Anton Hrnko o prvom lete človeka do kozmu

Človek prelomil obruče svojej existencie, viažúcej ho k matičke Zemi. Jurij Gagarin sa stal prvým kozmonautom, ktorý vyletel do vesmíru a obletel Zem a ktorý živý a zdravý pristal naspäť.

Zanedlho zo všetkých rozhlasov, rádií i ampliónov znela u nás česká pesnička začínajúca slovami: “Dobrý den, majore Gagarine. Už jsme se konečne dočkali! Celý svět vyskočil od rozhlasu….” atď. Pamätníci ako ja si určite môžu pamätať aj presný sled ďalších slov.

Let J. Gagarina do vesmíru začiatkom 60. rokov minulého storočia bol aj určitým predelom v spoločenskej klíme. Ľudstvo zrazu našlo novú perspektívu. Po odznení Berlínskej a Karibskej krízy sa zrazu neuveriteľným spôsobom uvoľnilo napätie v studenej vojne a na planéte nastalo azda najšťastnejšie obdobie 20. storočia. Namiesto konfrontácie na zemi, začala konfrontácie vo vesmíre. V diaľke síce zneli výstrely Vietnamskej vojny, ale vzniklo aj masové mierové hnutie spojené s fenoménmi ak Beatles, Woodstok, hippies atď.

Všetko to skončilo roku 1968 – vrchol kultúrnej revolúcie v Číne, študentské nepokoje vo Francúzsku, Taliansku a Nemecku, vraždy M. L. Kinga i R. Kennedyho, rozšírenie Vietnamskej vojny, invázia do Česko-Slovenska.

Verím, že tí, čo si pamätajú roku 1963 – 1968, by si určite priali návrat tej atmosféry do vzťahu medzi ľuďmi ako vo vnútri štátov, tak aj na medzinárodnej úrovni. Nie, normálni ľudia nepotrebujú silné reči a militantné nafukovanie.

Však ako povedal Ján Smrek:

Ani nebude dobre na svete,

kým ruky, ktoré plnia náboje,

nenavrátia sa ku plneniu fliaš.

Prečo má tiecť len krv?

Nech tečú nápoje!

Nech miesto hromobitia kanónov

znie krotký cengot čiaš.

Anton Hrnko