Podpálenie Reichstagu priviedlo k moci nacistov

BERLÍN – K podpáleniu Ríšskeho snemu, nemecky Reichstagsbrand, došlo 27. februára 1933 a malo dôležitú úlohu pri posilňovaní moci nacistov v Nemecku. Podľa oficiálnej verzie nacistov sa podpaľačstva dopustil holandský komunista Marinus van der Lubbe, za čo bol odsúdený na trest smrti.

Pozrime sa, aký bol sled udalostí. Dňa 30. januára 1933 prezident Weimarskej republiky Paul von Hindenburg vymenoval Hitlera na post šéfa novej koaličnej vlády – ríšskeho kancelára. Okrem neho do novej vlády vstúpili iba dvaja členovia jeho strany – Wilhelm Frick ako ríšsky minister vnútra a Hermann Göring ako minister bez portfólia, súčasne dohliadajúci na ministerstvo vnútra najväčšieho štátu Nemecka – Pruska.

O dva dni neskôr, 1. februára 21933, Adolf Hitler ako kancelár požiadal prezidenta Paula von Hindenburga, aby rozpustil Reichstag, v ktorom mala vtedy NSDAP iba ​​32% kresiel, a vyhlásil nové voľby v nádeji, že získa väčšinu pre NSDAP. Hindenburg žiadosti vyhovel, Ríšsky snem bol rozpustený a nové voľby boli naplánované na 5. marca 1933.

Vo februári 1933 sa Nemecko ocitlo v centre predvolebnej kampane. Hitler v každom prípade počas kampane hlásal, že úhlavným nepriateľom nacistického hnutia sú ľavicové strany (komunisti a sociálni demokrati), neexistovala však istota, že Hitlerova strana zvíťazí. Preto sa nacisti snažili čo najrýchlejšie eliminovať konkurenciu.

Dňa 2. februára 1933 boli na základe príkazu pruského ministra vnútra Hermanna Göringa v krajine zakázané stretnutia a demonštrácie komunistickej strany. V ten istý deň bol dom Karla Liebknechta v Berlíne podrobený policajnej razii a mnoho hodín pátraniu.Dňa 4. februára 1933, podpísaný Hindenburgom a Hitlerom, bol zverejnený mimoriadny dekrét „O ochrane nemeckého ľudu“ [de], ktorý skutočne zakazuje akékoľvek zhromaždenia a stretnutia. Dekrét zo 4. februára 1933 dal nacistom právny základ na rozptýlenie protinacistických demonštrácií a zhromaždení a na zákaz akýchkoľvek komunistických novín.

Dňa 5. februára 1933 sa v Berlíne konala prehliadka pod heslom zjednotenia síl všetkých nacionalistických strán, ktorá v skutočnosti legalizovala útočné oddiely SA. Po sprievode s vlajkami nacionalisti organizovali pogromy v domoch a kaviarňach, kde sa zvyčajne zhromažďovali komunisti. V mnohých mestách Nemecka sa konali pouličné boje, počas ktorých zahynulo veľa ľudí. Komunisti prehrávali túto pomalú občiansku vojnu.

Dňa 6. februára v krajine vstúpil do platnosti zákon o zavedení výnimočného stavu „na ochranu nemeckého ľudu“. Následne sa 9. februára  začalo s prehliadkami v priestoroch, ktoré využívali komunistické bunky a v bytoch vodcov strany. Nemecko zmietala vlna hromadného zatýkania a únosov. Búrliváci metodicky ničili disidentov v celej krajine. Už 17. februára vydal Göring príkaz požadujúci použitie zbraní v boji proti komunistom a sociálnym demokratom. Pár dní na to, 22. februára 1933, dostali členovia SA a SS práva „pomocnej polície“. Takto sa vlastne stali súčasťou štátneho aparátu a dostali neobmedzené práva na útoky na stretnutia a demonštrácie ľavicových organizácií.

Sturmabteilung (skrátene SA) (v preklade úderné či útočné oddiely) bola paramilitárna organizácia založená na začiatku 20. rokov 20. storočia v Nemecku, ktorá patrila k nacistickej strane (NSDAP). Ľudovo sa im tiež hovorilo „hnedé košele“ podľa typických uniforiem. Pri zrode tejto organizácie stáli Ernst Röhm a Hermann Göring.

Schutzstaffel (známejšia pod skratkou SS, runami ᛋᛋ) vo voľnom preklade ochranný oddiel, bola paramilitantná zložka nacistickej  strany NSDAP v rokoch 1925 – 1945. Organizácia bola v Nemecku a na okupovaných územiach zodpovedná za represie a zločiny proti ľudskosti, vrátane stráženia a prevádzky koncentračných táborov. Jej príslušníci organizovali a uskutočňovali na základe rozkazov najvyšších predstaviteľov nacistickej strany, často priamo Hitlera, brutálne zločiny proti podrobenému civilnému obyvateľstvu, vojnovým zajatcom v rôznych častiach Európy , okrem iného aj na Slovensku,  ako aj proti oponentom NSDAP v Nemecku. SS organizovala a riadila nemeckú políciu, bezpečnostnú políciu , vrátane tajnej polície Gestapo, a spravodajskú službu Sicherheitsdienst (SD).

Polícia 24. februára 1933 opäť prehľadala dom Karla Liebknechta. Vedenie Komunistickej strany Nemecka však už budovu opustilo, čiastočne sa stalo nelegálnym. Potom sa v tlači objavili správy o objave skladu zbraní a dokumentov, ktoré „dokazujú“ existenciu sprisahania týkajúceho sa vykonávania teroristických činov. Mnoho podobných povestí kolovalo posledný februárový týždeň.

Komunisti a sociálni demokrati však naďalej aktívne odolávali novým orgánom. Ich bojové skupiny a skupiny „Antifašistickej ligy“ sa zjednotili pod jediným velením, ktoré 26. februára 1933 vyzvalo ľud na začatie „rozsiahlej ofenzívy v titanskom boji proti fašistickej diktatúre“. Potom nacisti začali hľadať zámienku na legálny zákaz opozičných strán.

Dňa 27. februára 1933 o 22:00 dostali berlínski hasiči správu, že horí budova Reichstagu. Aj napriek maximálnemu úsiliu hasičov bola budova zachvátená plameňmi. Iba o 23:30 bol požiar uhasený a v horiacej budove bol zadržaný Holanďan Marinus van der Lubbe, bývalý nezávislý komunista. Na miesto udalosti dorazili Hitler, Goebbels, vicekancelár Franz von Papen a princ Heinrich Gunther. Tam ich stretol Hermann Göring, ktorý bol šéfom pruskej polície a zároveň predsedom Ríšskeho snemu. Hitler uviedol, že Ríšsky snem podpálili komunisti ako signál pre začiatok komunistického puču.

Dňa 28. februára bol zverejnený mimoriadny dekrét ríšskeho prezidenta „O ochrane ľudí a štátu“, ktorý ruší slobodu jednotlivca, zhromažďovania, združovania, prejavu, tlače a obmedzuje tajnosť korešpondencie a nedotknuteľnosť súkromného majetku. Nemecká komunistická strana bola zakázaná. Počas niekoľkých dní bolo zatknutých asi štyri tisíce komunistov a veľa vodcov sociálnodemokratických a liberálnych organizácií vrátane poslancov Reichstagu.  Uzavretie opozičných novín umožnilo úspešné zavŕšenie volebnej kampane.

Napriek tomu po výsledkoch volieb do Ríšskeho snemu, ktoré sa konali 5. marca 1933, národní socialisti opäť nezískali nadpolovičnú väčšinu – dostali iba 288 zo 647 kresiel a mali ísť ku komunistom. Niekoľko volených poslancov z SPD sa tiež nemohlo zúčastniť na práci Ríšskeho snemu.

Tieto opatrenia v kombinácii s dohodami dosiahnutými s poslancami z viacerých pravicových strán umožňovali nacistom 24. marca 1933 niesť tzv. „Zákon na odstránenie pohrôm ľudí a štátu“ (návrh zákona podporilo 441 poslancov Reichstagu, proti hlasovalo iba 84 sociálnodemokratických poslancov. Tento akt dal cisárskej vláde právo vydávať štátne zákony, vrátane tých, ktoré sa „môžu odchýliť od cisárskej ústavy“. Spočiatku sa stanovovalo, že zákon bude platiť štyri roky, neskôr sa však predĺžil a zostal v platnosti až do samého konca Hitlerovej vlády. Hitlerova diktatúra sa tak dočkala legalizácie.

Neexistujú žiadne paralely medzi podpálením Reichstagu a súčasným politickým dianím v Českej republike a Slovenskej republike.