Preprava ropy z Chorvátska prinesie zvyšovanie cien palív v celej strednej a východnej Európe

BRATISLAVA / BUDAPEŠT / ZÁHREB – V rokoch  2019 a 2022 mali maďarská spoločnosť MOL a chorvátska spoločnosť Janaf  podpísanú trojročnú zmluvu na dodávky  ropy „z mora“.

Ako sa tento príbeh vyvíjal a aký je jeho stav dnes?

Cez ropovod spoločnosti Janaf prúdilo z prístavu do vnútrozemia 1,7 – 2 milióny ton ropy ročne. Pri celkovej spracovateľskej kapacite Skupiny MOL to nebol nejaký výrazný podiel. Táto prepravná trasa nabrala na význame po februári 2022, kedy sa začala vojna na Ukrajine. Zástupcovia MOL sa v Chorvátsku začali intenzívne zaoberať možnosťou rozšíriť kapacity prepravovanej ropy Janaf-om, najmä pre prípad, ak by nastali problémy s ropovodom Družba. Chorváti sa však do vypršania zmluvy v roku 2022 k ničomu nezaviazali a nereagovali na dopyt žiadnou cenovou ponukou.

O to zaujímavejšia situácia nastala po vypršaní pôvodného kontraktu s maďarskou spoločnosťou MOL. Chorvátska strana v  apríli 2023 zvýšila cenu z pôvodného kontraktu o 60  až 65 percent. Znamenalo to navýšenie pôvodnej prepravnej ceny o dve tretiny. Spoločnosť MOL označila cenovú ponuku za “nehoráznu”, pretože referenčné ceny v celom odvetví sú štyrikrát až päťkrát nižšie. Napriek tomu ju Maďari museli akceptovať. Koncom roka 2023 sa situácia zopakovala. Chorváti naďalej trvali na vyššej cene oproti referenčným cenám aj pre rok 2024. Argumentovali vyššími nákladmi na energie. MOL ponuku neprijal a 6. decembra 2023 sa v Záhrebe uskutočnili rokovania medzi zástupcami oboch spoločností. Výsledkom mala byť nová ponuka. Sľúbená revidovaná ponuka z chorvátskej strany však nikdy neprišla.Referenčná hodnota prepravných nákladov (pre západné aj ruské ropovody) jednej tony suroviny na 100 kilometrov sa pohybuje medzi 1 a 2 eurami.
V prípade spoločnosti Janaf sú tieto náklady štyri až päťkrát vyššie. Zástupcovia MOL koncom minulého roka navrhovali rôzne riešenia. Jedným z nich bolo uzatvorenie dlhodobej zmluvy s Chorvátskom. MOL tiež navrhol model indexovanej ceny. Ten spočíva v tom, že strany spoločne vypracujú cenovú štruktúru, ktorá viaže určité percento poplatku na referenčné hodnoty. Príklad z iného odvetvia: ak dopravná spoločnosť stanoví cenu so základnými nákladmi pokrývajúcimi personál a palivo, poplatok za služby by mohol byť viazaný na mzdový index a ceny paliva. Chorváti všetky alternatívy zatiaľ odmietajú, pričom svoju cenotvorbu zdôvodňujú  náročnými geografickými podmienkami. To je podľa predstaviteľov MOL-u veľmi slabá argumentácia. Ako príklad uvádzajú svoj podiel na  ropovode Baku – Tbilisi – Ceyhan (BTC), ktorý má oveľa nižšie prepravné poplatky, hoci vedie cez oblasti s vysokými horami a má do svojej ceny zahrnutú aj lodnú nakládku.

Maďarsko-chorvátska vojna o ropovod ohrozuje dodávky pre celý región

Chorvátsky prevádzkovateľ ropovodov Janaf žiada za svoju geografickú výhodu veľa, ale štyrikrát až päťkrát vyššie poplatky než ostatné ropovody sú z kategórie sci- fi. Zsolt Hernádi, predseda predstavenstva a generálny riaditeľ spoločnosti MOL to v rozhovore pre maďarský Index povedal jednoznačne: “Nemilosrdne nás tým šikanujú. Jednoducho preto, že môžu.”V pozadí tohto príbehu sú sankcie EÚ uvalené na ruskú ropu, z ktorej majú maďarská a slovenská rafinéria výnimku. Výrobky vyrobené z ruskej ropy však nesmú vyvážať do iných krajín EÚ. Česká republika má ešte rok výnimku (môže výrobky z ruskej ropy nakupovať), ale v stredoeurópskom regióne neexistujú menšie štáty, ktoré sú v spracovaní roky a výrobe ropných produktov sebestačné. Záujem nakupovať inú ako ruskú ropu je preto prirodzený.  

A to sa dá urobiť len cez Chorvátsko. Spor o tranzitné poplatky za ropu má viac vrstiev. Popri bezpečnosti dodávok ropy a finančnej stránke ide aj o politický kontext, vyplývajúci z histórie chorvátsko-maďarských vzťahov, ale aj o rôznu optiku oboch krajín na rusko-ukrajinský konflikt.Energetická zraniteľnosťMaďarsko prepravuje ropu prostredníctvom dvoch ropovodov. Ropovodom Družba sa do Maďarska cez Ukrajinu privádza ruská ropa. Ropovod Janaf (alebo Adria) prepravuje všetky druhy námornej ropy napríklad z Azerbajdžanu, Kazachstanu alebo štátov Perzského zálivu cez chorvátsky prístav Omišalj. Adria bola skvelým projektom Jánosa Kádára a Josipa Broza Tita – bývalých komunistických lídrov oboch krajín. Vtedajší oficiálny maďarsko-juhoslovanský naratív spočíval v tom, že dodatočná ropa bola potrebná na uspokojenie vysokej spotreby, ale niektoré informácie naznačujú, že strany sa už vtedy snažili znížiť závislosť od Ruska. Janaf s jeho vetvami obsluhuje viaceré krajiny – Chorvátsko, Srbsko, Maďarsko, Slovinsko, Bosnu a Hercegovinu, Slovensko a potenciálne Českú republiku. Dodáva ropu siedmim rafinériám v regióne. Napriek tomu má ropovod v skutočnosti iba dvoch zákazníkov. Maďarský MOL a srbskú ropnú spoločnosť NIS. Zrejme to – a tiež vlastníctvo prístavu Omišajl – je dôvod, prečo sa cenotvorba Janafu tak líši od ostatných ropovodných spoločností. 

Vysoké ceny pokračujú, zmluva a ani alternatíva neexistujú

Michaela Vranješ, vedúca oddelenia komunikácie spoločnosti Janaf v Chorvátsku, vo svojom vyjadrení tvrdí: “Vážime si spoločnosť MOL ako nášho dlhodobého partnera a chceli by sme potvrdiť našu schopnosť pokryť všetky potreby rafinérie MOL prostredníctvom nášho ropovodu.” To, čo zaujíma zástupcov MOL, teda cena za prepravu, nešpecifikovala. Keďže nie je uzavretá žiadna dohoda o tranzitných cenách za ropy na rok 2024, situácia je veľmi bizarná. Cez Janaf stále prúdi ropa, ktorú Chorváti MOL-u vždy fakturujú koncom mesiaca. Pritom nikto netuší, v akej výške bude faktúra za január 2024.V roku 2022 zvyšovali tranzitný poplatok aj Ukrajinci pre ropovod Družba. Cena je v súčasnosti niekoľkonásobne vyššia ako bežná cena. Paradoxne, stále je nižšia ako tá chorvátska. Podľa MOL paradox spočíva v tom, že ukrajinské zvýšenie ceny je oveľa pochopiteľnejšie, pretože v čase konfliktu boli zasiahnuté viaceré prvky infraštruktúry. Ukrajinci preto museli investovať do opráv, čo komunikovali vopred aj svojim partnerom. Chorvátsky ropovod vzhľadom na situáciu na Ukrajine odberatelia potrebujú. Vedia to Maďari, Chorváti, Slováci aj Česi. V súčasnosti neexistuje iná alternatíva transportu neruskej ropy, a to z viacerých dôvodov. Ropovod síce spája aj Bratislavu s Českou republikou, ale je jednosmerný a cez Bratislavu prepravuje ruskú ropu do dvoch rafinérií v Českej republike.

Čisto teoreticky, ak by nastal mier alebo aspoň trvalé prímerie, cez Družbu by sa mohla dovážať aj neruská ropa z prístavu Odesa. Cez úsek Odesa – Brody by sa mohla dovážať morská ropa a prepravovať do Čiech. Ale mier nie je a neistota stredoeurópskych štátov pokračuje.Mnohí označovali za alternatívu pre neruskú ropu predĺženie ropovodu TAL (Transalpine) z Terstu, ktorý vedie na Schwechat. Odtiaľ je to do Bratislavy kúsok. Nový ropovod je však drahý. Navyše je veľmi nepravdepodobné, že investičný výbor ktorejkoľvek spoločnosti vlastniacej TAL schváli novú investíciu do fosílnej infraštruktúry, ktorá bude potrebná len na krátke obdobie. Okrem toho vyhliadky na investíciu ešte viac oslabuje skutočnosť, že potenciálna trasa bola v minulosti predmetom vážnych environmentálnych obáv. V každom prípade skutočnosť, že OMV sa už skôr zaujímala o prepojenie Bratislava – Schwechat, ktoré by jej umožnilo napojenie na ropovod Družba, je dobrým dôkazom toho, ako sa svet mení.

Žiadny mechanizmus na zmenu situácie

Spor MOL – Janaf je o to zložitejší, že ani jeden z aktérov toto partnerstvo v takejto podobe nevytvoril. Rusko-ukrajinská vojna, a následné sankcie postavili Janaf do kľúčovej pozície – spravili z neho monopol na trhu dodávok neruskej ropy do Maďarska a na Slovensko. Reči o európskej solidarite sú už dávno zabudnuté a okrem pomalého a ťažkopádneho postupu orgánu EÚ pre hospodársku súťaž neexistuje žiadny mechanizmus, ktorý by mohol prinútiť Chorvátov dodávať ropu za normálne ceny. Trh s ropou nie je regulovaný, spoločnosť Janaf preto nemá povinnosť poskytovať služby a nemá povinnosť dodávať. Možno je tu nejaká nejasná “morálna” zodpovednosť, keďže celý náš región má zo subjektívnych dôvodov nedostatok nafty, ktorý sa ešte prehĺbil zákazom dovozu ruskej nafty a vnútorným zákazom vývozu nafty vyrobenej z ruskej ropy.

Mimochodom, je zaujímavé, do akej zložitej situácie sa EÚ dostala. Tak veľmi chcela udržať ruskú ropu mimo EÚ, že v procese výnimiek (výnimiek zo zákazu dovozu ruskej ropy) dokonca porušila svoju hlavnú zásadu voľného pohybu kapitálu, pracovnej sily a tovaru a začala hovoriť o vnútornom dovoze a vývoze. To znamená, že rafinéria Slovnaft môže predávať naftu pre vnútorný slovenský trh, ale nie pre zahraničný trh, napríklad Rakúsko. Osobitným problémom v našom regióne však je, že Slovensko samo spracúva viac ropných produktov ako spotrebuje, pričom práve bratislavská rafinéria je technologicky slabšia v spracovaní neruskej ropy a je zraniteľná vo vzťahu k Janaffu.