Frankfurtská škola je podľa konšpiračných teórií zdrojom všetkých neduhov americkej spoločnosti
BRATISLAVA – Frankfurtská škola, nemecky Frankfurter Schule, je kritická teória modernej (priemyselnej) spoločnosti, istý druh neomarxizmu. Frankfurtskú školu ktritujú v súčasnosti niektoré osoby, ktoré sa môžu označiť pojmom “talking heads” alebo slovensky hovoriace hlavy.
Hlavní predstavitelia sú: Theodor Adorno, Max Horkheimer, Herbert Marcuse, Erich Fromm, Walter Benjamin, Leo Löwenthal, Franz Leopold Neumann, Friedrich Pollock. Do „druhej generácie“ patria: Jurgen Habermas, Oscar Negt. Pojem „Frankfurtská škola“ je súhrnný názov pre mysliteľov združených v Inštitúte pre sociálny výskum vo Frankfurte nad Mohanom; samotní predstavitelia kritickej teórie sa nikdy nezjednotili pod touto značkou.
Zástupcovia tejto školy sa domnievali, že buržoázna triedna spoločnosť sa zmenila na monolitický totalitný systém, v ktorom sa vďaka absencii proletariátu revolučná úloha transformujúcej spoločnosti preniesla na inteligenciu a outsiderov. Moderná spoločnosť je technokratická a existuje v dôsledku šírenia falošného vedomia v médiách, populárnej kultúre a vnucovaného kultu spotreby. Totalita je prax stierania hranice medzi súkromnou a verejnou existenciou. Frankfurtská škola významne ovplyvnila rôzne verzie ideológie ľavicového radikalizmu. Frankfurtská škola má aj svojich antisemitských kritikov, ktorý v svojich konšpiračných teóriách používajú pojem kultúrny marxizmus.
KONŠPIRAČNÉ TEÓRIE
„Kultúrny marxizmus“ je krajne pravicová antisemitská konšpiračná teória, podľa ktorej je západný marxizmus jadrom údajného pokračujúceho úsilia vedcov a intelektuálov „podkopávať“ západnú kultúru. Navrhovatelia tvrdia, že „elity“ marxistických teoretikov a intelektuálov tzv. frankfurtská škola sprisahania podkopávajú západnú spoločnosť rozpútajúcu kultúrnu vojnu, v ktorej sú zničené kresťanské postoje tradicionalistického konzervativizmu a liberálne kultúrne postoje kontrakultúry 60. rokov a multikulturalizmus, progresivizmus a politická korektnosť, skreslene prezentované ako identita je podporovaná politika vytvorená kritickou teóriou.
Konšpiračná teória sa objavila na konci 90. rokov v USA, ale v roku 2010 sa stala súčasťou verejného diskurzu a odvtedy sa presadzuje globálne. Táto konšpiračná teória je úzko spojená s americkými náboženskými paleokonzervatívcami, ako sú William Lind [en], Patrick Buchanan a Paul Weirich [e], ale šíri sa aj medzi alternatívnou pravicou, bielymi nacionalistami a neo-reakčným hnutím. Vedci, ktorí skúmali tvrdenia tvoriace túto konšpiračnú teóriu, dospeli k záveru, že podľa nej neexistuje žiadny faktický základ a nie je založený na žiadnom skutočnom trende medzi intelektuálmi. Predpokladá sa, že v rámci „kultúrneho marxizmu“ sa rodinné hodnoty považujú za reakčné, a preto podliehajú skaze. Tiež sa predpokladá, že „kultúrni marxisti“ používajú ako bojovníčky na kultúrnom poli feministky, LGBT osoby, migrantov a „zelených“. Podľa politológa Thomasa Grumkeho tak americká pravica prehodnotila obraz nepriateľa, pretože klasické scenáre červených hrozieb už nefungujú. Vráťme sa k samotnej Frankfurtskej škole.
HISTÓRIA FRANKFURSTKEJ ŠKOLY
Frankfurtská škola vznikla z Inštitútu pre sociálny výskum na Frankfurtskej univerzite. Aj keď je zvykom rátať s jeho existenciou od roku 1931, keď v čele inštitútu stál Max Horkheimer, marxistický výskum sa však v inštitúte vykonáva od jeho založenia v roku 1923. Jeho prvý riaditeľ, rakúsko-marxistický historik a právnik Karl Grunberg, zamestnal množstvo mladých mysliteľov s komunistickým a sociálno-demokratickým presvedčením pre prácu v inštitúte, založil prvý významný časopis o histórii robotníckeho hnutia v Európe a nadviazal úzke vzťahy s Inštitútom Marxa-Engelsa v Moskve . Jeho prvého riaditeľa Davida Riazanova v roku 1938 zastrelili.
Už pred rokom 1930 položil Frankfurtský inštitút základy pre ďalšie smerovanie práce a do jeho časopisu boli zahrnuté najnovšie články Karla Korscha, Gyorgyho Lukacsa, Henrika Grossmanna a Davida Riazanova. Max Horkheimer, ktorý sa stal riaditeľom ústavu v roku 1931, deklaroval za svoj cieľ rozvoj „sociálnej filozofie“ doplnený empirickým výskumom. V roku 1932 predchádzajúcu publikáciu Inštitútu, Archív dejín socializmu a robotníckeho hnutia, nahradil Journal of Social Research.
Okolo frankfurtskej školy sa postavili opoziční marxistickí myslitelia, ktorí ostro kritizovali kapitalizmus, ale verili, že ideológovia pravoslávnych ľavicových strán emaskulovali a vulgarizovali šírku dialektickej analýzy.
Hrozba nacizmu pochopili skoro a už v roku 1931 sa archívy premiestnili do Holandska a bola založená aj pobočka v Ženeve. Po nástupe nacistov k moci bol inštitút 13. marca 1933 zatvorený a zástupcovia frankfurtskej školy boli nútení emigrovať cez Ženevu a Paríž do USA, následne pôsobili na Kolumbijskej univerzite, kam bol inštitút premiestnený. Archív Marxa a Engelsa bol uložený a prenesený do Sovietskeho zväzu.
Po návrate Adorna a Horkheimera z emigrácie na univerzitu vo Frankfurte v roku 1950 získala Frankfurtská škola slávu pre svoju sociologickú prácu na študentskom hnutí v roku 1968.
Frankfurtská škola sa formovala na vlne šírenia socialistických a freudovských myšlienok medzi západnými intelektuálmi. Pokračovala v prehodnotení učenia Marxa a Engelsa, ktoré začal Gyordem Lukács (jeden z jej prvých kritikov) v Maďarsku, ktoré sa líšilo od interpretácií marxizmu tak v stalinskom ZSSR, ako aj v západných ortodoxných sociálnodemokratických a komunistických stranách. . Potreba ďalšieho rozvoja marxizmu v XX. storočí bola podľa Frankfurtskej školy spôsobená potlačením robotníckeho hnutia v západnej Európe a nebezpečenstvom vyvolaným nástupom fašizmu a nacizmu.
Dôležitú úlohu zohralo aj zverejnenie v Sovietskom zväze nepublikovaných „Ekonomických a filozofických rukopisov z roku 1844“ (1927) a „Nemeckej ideológie“ (1932) z archívov Marxa a Engelsa. Tieto práce napísané z radikálneho humanistického hľadiska jasne svedčili o kontinuite hegelovského a marxistického myslenia, ako aj o ústrednej úlohe koncepcie odcudzenia v ranom marxizme.
MYŠLIENKOVÉ PRAMENE
Hlavnou tendenciou Frankfurtskej školy je zámena filozofických konceptov s politicko-ekonomickými a sociologickými, v dôsledku čoho prvé strácajú samostatnosť a stávajú sa odrazom druhého. Hlavnými ideologickými zdrojmi filozofie frankfurtskej školy boli marxizmus, freudianizmus a hegelianizmus:
Kategória odcudzenia, triedny boj (kde proletariát už nie je činnou silou) je prevzatý od Marxa. Všetky rozpory kapitalistickej spoločnosti sa zredukovali na kategóriu odcudzenia. Odcudzenie vedie nielen k triednemu antagonizmu, ale jeho obsahom je podstatný obsah objektívneho sveta, jeho objektívno-materiálna podstata. Dejiny kapitalistickej spoločnosti sa chápali ako osudovo nevyhnutný proces postupného šialenstva mysle. Myšlienka konca histórie.
Freud vzal myšlienku človeka: štruktúru osobnosti a nevedomie. Pomocou freudianizmu – založeného na princípe rozkoše – sú uspokojené všetky inštinkty, čo vedie k ovládnutiu osobnosti. V zápase s prírodou a sociálnym prostredím človek potláča pudy, vedené princípom reality, ich mení. To znamená, že princíp rozkoše sa podriaďuje princípu skutočnosti, ktorý podriaďuje človeka spoločnosti.
Dialektika je prevzatá z Hegela. Nahrádza sa ním dialektický materializmus. Preberá sa zákon negácie negácie, nahradený absolútnou negáciou (negatívna dialektika, ako ju nazval Adorno).
Lukács zaujal názorom, že každá ideológia je falošné vedomie a musí byť zničená + myšlienka znovuzjednotenia, teda o raste formálnej racionality.
Od Webera prijali koncept racionality, v duchu ktorého sa interpretuje kategória odcudzenia, na ktorú sa zredukovali rozpory kapitalistickej spoločnosti.
Kant bol zdrojom myšlienky kritiky tradičného myslenia.
Základnými metodologickými postupmi boli:
- Popieranie pozitivizmu s jeho ohraničením hodnôt a faktov (v Durkheimovom zmysle). 2
- Neochvejný záväzok k humanizmu, oslobodenie človeka od všetkých foriem vykorisťovania.
- Dôraz na význam ľudského princípu v sociálnych vzťahoch.
Vedecký smer frankfurtskej školy a jej kritické teórie spoločnosti sú charakteristické snahou o spojenie neortodoxného marxizmu s Hegelovou filozofiou využitím poznatkov napríklad z psychoanalýzy, sociológie, existenciálnej filozofie.
Ich analýza kapitalistickej spoločnosti bola zásadnou kritikou spoločenských pomerov v podmienkach industrializácie, monopolizácie a rastúceho významu technológií ovplyvňujúcich aj kultúrny vývoj. Veľkú úlohu hrala analýza nielen fašizmu, ale totalitných režimov vôbec , vrátane spoločností sovietskeho typu.
