Strop dôchodkového veku je ekonomický mýtus

V slovenskej “politickej ekonómii“ sa posledné týždne diskutuje o tom, či ústavným zákonom schváliť vek, kedy muži a ženy odídu do dôchodku. Túto hranicu vždy určoval zákon. V minulom spoločenskom zriadení pre mužov 60 a pre ženy 55 rokov.

Tieto hranice sa vybrali jednoduchými úvahami. Vychádzajú z priebežného financovania dôchodkov. Znamená to, že to, čo dostaneme, to aj zaplatíme. Teda koľko ekonomicky aktívni obyvatelia zaplatia, toľko ekonomicky pasívni obyvatelia dostanú. Súčasný zákon predpokladá, že vek odchodu mužov i žien na zaslúžený odpočinok je 62 rokov plus niekoľko mesiacov, čo sa každý rok zvyšuje legislatívnou cestou. Zákon je však jedna vec a realita druhá.

Organizácia pre hospodársku spoluprácu a rozvoj (OECD) zverejňuje zaujímavý údaj. Ide o priemerný efektívny vek odchodu do dôchodku, ktorý sa vypočíta ako vážený priemer (čistých) stiahnutí z trhu práce v rozličných vekových skupinách za päťročné obdobie pre pracovníkov pôvodne vo veku 40 rokov a viac. Tento údaj hovorí o tom, kedy reálne ľudia odchádzajú do dôchodku.

Predčasný odchod do penzie im umožňuje zákon. Predpokladá, že ak záujemca o skoršie skončenie pracovnej kariéry chce, tak môže odísť do dôchodku, ale bude ho mať nižší. Tento ukazovateľ v roku 2016 (novšie údaje zatiaľ nie sú k dispozícii) vyzeral takto: Slovensko 59,5 roka, Poľsko 59,8, Maďarsko 60,7, Česko 60,8, Slovinsko 60,9, Lotyšsko 61,2, Estónsko 65,3 a pre zaujímavosť Čile 67,2 roka.

Strop alebo konečný termín odchodu je len mýtus. Podľa vyššie uvedených údajov niekde pracujú viac, ako je pomyselný strop, niekde menej. Dôvodom pre skorší dôchodok môže byť stav zdravia. Ak je zlý, dá sa odísť do invalidného dôchodku. Veľkosť dôchodkov ovplyvňuje aj priemerný vek dožitia obyvateľov. Ak je ľudí, ktorí sú ekonomicky aktívni, menej ako tých, čo sú na penzii, dôchodky sa nemôžu zvyšovať, skôr naopak – znižovať. Výšku dôchodkov môže ovplyvniť i to, či sa zo štátneho rozpočtu platia nevyhnutné, alebo aj nepotrebné veci. Ináč povedané, či sa šafári, alebo nie.

Jedna vec je istá: koľko ľudia pracujú, taký veľký je príjem inštitúcie, ktorá vypláca dôchodky. Na Slovensku ide o Sociálnu poisťovňu. Ak žijú ľudia dlhšie, musia i dlhšie pracovať.

Viaceré politické strany, ktoré nepoznajú, čo je to matematika verejných financií, tvrdia, že sa treba vrátiť k hraniciam odchodu do dôchodku, ktorý bol v minulom spoločenskom zriadení. Platí však jedno pravidlo. Čím skôr do dôchodku, tým nižší dôchodok. Koniec koncov dôchodok nevyplácajú občanom politické strany. Ľudia platia odvody do štátneho rozpočtu, politici „iba“ určujú koľko. Ekonómovia žijú v modeli hodnota za peniaze. Túto tézu treba však rozšíriť o tvrdenie o tom, kto tú hodnotu, najmä pridanú hodnotu, získa. Pôjde o jednu či dve firmy, alebo o všetkých obyvateľov, teda bude to hodnota za peniaze pre všetkých obyvateľov? Iba pre niektorých to nemá nič spoločné s princípom solidarity.

Aby bolo k dispozícii na dôchodky viac peňazí, sú potrebné dve veci. Prvou je zdravé obyvateľstvo. Aby bolo zdravšie, lekári by nemali liečiť symptómy, ale príčiny. Nemali by utišovať bolesť, ale liečiť to, čo ju spôsobuje. To druhé je pre ekonomických hráčov v zdravotníckom sektore výhodnejšie. Predajú viac liekov. Predstavte si, že by predali len jeden liek, ktorý vylieči príčiny bolesti. Klesli by im zisky. A tak sa stáva, že dôchodcovia spotrebujú mesačne jednu škatuľu od topánok plnú medikamentov. Tešia sa z toho farmaceutické firmy, súkromné polikliniky a lekárne.

Druhou podmienkou vysokých dôchodkov je vzdelanie. Čím vzdelanejší ľudia, tým skôr vyprodukujú výroby s vyššou pridanou hodnotou. To znamená väčšie príspevky na dôchodky. Preto je dôchodkový strop iba rozprávka pre dospelých, Hlúpe a choré obyvateľstvo nie je zárukou budúcnosti žiadnej spoločnosti a nebodaj ani vysokých dôchodkov.

(Písané denník Pravda)