Lucia Lapišáková: divadlo už v škole v Michalovciach

BRATISLAVA / MICHALOVCE – Herečka Lucia Lapišáková sa začala zaujímať o divadlo už na základnej škole. V jej záujme ju podporoval jej otec, manazér a podnikateľ Milan Lapišák. Finančné noviny ju požiadali o rozhovor.

Čo Vás v detstve inšpirovalo začať sa venovať herectvu?

Vyplývalo to z mojej povahy a predpokladov. Tieto moje vlastnosti podporoval môj otec. Vždy na nejakej rodinnej oslave, alebo akcii, som bola vždy tá, ktorá tam zaspievala alebo zarecitovala.

Čo sa Vám v detstve najviac zapáčilo na profesionálnych divadlách?

Vyrastali sme na českých klasických filmoch a slovenských drámach. Slovenské divadelné inscenácie boli v televíznom programe v pondelok. Filmy boli v nedeľu večer. Keď sme mohli, tak sme pozerali. Vtedy u mňa vznikol fenomén napodobňovania. Chcela som niečo napodobňovať, hrať sa.

Ako to bolo v škola? Hrali ste niečo?

Dramatický krúžok viedla pani profesorka Silvia Forkošiová. Naskúšali sme hru o zvieratkách. Hrala som tam líšku. Babka mi ušila kostým. Ušila mi dlhý chvost. S hrou sme chodili po nejakých školách. Chodila som ba všetky tvorivé krúžky. Kultúrne dianie v Michalovciach veľmi veľa ovplyvňoval a aj ovplyvňuje pán, ktorý dodnes ovplyvňuje kultúrne akcie.

A čo ďalej?

V Košiciach sa otvoril na konzervatóriu hudobno-dramatický odbor. Bola som na talentových skúškach. Prijali ma. V Košiciach sme občas hrávali malé úlohy. Hovorí sa tomu štaky. Celé dni sme tam hrávali, tancovali a venovali divadlu.

Ako hodnotíte štúdium na Vysokej škole múzických umení v Bratislave?

Bola som v ročníku Emila Horvátha a Juraja Slezáčka.

Čo j pre Vás zaujímavé hrať?

Pre niečo dramatické sa ľudia rodia. Je to túžba. Vnútorná potreba.  Prejaviť sa.

Ktorá je pre Vás najzaujímavejšia postava?

Snáď tá posledná.  Mala by som na postavy pozerať ako na ľudí, ktoré chcem viac poznať. Vždy som chcela hrať postavu, ktorá veľa kričí, má veľa emócií. Bolo mi vždy jedno či je to súčasná, alebo historická postava.

Pomáha hranie divadelných hier pochopeniu súčasnej spoločnosti?

Niektoré hry mi dali toľko intelektu, poznania, napríklad, že som cez postavy spoznala britskú spoločnosť. Zapáčil sa mi ich britký humor. Naposledy sme hrali hru britského autora Marka Bartleta Vták. Vďaka tejto hre sa dá pochopiť ako funguje anglická spoločnosť.

Existuje veľa nepochopiteľných javov v komunikácii v slovenskej spoločnosti. Ako by sa mala zlepšiť?

Myslím si, že ľudia sú dobrí. Nepáči sa mi keď sa hovorí, že Slováci sme zadubení. Ľudia sa prestali osobne stýkať a vzájomne sa nepočúvajú.