Nové technológie a demokratická komunikácia
LONDÝN – Ted Magder: New Technologies and Democratic Communications: A Review Essay.
V súvislosti s informačnou spoločnosťou sa vedci zhodujú v tom, že sú potrebné dve veci:
- vyhodnocovať súčasný vývoj komunikačných médií z hľadiska princípov demokracie,
- ubrániť sa technologickému determinizmu, najmä technickému utopizmu a analyzovať (brať do úvahy) ako spoločnosť (spoločenské sily) formujú a využívajú komunikačné médiá.
Nové komunikačné technológie a korporatívna globálna dedina
Herbert Schiller vo svojej práci Culture, Inc (Kultúra, a.s.) analyzuje dominantné postavenie nadnárodných spoločností vo sfére kultúry a informácií. Pre neho je informačná spoločnosť iba rozšírením ich nadvlády nad kultúrou a komunikáciou. Upozorňuje na tri veci:
- Na zmeny v americkej legislatíve, ktoré dávajú väčšiu voľnosť veľkým korporáciám v mediálnej oblasti (napr. odstránenie limitov pre reklamu).
- Na komercializáciu verejného sektora, najmä knižničných služieb a vládnych informácií. Predaj vládnych (štátnych) informácií a poplatky za knižničné služby narúšajú základné princípy demokratickej komunikácie.
- Na to, ako sa komercializujú aj ostatné verejné priestory ako múzeá a ako nákupné centrá nahrádzajú klasické miesta spoločenskej interakcie.
Schillerove tézy podporuje vo svojej práci Public Communication: The new imperatives aj Graham Murdock. Ten tvrdí, že po dekáde privatizácie, označenej ako “všetky formy štátnych intervencií, ktoré rozširujú trhový sektor komunikačného a informačného priemyslu a poskytujú súkromným podnikateľom väčší manévrovací priestor” sa vytratila bývalá rovnováha medzi štátnymi (verejnými) a súkromnými podnikmi a vo väčšine krajín získal prevahu trh. A to má vplyv aj na obsah komunikácie, pretože sa presadzuje multiplicita na úkor diverzity – ten istý tovar na rôznych trhoch a v rôznych baleniach.
Nové komunikačné technológie a verejná komunikácia
Autori v zborníku štúdií Marjorie Fergusonovej poukazujú na skutočnosť, že socio-ekonomické bariéry naďalej sťažujú rovnoprávny prístup k potrebným informáciám pre všetkých a že vo vyspelých kapitalistických krajinách sa prehlbuje informačná priepasť, napriek tomu, že nové komunikačné technológie by túto priepasť mali odstraňovať.
Po analýzy mediálnej regulácie vo Veľkej Británii a v Európskej únii dochádza James Michael k dvom dôležitým záverom:
- Podobne ako v Severnej Amerike, regulatívne orgány považujú ekonomickú konkurencieschopnosť za meradlo verejného záujmu,
- Privatizácia a liberalizácia komunikačných služieb ide ruka v ruke s reguláciou obsahu. Je to väčšia snaha vlád chrániť štátne tajomstvo a bezpečnosť.
Väčší dôraz na trh, spolu s rastom informačnej chudoby a intenzívnejšou štátnou cenzúrou sotva prispejú k demokratickej komunikácii.
Ďalším problémom sú moderné metódy publicity, ktoré sa stali hlavným komponentom súčasnej politiky. Politika sa stala public relation, odkedy sa hlavný aktéri politiky (politici) usilujú ovplyvňovať a kontrolovať (ovládať) verejnú mienku a názory verejnosti na kľúčové politické udalosti a problémy prostredníctvom masových médií. (Jay Blumler, in Ferguson, s. 103-113) Manažment informácií.
Nové komunikačné technológie, publikum a každodenný život
V súvislosti s novými komunikačnými technológiami sa nadšene hovorí o tom, ako tieto technológie poskytnú väčšie možnosti a väčšiu slobodu jednotlivcom, publiku a občanom. Fragmentácia a privatizácia recepcie (individualizácia) je vraj vítaná, lebo definitívne odstráni homogenizujúce aspekty doterajšej (bežnej) masovej komunikácie. Kritické zhodnotenie platnosti týchto tvrdení si žiada analýzu na dvoch frontoch:
- Potrebujeme lepšie pochopiť mediálnu recepciu a najmä dynamiku návykov publika (Roger Silverstone, in Ferguson, s. 175),
- Potrebujeme situovať praktiky publika do inštitucionálnej a organizačnej štruktúry komunikačného procesu.
Silverstone sa usiluje prehodnotiť chápanie povahy a zvyklostí publika. Domnieva sa, že vzťah medzi publikom a komunikačnými technológiami treba posudzovať v rámci komplexnej reality každodenného života, najmä v rámci “mikrosveta domácnosti a každodennej existencie”.
Cieľom viacerých nových informačných systémov je zhromažďovať štatistické sociálne informácie (informácie o populácii), ktoré možno predávať pre marketingové účely a dlhodobé plánovanie komerčných firiem, usilujúcich o naozajstný kybernetický cyklus produkcie a spotreby. Systémy ako Peopel-meter a Behviour Scan poskytujú marketingu informácie o správaní a rozhodovaní sa konzumentov, aké sme si pred dvadsiatimi rokmi nevedeli ani predstaviť.
Pre budúcnosť je dôležité, aby informačné systémy garantovali ochranu údajov o jednotlivcoch (data privacy of individuals) a zároveň zabezpečovali verejný charakter štatistických sociálnych údajov. Samotná technológia by to zvládla.
Záver
Hlavnou otázkou nie je, či sa budeme vedieť prispôsobiť novým technológiám a či sú ony svojou podstatou demokratické, ale či my prispôsobíme tieto technológie tak, aby sa redukovala informačná nerovnováha (nerovnosť) a aby to podporilo slobodu prejavu na všetkých úrovniach. Čiže ide o to, ako urobiť nové komunikačné technológie demokratickými. Potrebujeme komunikačnú politiku, ktorej cieľom by bolo viac ako len spoliehať sa na bezuzdné trhové sily.
(Ferguson, M. (Ed.): Public communication: The new imperatives: Future directions for media research, London, Sage 1990; Schiller, H. I.: Culture, Inc.: The corporate takeover of public expression, New York, Oxford University Press 1989.)
