Pretože pre kresťanov je Boh zdrojom všetkého dobra, Satan je naopak stelesnením zla, a satanizmus preto možno vo väčšine jeho foriem chápať. tradičného kresťanstva, túžbu vymedziť sa proti nemu a do značnej miery aj znechutenie väčšinovou spoločnosťou. Pre tento negatívny charakter sa satanizmus obvykle nezaraďuje medzi kresťanské smery, aj keď z kresťanskej teologickej tradície vychádza av mnohých svojich smeroch je ideovo od kresťanstva závislý. Satanizmus je typickým predstaviteľom chodníka ľavej ruky. Satanizmus nie je organizačne ani myšlienkovo jednotný, počas histórie vzniklo mnoho rôznych hnutí, siekt a ideológií označovaných ako satanistické. Satanizmus predstavuje hnutie, ktorého jednotlivé skupiny vznikajú a zanikajú bez akýchkoľvek väzieb na predchádzajúce. Podstatou tohto hnutia je vzbura, ktorá používa symbol kresťanského „vzdorboha“.
HNUTIE
V súčasnej dobe je satanistické hnutie v anglosaskom svete silne ovplyvnené dielom Antona Szandora LaVeya, ktorý vychádzal z antického hedonizmu a Nietzscheho nihilizmu. Popri tomto filozofickejšom satanizme však existovali a existujú aj satanistické socio-patologické skupiny a jedinci, pre ktorých satanizmus okrem iného znamená prinášanie krvavých obetí alebo páchanie iných zločinov.
Satanizmus je zastrešujúci termín pre rôzne smery, ktoré sa rôznymi spôsobmi ideologicky zakladajú na antikresťanskom motíve Satana (hebr. „protivník“), tj pôvodne jedného z anjelov Jahveho a pokušiteľa človeka v židovstve a zlého nepriateľa človeka i Boha v kresťanstve. Jednotlivé základné smery satanizmu sú rôznymi ideologickými koncepciami termínu satanizmus ako takého a líšia sa jeden od druhého podľa toho, či v nich Satan figuruje ako reálna bytosť, alebo len ako personifikácia určitého životného postoja či gestá odporu, v prvom spomínanom prípade potom ďalej podľa toho, či je v nich Satan uctievaný ako božská bytosť prométheovsky hrdinského charakteru, neosobný
ZLO
Duch prírody, alebo ako zosobnenie samotného zla, čo sa vyznávačov zla v extrémnej koncepcii satanizmu týka. Medzi rámcovými smermi satanizmu sú určité rozpory, kvôli ktorým stúpenci jedného smeru považujú ostatné smery za falošné a ten svoj za autentický, a to predovšetkým z dôvodu obrany vlastného smeru proti zmiešavaniu s tými smermi, v ktorých sú aspekty, ktoré odmietajú. Z toho dôvodu je fenomén satanizmu definične problematický a nezostáva, než sa v definičnom rámci obmedziť na jediný definičný rys, ktorý všetky jednotlivé satanistické smery či koncepcie satanizmu spája – terminologicky určujúci antikresťanský motív Satana.
Satanizmus svoje meno odvodzuje od Satana, zlého démona, ktorý sa vzbúril samotnému Bohu a stal sa protivníkom jeho syna Ježiša Krista. Z religionistického hľadiska je dôležité, že sa Satan objavuje aj v ostatných abrahámovských náboženstvách. Satan je často stotožňovaný s Antikristom a Luciferom, čo však nie je úplne presné. Antikrist je obvykle popisovaný nie ako jedna postava, ale ako ktokoľvek, kto sa vzbúri proti Kristovi. Etymológia pojmu Lucifer je zložitejšia, pôvodne sa jednalo o zornička, neskôr sa z nej v západnom kresťanstve stal padlý anjel, vo východnom kresťanstve si však slovo zachovalo svoj pozitívny charakter.
Satan (hebrejsky שָׂטָן Satan, aramejsky שִׂטְנָא Sitna: obe slová znamenajú protivník či žalobca) je v knihe Jób nazývaný syn Boží (anjel). Satan hrá rôzne úlohy v Starom aj Novom zákone a apokryfoch, ako aj v Koráne. V apokryfoch a Novom Zákone je Satan zobrazený ako zlý vzbúrený démon, ktorý je nepriateľom Boha a pokušiteľom ľudstva.
SATAN A LUCIFER
Ako protivník sa objavuje vo vzťahu k Ježišovi Kristovi. Tým sa zo Satana stáva Antikrist a synonymum zla. Z gréckeho prekladu slova Satan, diabolos, pochádza slovo „diabol“. Niektorí satanisti toto kresťanské poňatie Satana v zásade preberajú, iní Satana chápu napríklad ako „hybný faktor v prírode“ či ako pomôcku na ozvláštnenie sexuálneho života.
Antikrist (z gréckeho αντί + χριστος, protivník Kristov, protivník Mesiáša) je v kresťanstve bytosť alebo človek, ktorý je nepriateľom Ježiša Krista a jeho nasledovníkov, a tým aj samotného Boha. Často je antikrist stotožňovaný so Satanom, Luciferom a inými nadprirodzenými entitami symbolizujúcimi zlo, čo však nie je presné. Nový zákon popisuje antikrista nie ako jednu postavu, ale ako celú škálu postáv a používa tento pojem ako charakteristiku pre odporcov Boha a Ježiša Krista ako syna Božieho. Antikrist ako protivník Kristov hrá v kresťanstve dôležitú úlohu, hoci negatívneho charakteru.
Lucifer je jedno z mien obvykle používaných pre Satana alebo ako antonymum pre Krista, ale slovo pôvodne znamenalo planétu Venušu, zornu a latinské meno Éósfora, grécko-rímskeho boha rannej hviezdy. V rímskej mytológii sa Éósforos nazýval Lucifer dávno pred vznikom kresťanstva a do kresťanskej terminológie sa toto dostalo pravdepodobne prostredníctvom prekladu kresťanských textov do latinčiny. Slovo je latinské (lux = svetlo, fero = nesiem) a znamená v preklade svetlonoš. Planétu Venušu tak nazývali rímski astrológovia než dostala v kresťanskej ére svoje dnešné meno. Svätý Hieroným týmto termínom prekladá verš v knihe Izaiáš 14,12: Ako si spadol z neba, trblietavá hviezda, zorničky synovi! Ako si zrazený k zemi, zotročovateľovi národov! (lat.: Quomodo cecidistov de caelo lucifer qui mane oriebaris corruisti in terram qui vulnerabas gentes). V pôvodnom význame tento verš nemá so Satanom nič spoločné. Avšak v kresťanskej mytológii, ktorá sa rozvinula po Jeronýmovi, sa Lucifer stal najvyšším anjelom, hodnosťou a mocou hneď po Bohu. Pre svoju pýchu však sa postavil proti nemu a Boh ho zrazil z neba aj s anjelmi, ktorí ho nasledovali. V Satanskej Biblii je Lucifer chápaný ako jeden zo štyroch hlavných démonov.
