So Sovietskym zväzom na večné časy a nikdy viac

Pred päťdesiatimi rokmi som mal päť rokov. Zažil som prvý silný zážitok v detstve, ktorý si budem stále pamätať. Bolo to v noci z 20. augusta na 21. augusta 1968. Dovtedy sme bývali v mestečku Prakovce. Otec získal novú prácu v Martine. Objednal si sťahovacie auto. Popoludní do neho naložili všetky veci. Bola to Škoda 706 RTD. Susedia nám hovorili, nech sa nikde nesťahujeme. Tvrdili, že na hraniciach stojí armáda. Otec povedal, že za sťahovanie zaplatil a nebude nič meniť.

Kdesi pod Vysokými Tatrami, bolo to pri Poprade,  nás dobehli tanky armád Varšavskej zmluvy. Zastali sme. Mama sa opýtala: Bude vojna? Otec zistil, že nás obsadili. Pozreli sme si tanky. Otec mne a mojej sestre prikázal zaliezť na lôžko určené pre závozníkov, či šoférov v kabíne nákladného auta. Mame povedal: “Neboj sa v skriniach možno budeme mať okrem kľúčovej dierky o jednu viac…” Ráno sme pricestovali do Martina. Otec susedom vysvetlil, že nemáme nič spoločné s inváziou. To je všetko a nič viac.

Vladimír Bačišin

Vladimír Bačišin

Ekonóm, zaujímam sa o najnovšie teórie a výskumy doma a v zahraničí. Mám vlastnú firmu, ktorá sa zaoberá výskumami.