R. Grinberg o význame Pražskej jari v roku 1968
Tento rok pripomíname 50. výročie legendárnej Pražského jari, či už polozabudnutej alebo polozakázanej udalosti ach v súčasnej ruskej ére, naplnené novinkami o hybridných vojnách, hysterických televíznych súbojov z USA, o ktorých si myslím, že o nich je veľmi málo známe. Tvrdí Ruslan Grinberg, ruský ekonóm, vedecký tajomník Ekonomického ústavu Ruskej akadémie vied, poradca Michaila Gorbačova.
Máme pocit, že nemáme čas na to rozprávať o tom, ako pred polstoročím začali radikálne sociálne zmeny v socialistickom Československu a ako bol tento proces zhruba prerušený v tom istom roku 1968. Preto pre mňa nazývam 50. výročia Pražskej jari je výročím stratených slobôd.
Do konca šesťdesiatyc rokov v československej spoločnosti, najmä v tvorivej inteligencii, ako študenti, ale aj vo veľkej časti úradníkov a konečne vo vedení vládnucej komunistickej strany nazhromaždila hlboká frustrácia a nespokojnosť s podmienkami existencie krajiny, v brázde ideológiou poznačnéo sovietskeho modelu socializmu. Ľudia boli unavení z celkovej všemohúcnosti Komunistickej strany Československa a zároveň jeho absolútnej podriadenosti vedeniu Sovietskeho zväzu. Táto únava mala svoje vlastné historické vysvetlenie.
Sovietsky socializmus, postavený na stalinskom modeli sa nemohol usadiť v Československu – krajine s hlbokými demokratickými tradíciami, so silnou priemyselnú výrobu, s dlhotrvajúcou kultúrou úcty k súkromnému vlastníctvu a voľný trh. Východoeurópským spoločnostiam bolo zrozumiteľnejšie ako občanom ZSSR, prečo socialistická transformácia sovietskeho modelu nezvyšovala úroveň a kvalitu života ľudí.
Znárodnené plánované hospodárstvo neprinieslo pôvodné požehnané očakávania. Ľudia, vrátane vládnych kruhov v Československu videli, že ich susedia na Západe, ktorí sa nedostali do socialistického tábora po vojne, dosiahli oveľa viac, v materiálnom živote, a v oblasti ľudských práv všeobecne.
Osobne sa mi zdá, že dnes protiklad kapitalizmu a socializmu všeobecne stráca svoj zmysel. V dnešnej dobe sú sociálno-ekonomické rozdiely medzi krajinami čoraz menej redukujú na to, ako sa v konkrétnom národnom hospodárstve vytvára rovnováha medzi sociálnosťou a efektívnosťou. Tento faktor sa stáva rozhodujúcim faktorom úspechu politík zameraných na zvyšovanie prosperity pre všetkých, nie vlastníctva, alebo množstva vládnych zásahov.
Takže by som si dovolil predpokladať, že v prípade, že ak by Sovietsky zväz a ním vedené ostatné socialistické krajiny nie je potlačili Pražskú jar v tej podobe, ktorá sa pomenovať embryom, čo sa nazýva plod, tieto prospešné zmeny, ktoré priniesol Sovietsky zväz pre ďalšie socialistické krajiny a celý sveta, Gorbačov a jeho perestrojka, by mohli začať oveľa skôr. Koneckoncov do Pražskej jari vkladali nádeje nielen obyvatelia Československa. Pokiaľ ide o sovietsku spoločnosť, Pražskej jari vďačí za vznik generácie takzvaných šesťdesiatnikov.
Väčšina generácie “šesťdesiatnikov” pochádzala z prostredia inteligencie alebo strany, narodili sa dvadsiatych rokoch minulého storočia. Ich rodičia boli spravidla presvedčení bolševikmi, často účastníci občianskej vojny. Viera v komunistické ideály bola pre väčšinu generácie samozrejmosťou, ich rodičia venovali svoj život boju za tieto ideály.
Ako deti však museli prežiť svetonázorovú krízu, pretože prostredie bolo ťažko poškodené takzvanými “stalinskými čistkami”. Niektorých rodičov “šesťdesiatinov“ zavreli do väzenia” alebo ich zastrelili. rodičia vysadení alebo zastrelení. Zvyčajne to neprinieslo radikálnu revíziu názorov – to však prinútilo viac reflexie a viedlo k skrytej opozícii voči režimu.
Ale reakcia vtedajšieho vedenia ZSSR na Pražskú jar bola, možno povedať, naprogramovaná imperiálnym pohľadom jeho vodcov, ich vnímaním ich krajiny a tých štátov, ktoré boli pod ich kontrolou. Moskva neúnavne učila, že socialistický tábor bol posledným ostrovom ľudskej slobody obklopenej násilnými nepriateľmi. Preto sovietske vojská v Prahe zachraňujú svojimi tankami svet.
Nedá sa ignorovať skutočnosť, že v tom čase bola studená vojna v plnom prúde. A to znamená, že Moskva nehrá poslednú úlohu v závode v zbrojení priemyselne silného Československa. Aký druh problémov by mohol mať SSSR s Pražskou jarou? Najmä preto, že socializmus s ľudskou tvárou jasne poukazoval na skutočnosť, že iné socializmy, vrátane staršieho brata, nemajú takú tvár.
Som ďaleko od toho, aby som vytvoral paralely medzi udalosťami spred päťdesiatych rokov a súčasnosťou. Ale nemôžem si pomôcť, ale budem v stave upozornenia, že súčasné dianie v Rusku vyvoláva militaristickú rétoriku, praskne a vníma súčasný život v údajne obliehanej pevnosti. Dnes to všetko, posilnené nie intelektom signatárov, ale aj účinnosťou informačných technológií, zvyšuje len riziko veľkého a nezvratného ohňa.