolu.
Reálny stav vyvoláva akútny tlak na reformu dôchodkových modelov v rôznych kombináciách.
Nejde pritom len o Európu, tento trend má totiž globálny aspekt. V nedávnej minulosti došlo k čiastočnej alebo radikálnej dôchodkovej reforme v 125 krajinách. Väčšinou išlo o čiastočné kroky – najčastejšie o zmenu príspevkovej sadzby (51 prípadov), ďalej o zmenu koeficientov na výpočet dôchodku (24) a zmenu veku odchodu do dôchodku (15).
Značný počet menej rozvinutých krajín, počnúc Mexikom a končiac Poľskom, zaviedli alebo priebežne pripravujú povinný fondový systém, ktorý viac-menej kopíruje čílsky model z osemdesiatych rokov. Tieto krajiny majú osobitný záujem i motiváciu, aby získali dlhodobé zdroje a vyhli sa nestálosti zahraničných investičných tokov. Ak sa totiž stabilizuje v ich krajinách kapitálový trh, potom je možné predpokladať, že dlhodobý ekonomický rast bude akcelerovať, čo bude mať spätný pozitívny vplyv aj na dôchodkovú sféru.
Sporné však v tejto chvíli je, či iba fondový systém kapitalizujúci “príspevky na starobu”, uľahčí financovanie penzií vo vyspelej časti Európy. Nemožno totiž tvrdiť, že nefondový systém vo Francúzsku znevýhodňuje ekonomiku tejto krajiny a jej rast v porovnaní s Veľkou Britániou, kde fondové schémy výrazne fungujú.
No táto schéma má ambíciu presadiť sa v dlhodobejšom časovom horizonte, čo je v demografickom kontexte relevantné a hlavne prvoradé. Navyše má viac komparatívnych výhod: prenáša dôchodkovú záťaž z verejného do štátneho sektoru, je nástrojom budovania medzinárodných penzijných schém, pôsobí stimulačne na harmonizáciu daňových sústav a hlavne – chráni dôchodcov v krajinách s klesajúcou populáciou tým, že ich penzijné dávky možno investovať diverzifikovane do ekonomík s dlhodobou prorastovou perspektívou.
V niektorých ďalších európskych krajinách, napríklad v Taliansku a Španielsku, sa fondové dôchodkové schémy síce rozvíjajú flexibilne, ale značne pomaly.
Tlak na reformu dôchodkového systému je evidentný aj v Nemecku, hoci tam sú penzijné modely vari najviac prepracované a komplexné. Tlak faktov aj nemeckú vládu núti zvažovať dilemu: buď vyššie dôchodkové príspevky dnes alebo nižšie penzie v budúcnosti.
Za predpokladu zachovania existujúceho systému by totiž v Nemecku v roku 2030 z dnešných 70% čistého príjmu dosahovala výška dôchodku len 64% – tak, ako to bolo v 70-tych rokoch. Podiel obyvateľov nad 65 rokov veku sa totiž zvýši z dnešných 15,4% na 26,7%, v dôchodkovom veku bude o 30 rokov asi 20 miliónov Nemcov proti súčasným 12,5 miliónom. To znamená 60%-ný rast. Pred 30 rokmi tvorilo dôchodkové poistenie 14% mzdy, tento rok už prekročilo magický prah 20% a ten sa darí udržať len zvýšením dane z pridanej hodnoty. Experti spočítali, že kto si platil v rokoch 1950 až 1994 príspevok na dôchodok, dostal za každú marku pri priemernej dĺžke poberania dôchodku asi dve marky späť.
Kto začne poberať dôchodok v roku 2030, dostane za vloženú marku už len 80 fenigov. Teda fondové dôchodkové pripoistenie k priebežnému financovaniu bude nevyhnutné, i keď podľa expertov SPD by bolo veľmi ťažké zaviesť ho ako povinnosť, pretože nie každý poistenec v Nemecku na to bude mať peniaze.
AMERICKÝ PENZIJNÝ TRH – BUDOVANIE GLOBÁLNYCH ŠTRUKTÚR
Diametrálne iné rozmery má problematika penzijných fondov v Spojených štátoch. Ich expanzia prerastá do budovania globálnych štruktúr, čím sa ešte viac znásobuje kapacita domáceho trhu. Príkladom môže byť nedávna akvizícia Nationwide Mutual of Columbus, Ohio, ktorá zaplatila vyše jednej miliardy libier za Gartmore, jeden z vedúcich subjektov britského penzijného biznisu.
Toto je prvá, medzinárodná poloha spomínanej expanzie. Tou druhou je dravosť amerických penzijných fondov na domácom kapitálovom trhu. Podiel týchto fondov v portfóliu domácich kmeňových akcií neustále narastá a v minulom roku dosiahol tento podiel vyše 53%. Vďaka “prekvitajúcemu” trhu s prudko stúpajúcou hodnotou akcií dosiahli najsilnejšie americké penzijné fondy priemerné 17%-né výnosy a táto úroveň je stabilizovaná minimálne uplynulých päť rokov.
Aj správcovia amerických penzijných fondov sú však opatrní. V minulých rokoch boli investície do kmeňových akcií značne výnosné, no časť výnosov sa spravidla vždy umiestňuje do menej rizikových štátnych dlhopisov.
Dodajme, že manageri penzijných fondov v Spojených štátoch spravujú astronomický objem aktív – odhady sa ustaľujú na 7 500 miliardách dolárov!
V USA existuje 2400 penzijných fondov – do tohoto “klubu” veľkých fondov sú zaradené tie, ktorých aktíva predstavujú viac ako 100 miliónov USD.
Americký penzijný model možno zjednodušene charakterizovať tak, že zamestnanec platí prostriedky do fondu a tieto zdroje sa následne investujú na trhu. Znamená to, že dôchodkové príspevky sú presne definované, no výsledný výnos záleží od trhu.
Starším modelom je definovaný plán výnosov, v ktorom dôchodkové dávky platí zamestnávateľ a výška dôchodku je určená v podobe určitej časti reálnej mzdy zamestnanca pred skončením pracovnej kariéry.
Tieto plány však vzhľadom na demografický aspekt začínajú byť takisto príliš drahé a do popredia sa dostáva spomínaný “nedefinovaný dôchodkový výnos”, ktorého výška závisí od trhových mechanizmov.
Existujúci “definovaný plán dôchodkových príspevkov” vyplýva zo slobody voľby zamestnanca, ktorý si sám určí, aké dávky bude odvádzať na svoj penzijný vek, pričom si vyberie z ponuky, kam sa tieto peniaze investujú. Globálny celoamerický pomer aktív definovaného plánu dôchodkových príspevkov a definovaného plánu dôchodkových výnosov je takmer zhodný – 2 300 miliárd dolárov / 2 400 miliárd dolárov.
V rozpätí rokov 2002-2009 sa však terajšia relácia aktív v penzijných fondoch začne modifikovať a do popredia sa ešte viac dostanú nedefinované dôchodkové výnosy, ktoré budú závislé od úspešnosti investícií v rámci kapitálového trhu.
SILNE PODKAPITALIZOVANÉ JAPONSKÉ PENZIJNÉ FONDY
Starnutie japonskej populácie je vôbec najvýraznejšie spomedzi všetkých priemyselne vyspelých krajín, čo sa veľmi razantne premieta do financovania penzijných fondov.
V Japonsku je demografická aritmetika ešte neúprosnejšia v porovnaní s Európou. V budúcich dekádach totiž jeden zamestnanec bude financovať dvoch až troch dôchodcov! V minulom desaťročí bol tento pomer 1:1. Podobný demografický trend by sa možno presadil aj v Spojených štátoch, no tam ho eliminovali imigračnou politikou. Organizácia spojených národov upozorňovala na negatívny demografický vývoj už viaceré japonské vlády, no bez hmatateľnejšieho efektu. Japonsko je totiž hrdé na svoju etnickú homogénnosť, ktorá je dôležitým faktorom sociálnej súdržnosti. Zrejme aj v budúcnosti bude platiť, že Japonsko nedopustí liberálny prisťahovalecký model, čo sa však negatívne odzrkadlí v štrukturovaní penzijnej schémy. Model PAYG /pay as you go/, ktorý spočíva v tom, že súčasná generácia v produktívnom veku zabezpečuje finančné zdroje na dávky dôchodcov, je neudržateľný v čase deficitu na trhu práce.
Vláda i zamestnávatelia hľadajú východisko, no narážajú stabilne na ten istý problém – japonské penzijné fondy sú silne podkapitalizované. Už v najbližších rokoch bude na dôchodkové účely chýbať čiastka 70 000 miliárd jenov. Zdá sa, že vláda i podnikový sektor začali celý problém riešiť
oneskorene. Napriek snahe niektorých bánk /Sakura a Sanwa Bank/ umiestniť dočasne voľné finančné zdroje do penzijných fondov, stále chýba systémové riešenie. Vláda chce zvýšiť hranicu dôchodkového veku a narýchlo urobiť priechodným v parlamente nový zákon, ktorý chce po prvý raz definovať penzijnú schému na báze 401K. Ide o model, ktorý sa podobá americkému – zamestnanec platí dávky do fondu, a tieto sa následne zhodnocujú v rámci investovania na kapitálovom trhu. Definované dávky a nedefinované výnosy sú v ostrom kontraste s úrovňou dôchodkového zabezpečenia, v rámci ktorého Japonci presne vedia, aká bude ich penzia. V tvrdej opozícii proti novému zákonu sú japonské odbory, ktoré argumentujú tým, že je krajne nevhodné, aby zamestnanci, ktorí roky tvrdo pracovali, boli vystavení možným rizikovým otrasom na kapitálovom trhu.
Možno teda očakávať, že 401K bude značne modifikovaný, no i tak je dnešná situácia v Japonsku zrelá na boom nových fondov. Dôkazom toho je PASONA, agentúra, v ktorej si v rámci odstupňovaného mesačného poplatku možno zvoliť rôzne kombinácie poistných produktov a investičných možností.
MOŽNO HOVORIŤ O ČÍLSKOM “DÔCHODKOVOM ZÁZRAKU”?
“Nútené šetrenie” čílskych občanov cez penzijné fondy sa stalo jedným zo základných kameňov dlhodobej hospodárskej prosperity a mimoriadnej dynamiky vnútorných úspor. Dnešné dôchodkové fondy predstavujú viac než dvojnásobok devízových rezerv Centrálnej banky Chile. Ekonomická pozícia Administradoras de Fondos de Pensiones – AFP/správca penzijného fondu/ je z uvedených dôvodov mimoriadne významná, a každé ich rozhodnutie má krátkodobý a dlhodobý makroekonomický efekt. Napríklad 60% hypotekárnych úverov pre sociálnu bytovú výstavbu pramení zo zdrojov akumulovaných v penzijných fondoch. Vytvoril sa určitý druh sociálneho paktu a dôvery v penzijné fondy, ktoré riešia jednak individuálnu budúcnosť prispievateľov, ale aj finančné potreby národnej ekonomiky.
Čílske dôchodkové fondy čakajú v krátkom čase určité korekcie. Nasmerované budú na väčšiu individuálnosť a uvoľnenie striktného štátneho dozoru, ktorý bol nevyhnutný v čase budovania jeho základov. Pre mladšie generácie poistencov s dlhším časovým priestorom do dôchodku sa poskytne možnosť investícií rizikovejšieho charakteru s vyššími výnosmi, a tým sumárnou rentabilitou zvyšujúcou dosiahnuté dôchodky. Autonómia prispievateľov vo výbere investičných možností, až po možnosť výstupu a samostatného vedenia penzijného účtu, sú presadzujúcou sa tendenciou. Pred zrušením je aj tzv. pásmo rentability, v ktorom sa musia udržovať všetky AFP pod hrozbou odňatia licencie.
ETIKA PENZIJNÝCH FONDOV POD MIKROSKOPOM
Od 3. júla 2000 musia všetci správcovia britských penzijných fondov do Vyhlásenia o investičných princípoch /SIP/ zahrnúť zásady sociálne zodpovedného investovania. Tento dokument obsahuje hlavné ciele, oblasti, ale aj obmedzenia pri investovaní prostriedkov penzijných fondov. Od tohoto dátumu sa správcovia penzijných zamestnaneckých fondov stávajú po prvý raz v histórii jednoznačne zodpovední za svoje etické pozície.
K tejto novej problematike musia penzijné fondy pristupovať maximálne obozretne, pretože sú pod dohľadom nielen vlády, ale napríklad aj Sociálneho investičného fóra, ktoré pod drobnohľadom vyhodnocuje, ako sa penzijné fondy starajú o svoje záväzky v kontexte so sociálne zodpovedným investovaním.
Základnou zodpovednosťou je investovať zdroje z fondov z pohľadu čo najlepšieho uspokojenia finančných záujmov tých, ktorí tieto zdroje do fondov vnášajú.
Správcovia fondov majú tiež povinnosť voči splniť svoje záväzky voči zamestnancom i zamestnávateľom, ktorí podliehajú v rámci aktivít fondu investičným rizikám. Znamená to, že ak definované výnosy nie je možné vinou fondu splniť, nemožno oprávnené osoby nijakým spôsobom ukrátiť.
Správcovia fondov budú musieť dbať na to, aby ich manageri a poradcovia jednoznačne zvládli všetky otázky spojené so sociálne zodpovedným investovaním, aby jednoznačne vedeli posúdiť sociálne, ekologické a etické otázky, ako aj meniacu sa obchodnú a podnikateľskú klímu pri dlhodobom zhodnocovaní finančných zdrojov penzijných fondov.
REVIDOVANIE ŠTEDRÉHO ŠVÉDSKEHO MODELU
Nový švédsky dôchodkový systém, ktorý vstúpi do platnosti od roku 2001, je kombináciou priebežného financovania a individuálnych účtov v dôchodkových fondoch. Výška nových dôchodkov bude odvodená od celkového príjmu občana v priebehu jeho celej pracovnej kariéry. Poistenec bude mať vlastný účet, z ktorého bude každý rok dostávať výpis. Na ňom však budú iba fiktívne finančné prostriedky. To znamená, že bude v skutočnosti vlastniť dlhopis budúcich dôchodkových platiteľov.
Z celkových príspevkov 18,25% hrubej mesačnej mzdy bude zamestnanec i zamestnávateľ hradiť polovicu. 2% bude tvoriť tzv. rezervná prémia, o ktorej každý poistenec bude môcť rozhodnúť, ako má byť investovaná.
V novom švédskom prístupe dominuje výrazná individualizácia prechodu z práce do dôchodku, kde zatiaľ i vo vyspelých krajinách existuje veľký skok. Stále sa usudzuje, že ľudský život má tri fázy – mladosť, produktívny a post produktívny vek. Dnešnej dobe toto delenie už vôbec nezodpovedá. Predlžovanie dĺžky života a času práceschopnosti človeka vedie k vytvoreniu štvrtej fázy, niekde medzi 45. až 65. rokom. Ide o obdobie, kedy človek je schopný pracovať, má rad skúseností, ktoré môžu byť pre spoločnosť prínosom, ale často už nedokáže podávať plný výkon. Je to fáza pomerne dlhá a švédsky model je prvým pokusom, ako umožniť ľuďom pracovať podľa ich fyzických a psychických schopností. Formy môžu byť rôzne: flexibilita pracovného času, skrátenie pracovného úväzku, možnosť odložiť výber dôchodku. Zamestnávatelia by mali byť viac stimulovaní na prijímanie ľudí na čiastočný úväzok. V praxi by to vyzeralo tak, že zamestnanec pracujúci napríklad na tretinový úväzok by poberal plat zodpovedajúci odpracovanému času. Z dôchodkového účtu by sa mu dorovnávala mzda o zostávajúce dve tretiny.
Znamenalo by to však prepracovať nielen dôchodkový, ale aj sociálno-pracovný systém. Zamestnanci by o dôchodok neprišli. Iba by dostávali pomernú časť v závislosti od skrátenia pracovného úväzku.
Z hľadiska štátu by to bolo výhodné, pretože by mohol s dočasne “odloženými” sumami disponovať. Aj to je jedna z ciest na riešenie dôchodkovej problematiky, najmä v krajinách, kde s radikálnou reformou ešte výraznejšie nepokročili.
KORELÁCIA MEDZI FINANCOVANÍM DÔCHODKOV A MIEROU ÚSPOR
Vzťah medzi financovaním dôchodkov a mierou úspor priťahuje pozornosť ekonómov už niekoľko desaťročí. Prvotnou otázkou bolo, či priebežný dôchodkový systém znižuje agregátne národné úspory, alebo či väčší význam fondových dôchodkových plánov vedie k zvýšeniu národných úspor. Ak by sa našli zodpovedajúce pevné závislosti medzi týmito indikátormi, potom by to znamenalo, že zmeny dôchodkovej politiky by mohli byť použité k zvýšeniu celkových národných úspor a následne vyššej ekonomickej výkonnosti na obyvateľa.
Analytické správy zvyčajne dochádzajú k záveru, že neexistujú dostatočné dôkazy pre hypotézu, že zavedenie priebežného systému zníži mieru národných úspor. Väzby tohto typu môžu existovať, avšak sú na empirických dátach buď zanedbateľné, alebo je ich vplyv zakrytý inými faktormi.
Podobne je preukázané, predovšetkým na základe údajov z USA, že akumulácia aktív na dôchodkových účtoch bude smerovať k rastu celkových úspor domácností, i keď v menšom rozsahu, než aký bude rast zostatkov na týchto účtoch. Pozitívny efekt rozvinutých dôchodkových fondov sa zdá byť akoby v “tieni” alebo je nahradený “správaním sa” ostatných komponentov národných úspor. Minimálne v rámci krajín OECD v podstate nebola preukázaná korelácia medzi mierou rastu dôchodkových aktív a mierou rastu celkových úspor v ekonomike.
DÔCHODKOVÁ REFORMA – MÝTY A REALITA
V roku 1994 publikovala Svetová banka zásadný materiál o dôchodkovej reforme s názvom Odvrátenie krízy staroby. Prístup k reforme dôchodkového zabezpečenia naznačený v tejto publikácii odrážal rozličné potenciálne kombinácie politických odpovedí na otázku, ako riešiť problémy dôchodkového systému. V praxi bol však zjednodušene interpretovaný ako model zahŕňajúci tri piliere dôchodkového zabezpečenia: povinný verejne spravovaný pilier, ktorý by bol priebežne financovaný, povinný privátne spravovaný pilier, ktorý by bol financovaný prostredníctvom dôchodkových fondov a dobrovoľný súkromný pilier, ktorý by bol taktiež financovaný prostredníctvom dôchodkových fondov. Predmetom najväčších diskusií sa stal povinný privátne spravovaný pilier.
V minulom roku/Washington, 1999/ došlo k opätovnému zhodnoteniu dôchodkovej reformy, pričom sa analyzujú “mýty” o systémoch sociálneho zabezpečenia. Aj “nový pohľad” sa najviac zaoberá povinným fondovým pilierom dôchodkového systému, no nový pohľad Svetovej banky už za povinný fondový pilier “nebojuje” tak razantne, ako v nedávnej minulosti.
Analytický materiál Svetovej banky z roku 1994 síce odmietol jeden extrém, a to dôchodkové systémy financované iba priebežne, no v súčasnosti sa zdá, že sa kyvadlo vychýlilo príliš v prospech fondových systémov. Ak sa dôchodkový systém dostáva do problémov a rastie jeho zadĺženie, potom je potrebné hľadať nejaké riešenie. Ide však o to, že do problémov sa nedostávajú iba tradičné systémy financované priebežne, ako sa nám snažilo nahovoriť mnoho zástancov dôchodkových fondov, ale aj nové zavádzané fondové systémy.
V mnohých rozvojových krajinách totiž prudko stúpajú deficity fondových systémov. Tie ohrozujú nielen ekonomickú stabilitu, ale vytláčajú aj investície do vzdelávania, zdravotníctva či infraštruktúry, pretože peniaze zo štátneho rozpočtu musia byť vynakladané na finančnú stabilizáciu dôchodkových fondov, takisto ako predtým museli byť vynakladané na úhradu deficitov priebežne financovaných dôchodkových systémov. Reformy systémov dôchodkového zabezpečenia, ktoré by obmedzili ich deficity, preto nebudú také jednoduché a stopercentne účinné, ako sa pôvodne zdalo.
Prvý makroekonomický mýtus znie, že prechod k fondovému systému zvýši národné úspory. Predstavme si situáciu, keď jednotlivci budú povinné sporenie na svoje účty v dôchodkových fondoch vyvažovať tým, že znížia úspory v iných formách. Potom budú celkové úspory domácností prechodom na fondový systém dôchodkového zabezpečenia nedotknuté. Inými slovami, ak by fondový systém neexistoval, jednotlivci by našetrili rovnakú sumu iným spôsobom. Ak sa nezmenia ani úspory firiem (ovplyvňované objemom nerozdeleného zisku) a vládne úspory (dané saldom verejných rozpočtov), tak celkové národné úspory zostanú pri prechode od priebežne financovaného systému k fondovému systému na stále rovnakej úrovni.
Druhým makroekonomickým mýtom je, že výnosové miery sú vyššie u fondových systémov ako u systémov financovaných priebežne. Napríklad britské noviny Financial Times na jar 1998 oznámili, že výnosová miera pri dôchodkových fondoch sa bude v závislosti od vývoja na trhu cenných papierov pravdepodobne pohybovať medzi 6 až 8%, kým priebežne financovaný systém sociálneho zabezpečenia dosiahne výnosové miery iba okolo 2%.
Pred 40 rokmi ukázal významný ekonóm P. Samuelson, že reálna výnosová miera sa v zrelom, priebežne financovanom dôchodkovom systéme rovná súčtu miery rastu počtu pracovných síl a miery rastu produktivity práce. V súčasnosti sa predpokladá, že v rokoch 2010-2050 dôjde k spomaleniu prírastku svetovej populácie na približne 0,8% ročne. V dôsledku toho sa očakáva, že dôjde taktiež k spomaleniu miery rastu počtu pracovných síl, čo bude vyvíjať tlak na znižovanie výnosovej miery pri zrelých, priebežne financovaných systémoch.
Ak by v uvedenom období tvoril celosvetový rast produktivity práce 2% ročne, pohybovala by sa dlhodobá reálna výnosová miera hypoteticky zrelého, priebežne financovaného systému, ktorý by obsluhoval celý svet, okolo 3% ročne. V dynamickej výkonnej ekonomike by pritom reálna výnosová miera investícií mala presahovať mieru rastu produktivity práce a mala by byť schopná pokryť aj prírastok obyvateľov. Preto sa v dynamickej výkonnej ekonomike bude zdať, že dôchodkové fondy, ktoré investujú, poskytujú vyššiu výnosovú mieru než priebežne financovaný systém. Ale zdanie môže klamať. Porovnanie týchto hrubých výnosových mier môže byť zavádzajúce, a to z dvoch dôvodov: kvôli zanedbaniu administratívnych nákladov a nákladov na prechod od jedného dôchodkového systému k druhému.
Tretí makroekonomický mýtus, ktorý obklopuje dôchodkovú reformu, tvrdí, že pozorované znižovanie výnosových mier pri priebežne financovaných systémoch ukazuje na nejakú základnú chybu týchto systémov. Opak však môže byť pravdou. Znižovanie výnosovej miery totiž odráža prirodzené smerovanie priebežne financovaného systému do jeho zrelého, stabilného štádia.
Posledný makroekonomický mýtus sa týka problému, či pri prípadnom prechode k fondovému systému by mali byť dôchodkové fondy spravované verejne alebo súkromne. Zástancovia súkromnej správy dôchodkových fondov tvrdia, že súkromné fondy môžu vhodne rozložiť svoje investície medzi štátne dlhopisy a akcie, a tak dosiahnuť čo najpriaznivejší pomer medzi výnosom a rizikom investícií. Čím priaznivejší by bol tento pomer, tým vyšší by bol blahobyt obyvateľov zapojených do fondového systému. Zároveň však tvrdia, že ak by boli fondy dôchodkového zabezpečenia spravované verejne, prípadné presuny investícií zo štátnych dlhopisov do akcií by na materiálnu úroveň ľudí zapojených do fondov nemali vplyv, pretože by išlo o presun majetku týchto fondov, nie o optimalizáciu pomeru medzi výnosom a rizikom. Takáto argumentácia je však účelová. Ak možno všeobecne zvýšiť príjmy dôchodcov vhodným rozložením investícií fondov, je podružné, či sú spravované verejne, alebo súkromne. A naopak, ak takým spôsobom nemožno zlepšiť situáciu ľudí zapojených do verejne spravovaných fondov, nie je to možné ani pri ľuďoch zapojených do fondov spravovaných súkromne.
Reforma dôchodkových systémov teda má viac otáznikov. Systémy samotné majú svoju históriu i tradíciu, čo však neznamená, že ich modifikácia, najmä pod tlakom demografických súvislostí, nie je naliehavá. Trendy reforiem budú asi v mnohom podobné, no časové postupnosti sa od seba budú v jednotlivých krajinách i regiónoch sveta značne líšiť.
(Pre časopis Investor preložil Jozef Knížat, R. I. P.)
Ilustračné fotografie: www.pexels.com.
