Politici riešia dôsledky a nie pravé príčiny cien

BRATISLAVA – V Európskej únii politici riešia vysoké ceny energií tak, že sa pokúšajú riešiť administratívnym obmedzením ich hladiny. 

Riešiť by mali príčiny toho, prečo sú vysoké ceny energií. Je príčinou rastu cien zemného plynu, ropy, elektrickej energie, či tepla, vojenská činnosť armády Ruskej federácie na území Ukrajiny. Nielen a nie najmä. Príčina je štruktúre energetických trhov v Európskej únie. Každý ekonóm by mal testovať nejaký problém systémom otázok.

Pozrime sa teda na jednotlivé prvky trhových vzťahov – na reťazec výroba, preprava, distribúcia a spotreba.

Energetické suroviny nakupujú krajiny nielen v Ruskej federácii, ale aj na iných trhoch. Ťažbu ropy reguluje kartel Organizácia krajín vyvážajúcich ropu. Vo verejnom priestore je známa skratka OPEC +. Je to skratka z názvu z anglického názvu Organisation of the Petroleum  Exporting  Countries.  Znamienko +  označuje Ruskú federáciu. Nie je členom OPEC, ale s organizáciou spolupracuje.

OPEC vznikol a v roku 1960, má sídlo vo Viedni a jej členské štáty sú: Alžírsko, Angola, Irak, Irán, Kuvajt, Líbya, Nigéria, Kongo, Rovníková Guinea, Gabon, Saudská Arábia, Spojené arabské emiráty, Venezuela. Indonézia v roku 2008 vystúpila z organizácie, pretože domácu spotrebu ropy už domáca produkcia nedokázala pokryť, avšak chce sa opäť stať členom, ak sa stane v budúcnosti vývozcom.

Tieto členské štáty kontrolujú dve tretiny známych zásob ropy na Zemi. Na svetový trh spotrebiteľom dodávajú približne 40% suroviny.

Účelom OPEC je koordinovať aktivity a rozvíjať spoločnú politiku týkajúcu sa produkcie ropy medzi členskými krajinami organizácie, udržiavať stabilné ceny ropy , zabezpečiť stabilné dodávky ropy spotrebiteľom a získať návratnosť investícií do ropného priemyslu.

Treba poznamenať, že OPEC+ je kartel. Čo je to? Kartel je dohoda medzi podnikmi, organizáciami alebo štátmi, v ktorej sa obmedzuje alebo eliminuje konkurenčný boj medzi členmi kartelu s cieľom maximalizovať zisky členov kartelu. Kartelové dohody bývajú jedným z dôsledkov klientelistického konania.

Klientelizmus, alebo klientský systém, v Spojenom kráľovstve “old school tie”, “old boys club”, “old boys network”, alebo príbuzne anglicky cronyism,  je konflikt záujmov zväčša u verejných činiteľov, ktorý vzniká uprednostňovaním ponúk a záväzkov zo strany priateľov, kamarátov, kolegov či rodinných príslušníkov, kedy súčasne odmietajú dohody so vzťahovo neutrálnymi osobami, ktorých ponúkaný produkt je ale rovnako kvalitný alebo ešte aj kvalitnejší.

Tovar kartelu sa obchoduje na burzách. Na nich sú prítomní tí, čo kupujú ropu. Nielen sú tam aj hráči, ktorí špekulujú. Zarábajú na výkyvoch cien a očakávaniach. Na burzách sa kupuje aj ropa, ktorá bude vyťažená po istom čase. Sú to kontrakty, ktoré budú naplnené v budúcnosti. Odborne sa im hovorí termínované kontrakty, alebo futures.

Preprava ropy potrubím, alebo tankermi má monopolných charakter. Sú v nejakej krajine dva ropovody, ktoré by prepravovali ropy z jedného miesta kde sa ťaží, na druhé miesto kde sa spracováva? Nie je.  Tak isto nie sú v mestách dva vodovody? Ani v domácnostiach nie sú štyri kohútiky s vodou. Dva so studenou vodou a dva s teplou vodou. Aby si spotrebiteľ podľa potreby vybral lacnejšiu vodu. Podobne je to so spracovateľmi ropy.  Na Slovensku bol pokus prepojiť ropovod Družba s Rakúskou rafinériou OMV v meste Schwechat. Ochrancovia prírody mali väčšiu váhu, ako zabezpečenie strategických záujmov štátu. Mohli sme mať rezervný ropovod pre dovoz ropy z iných ako ruského trhu.

V určitom regióne majú určité rafinérie dominantné postavenie. Ceny sa odlišujú. Konečné ceny spotrebiteľom sa môžu  krajinách líšiť vďaka rôznym daňovým systémom.

Pozrime sa na ďalšiu energetickú surovinu. Je ňou zemný plyn. Na rozdiel od ropovodov, existuje niekoľko plynovodov?  Vždy vedú od jedného producenta v jednej krajine ku konečným spotrebiteľom v iných krajinách. Treba do úvahy brať aj jednoduchý fakt. Zemný plyn ťažia firmy kontrolované tými, ktorými štátmi. Existujú dva spôsoby nákupu plynu. Jeden je prostredníctvom dlhodobých kontraktov. Cena zemného sa odvíja od ceny ropy. Je to na základe matematického vzorca a do ceny zemného plynu prepočet na základe ceny ropy sa premieta po určitom čase. Druhým spôsobom je nákup zemného plynu na burze. Tí, čo nemajú dlhodobé kontrakty, sú nútení nakupovať na burze. Ak je nedostatok ponuky, cena stúpa. Vidíme to v súčasnosti. Firmy s dlhodobými pevnými cenami, môžu zemný plyn predávať cez burzu. Najlepšie sú na tom tie krajiny, ktorých  majú majetkové podiely v plynovodoch.

A poďme k ďalšej energetickej surovine. Je ňou elektrická energia. Pozrime sa na prípad Slovenskej republiky. Máme na Slovensku dve firmy, ktoré by si konkurovali dvomi atómovými elektrárňami?  A mohli by si konkurovať dvomi rôznymi dodávateľmi paliva do reaktorov? Nie je to tak. Nemáme ani dva podniky, ktoré by mali dve kaskády vodných elektrární. A od výroby, prejdime k preprave. Máme na Slovensku dve siete konkurujúce si elektrického vedenia v krajine? Nie. Systém predaja elektrickej energie je tiež postavený na obchodu cez burzu. Je to výsledok opatrení, ktoré na európskom kontinente prijali európski politici.

Na burzách vznikajú bubliny. Ekonomická bublina, tiež nazývaná špekulatívna bublina alebo finančná bublina, je obdobie, keď súčasné ceny aktív výrazne prevyšujú ich vnútornú hodnotu, pričom ide o ocenenie, ktoré odôvodňujú základné dlhodobé fundamenty. Bubliny môžu byť spôsobené príliš optimistickými prognózami o rozsahu a udržateľnosti rastu a/alebo presvedčením, že vnútorné ocenenie už nie je pri investovaní relevantné.

Výsledkom cenových bublín je najmä to, že spotrebiteľ, teda obyvatelia a podniky nie sú schopné zaplatiť vysoké ceny. Vyvoláva to zastavenie výroby v priemysle, či zmenšovanie nákupov obyvateľmi. Ceny energetických surovín sa predsa premietajú do všetkých tovarov a služieb. Od chleba až po prevádzku mestskej hromadnej dopravy.

Riešenie nie určenie najvyšších možných cien energetických surovín pre obyvateľov. A čo podniky? Snáď by to nemalo byť zoštátnenie energetických podnikov ako to navrhuje niekoľko politických strán v Európskej únii. A prečo nepoužiť zmenšenie počtu sprostredkovateľov medzi výrobou a spotrebou?

Možné východisko je napríklad odpojenie sa od búrz. Ak ceny na burze prudko stúpajú, alebo klesajú, tak sa obchodovanie prerušuje. Namiesto ľudí na burzách namiesto nich obchodujú roboty. Na Newyorskej burze  cenných papierov raz sa všetky roboty začali správať rovnako. Predávali akcie. Bolo to 19. októbra 1987. Tento deň je známy ako čierny pondelok. Index Dow Jones Industrial Average (DJIA) klesol o 22 %. Obchodovanie sa prerušilo. Prišlo vyšetrovanie regulátorom trhu s cennými papiermi, ktorým je v USA Komisia pre cenné papiere a burzy (SEC). V Európskej únii a o Slovensku ani nehovoriac, nič neprišlo.

Ak sa niečo vyrobí na Slovensku, môžeme si to kúpiť aj bez bubliny, a aj bez burzy.