D. Ivan: mimovládne organizácie nemôžu byť štát

BRATISLAVA – Na Slovensku sa veľa hovorí o práve a o reforme súdnictva. Finančné noviny oslovili významného advokáta Dušana Ivana, aby sa podelil o svoje názory na súčasný stav v niektorých oblastiach práva, súdnictva, médií. 

Existujú dva právne systémy: anglosaský a kontinentálny. V čom je výhoda, alebo nevýhoda daných systémov? Z hľadiska obvinených, alebo poškodených?

Rozdiel medzi anglosaským a kontinentálnym právnym systémom súvisí s odpoveďou na otázku, čo je prameňom práva. Teda s tým, z čoho vychádza súd alebo iný orgán pri uplatňovaní práva na konkrétnu životnú situáciu.

V anglosaskom právnom systéme sú preferované, ako je všeobecne známe, rozhodnutia súdov (precedensy, ich súbor predstavuje tzv. common law). V kontinentálnom systéme jeho obsah určujú písané právne pravidlá, všeobecne záväzné právne normy, u ktorých sa predpokladá ich znalosť všetkými adresátmi, ako aj na nich nadväzujúce iné normatívne právne akty. Navyše, pre kontinentálny právny systém je charakteristická kodifikácia základných právnych odvetví (občianske, trestné, obchodné, správne) vo forme zákonníka. Rovnako sú dané aj základné pravidlá jednotlivých procesných postupov.

Čo je teda výhodnejšie pre toho, kto uplatňuje právo a zároveň pre toho, voči komu sa právo aplikuje? Spoznať a vyznať sa v početnej množine súdnych precedensov alebo v písaných sústredených právnych pravidlách?

Domnievam sa, že život si postupne vynucuje svoje riešenie, ktoré spája prvky oboch právnych systémov.  Teda písané právne pravidlá, ktoré sú organicky doplňované rozumnými súdnymi rozhodnutiami. Najmä tými, ktoré sú v našich podmienkach publikované v oficiálnej zbierke súdnych rozhodnutí a stanovísk všeobecných súdov a ústavného súdu. Pôsobia v právnom prostredí síce nie ako oficiálne pramene práva, ale argumentačnou hodnotou. A samozrejme aj tým, že nižšie súdy sú viazané právnym názorom vyšších súdov.

Aj v Slovenskej republike sa presadzuje v tejto súvislosti tzv. sudcovská tvorba práva. Vychádza zo všeobecne platnej zásady, že súd nesmie odmietnuť spravodlivosť (denegatio iustitiae). Jej podstatou je, že súd nielen vykladá text právnej normy pomocou zaužívaných pravidiel aplikácie práva, ale ho aj môže dotvoriť vtedy, keď právna norma nemá riešenie na konkrétnu otázku. V takom prípade súd zákonný text dotvorí tak, že ho rozšíri, zúži alebo doplní. Samozrejme, nesmie to urobiť cestou svojvôle, na čo opakovane upozorňujú vo svojich rozhodnutiach a stanoviskách najvyššie súdne autority, ústavný súd a najvyšší súd, ale zrozumiteľne, presvedčivo a preskúmateľne.

Idea takzvanej sudcovskej tvorby práva v našom právnom poriadku sa presadila do Civilného sporového poriadku. Súdy sa ním výslovne zmocňujú riešiť právnu vec neupravenú zákonom pomocou analogického použitia podobného právneho predpisu alebo celého právneho poriadku alebo všeobecných princípov spravodlivosti.

Ústavný súd vo svojich rozhodnutiach v tejto súvislosti upozorňuje, že dotváranie práva súdom, napríklad pomocou analógie, v prípadoch medzier v zákone, je nielen právom ale dokonca povinnosťou súdu.

Problémom môže byť prílišné spoliehanie sa súdov na precedentné rozhodnutia a ich rezignácia na vlastné riešenie a odvahu vlastnými presvedčivými argumentami odporovať precedensu, ktorý sa „prežil“. Konania pred súdom často potom pripomínajú „súboj“  účastníkmi ponúkaných súdnych precedensov, z ktorých súd si vyberá, prípadne sám vyhľadáva v dostupných zdrojoch, a neponúka vlastné originálne riešenie.

Za vlády Mikuláša Dzurindu v rokoch 1998 – 2002 sa spomínalo, že vláda vytvorí definitívnu interpretáciu zákonov. Je niečo také vôbec možné?

Akékoľvek snahy výkonnej moci o nejakú definitívnu interpretáciu právnych noriem sú odsúdené na neúspech. V rámci trojdelenia moci, ktorá je jedným zo základných atribútov fungovania právneho štátu, by išlo aj o nelegitímny zásah výkonnej moci do sudcovskej, ktorá jediná je povolaná na výklad a uplatňovanie práva.

Napokon ide o fikciu, vecne nerealizovateľnú. Tak, ako život nie je možné konzervovať, nie je možné ani natrvalo stabilizovať výklad  právnych pravidiel, ktoré sa neustále menia v kontexte vývoja spoločnosti.

 Ako vnímate trend, že na Slovensku sa presadzuje myšlienka, že médiá sú vyšetrovateľom a aj sudcom?  Je vhodné, aby ovplyvňovali verejnú mienku z hľadiska stavu vyšetrovania?

Predovšetkým platí, že aj médiá majú významný podiel na zodpovednosti za právny štát a dôveru v súdnictvo. Okrem iného aj preto, lebo sami sudcovia priznávajú mediálny vplyv na ich konanie a rozhodovanie. Podľa jedného z nedávnych prieskumov Európskej siete súdnych rád až 46 percent sudcov na Slovensku uviedlo, že na konanie individuálnych sudcov mali vplyv médiá.

Preto objektívne informovanie zo strany médií, bez vedomého alebo skrytého zaujatého zámeru, o veciach justičného charakteru, o ktorých treba informovať vo verejnom záujme, je absolútne nevyhnutné.

Osobitne sa to týka trestných vecí, v ktorých sa najzávažnejšie zasahuje do základných ľudských práv a slobôd. Na Slovensku sa v poslednom čase rozšíril nepekný jav masívneho informovania verejnosti o trestných veciach už v štádiu neverejného prípravného konania, spojeného s nezákonnými únikmi informácií z vyšetrovacieho spisu. Sme dennodenne svedkami vyšetrovania v režime online, akoby jeho priamymi účastníkmi. Jedným zo škodlivých dôsledkov takého postupu médií je marenie alebo sťažovanie riadneho objasnenia skutku, na čo médiá opakovane upozorňujú samotné orgány činné v trestnom konaní.

Zdá sa, že žurnalisti si pritom neuvedomujú, že aj oni, rovnako ako ostatní občania, sú viazaní zákonmi republiky, včítane Trestného poriadku, Občianskeho zákonníka a napr. aj právnymi predpismi na ochranu utajovaných skutočností a obchodného, bankového, daňového, poštového a telekomunikačného tajomstva. Často porušujú prezumpciu neviny. Namiesto strohého nezaujatého informovania o vyšetrovanej veci sami dotvárajú skutkový stav, o podozrivom informujú plným menom a v kontexte mediálneho výstupu  ako už o obvinenom. O obvinenom informujú ako už o odsúdenom.

Napríklad v jednej verejnosti známej trestnej veci, v ktorej obhajujem obvineného, bolo doposiaľ počas prípravného konania uverejnených takmer 600 mediálnych výstupov, bez výnimky škodlivo zasahujúcich do práva na prezumpciu neviny. Domnievam sa, že aj tento mediálny tlak sa prejavil na doterajších rozhodnutiach súdov o väzbe tohto obvineného. Okrem iného zakladá sa tým možnosť namietať porušenie fair procesu, prípadne aj na Európskom súde pre ľudské práva.

Všeobecne si možno v tejto súvislosti položiť otázku a zároveň na ňu aj odpovedať. Aká je najjednoduchšia cesta pre sudcu zbaviť sa mediálneho tlaku?  Ak taká, že sudca vyhovie očakávaniam médií, tak toto je cesta do právneho chaosu. Alebo až do ohýbania práva, ktorého skutková podstata trestného činu sa od 1.1.2021 dostala do nášho Trestného poriadku.

Kedy môžeme definitívne povedať, že niekto je vinník?

Podľa Ústavy Slovenskej republiky len súd právoplatným rozsudkom môže označiť osobu za vinnú. Dovtedy sa každý obvinený považuje za nevinného. Tak sa k nemu musí každý subjekt správať, včítane štátnych orgánov. Duplicitne obsahuje také ustanovenie aj Trestný poriadok.

Povinnosť dbať na prezumpciu neviny ukladá Trestný poriadok orgánom činným v trestnom konaní a súdu pri poskytovaní informácií.

Povinnosť ctiť a dodržiavať prezumpciu neviny majú, samozrejme, aj médiá. Ak sa im dovoleným spôsobom sprístupní informácia o vznesení obvinenia podľa zákona o slobodnom prístupe k informáciám, nemali by uverejňovať informácie o obvinenej osobe tak, že sú v nej uvedené znaky, ktoré individualizujú túto osobu. Tak sa môže porušovať právo dotknutej osoby na ochranu osobných údajov. Zároveň v kontexte uverejnenej informácie by sa mali vyvarovať takým, ktoré v rozpore s prezumpciou neviny škodlivo zasiahnu do jej osobnostných práv, cti a dôstojnosti.

Problémom je uverejňovanie informácií týkajúcich sa obvinenia (ale aj o iných informáciách o priebehu vyšetrovania) predtým, ako sa o nich dozvie zákonným spôsobom samotný obvinený. Na verejnosť v tejto súvislosti navyše prenikli informácie o nejakých osobitných informačných kanáloch medzi sudcom a novinárom. Tento fakt je spôsobilý v spojitosti so spôsobom informovania novinára o postupe tohto sudcu v konkrétnom konaní vyvolať pochybnosti o nezaujatosti tohto sudcu a tým hrozbu jeho vylúčenia z konania. Právna zodpovednosť novinára by v extrémnom prípade mohla viesť až k trestnoprávnej zodpovednosti, napríklad za trestný čin zasahovania do nezávislosti súdu.

Platí, že novinár, rovnako ako sudca, má hľadať pravdu. Nie ju vytvárať. Nenahrádzať hodnoverné overené fakty vlastnou virtuálnou „pravdou“.

Ako dokazovať, že služba za poplatok je vôbec korupcia?  Čo je to teda  vlastne korupcia?

V našom právnom poriadku platí vo vzťahu ku korupcii nulová tolerancia. Trestnoprávne dôsledky znáša každý, kto žiada, dá si sľúbiť alebo prijme akúkoľvek hmotnú alebo nehmotnú výhodu pre seba alebo iného v súvislosti s vybavovaním veci všeobecného záujmu. Neexistuje dolná hranica hodnoty úplatku, nie je dôležité, či k úplatku došlo pred, počas alebo po vybavení veci.

Orgány trestného konania v tejto súvislosti preto neakceptujú obranu, že podľa predstavy dotknutej osoby nešlo o úplatok, ale o prejav vďačnosti po vykonanej službe. Takto sa napríklad nedávno bránil vysoký štátny úradník, ktorý opakovane prijímal po vybavení veci rôzne drobné „pozornosti“ od „stránky“. Jeho neakceptovateľná predstava ho doviedla až k väzobnému trestnému stíhaniu. Malo by prekvapiť, že išlo o úradníka s právnickým vzdelaním.

V poslednom období sa súčasťou nášho právneho poriadku stávajú právne normy, ktoré vytvárajú chaos v právnom poriadku v dôsledku nepremysleného zrýchleného postupu v procese prijímania. Ich aplikácia vyvolá v budúcnosti značné komplikácie.

Týka sa to aj novely Trestného zákona ohľadom korupcie, účinnej od 1.1.2021. Do zákona sa zaviedla nová skutková podstata tzv. prikrmovania, ktorá trestá verejného činiteľa tak, že sa nevyžaduje súvislosť s jeho konaním za protislužbu, stačí samotné prijatie úplatku definovaného ako nenáležitá výhoda v súvislosti s jeho postavením alebo funkciou. Ide o dobrý úmysel zákonodarcu trestať aj motiváciu k porušovaniu povinností verejného činiteľa. Na druhej strane, ako budú súdy vykladať napríklad pojem „nenáležitá výhoda“, ktorý je definovaný zákonom ako majetková hodnota vyššia ako 200 eur, ktorou však nie je „plnenie alebo zvýhodnenie, ktorých prijatie je s ohľadom na úradný alebo vecne oprávnený záujem obvyklé v súvislosti postavením alebo funkciou verejného činiteľa“? Takáto nepresná až vágna formulácia nepatrí do trestného zákona. Pre trestné právo platí vždy jasné, rigorózne vyjadrovanie, ktoré nemá už v zárodku vyvolávať pochybnosti o sémantike právnej normy.

Majú nevládne organizácie právo tvrdiť o niečom, že to bola korupcia?

Mimovládne organizácie, ktoré pôsobia v rámci takzvaného tretieho sektora ako rôzne neziskové subjekty, financované z verejných aj súkromných zdrojov, sú prejavom občianskej angažovanosti. Sú protiváhou štátu v zmysle prílišnej dirigencie a zároveň podnikateľskému sektoru v zmysle prehnaného individualizmu a zisku.

Mimovládne organizácie, pochopiteľne, nemôžu suplovať štátne orgány pri výkone ich ústavných funkcií. To, či ide v konkrétnom prípade o korupciu alebo nie, vzhľadom na jej nulovú toleranciu a tým dôsledný trestnoprávny charakter, patrí výlučne do právomoci orgánov činných v trestnom konaní a v konečnom dôsledku súdom.

Preto by sa mali zdržať kategorických verejných vyjadrení v konkrétnych korupčných veciach, A to aj preto, že nemajú zákonný prístup k spisu a nemôžu poznať všetky podstatné okolnosti veci.

Ako by sa malo vôbec na Slovensku zlepšiť právne prostredie?

Odpoveď je zdanlivo jednoduchá. Nezahlcovať právny poriadok novými právnymi normami kazuisticky, teda so zreteľom na konkrétne individuálne prípady, zachovať zdržanlivosť a rozumnosť v legislatíve a v aplikácii práva preferovať základné princípy práva pred aktuálnymi požiadavkami a náladami v spoločnosti.