Novaja gazeta hodnotí Pražskú jar v roku 1968

V ruskej tlači a iných médiách sa objavujú rôzne hodnotenia udalostí v roku 1968. Pred rokom v rozhovore mimoriadny a splnomocneý veľvyslanec Ruskej federácie Alexej Fedotov povedal, že súčasné ruské vedenie odsudzuje kroky vtedajšieo sovietskeho vedenia. Denník priniesol rozsiahly príbeh o udalostiach v tých rokoch.  Finančné noviny prinášajú skrátený peklad zástupcu šefredaktora moskovského  denníka Novaja gazeta Vitalija Jaroševského. 

Napriek zákonom prírody “Pražská jar” sa začala v zime, s príchodom k moci reformného krídla koministickej strany. SKončila sa v lete príchodom sovietskych tankov. Moment nádeje sa premenil na dlo trvajúcu národnú katastrofu, snaha k sloode ponížením dôstojnosti ľudu,
Svet sa pohol z mŕtveho bodu
Môj otec sa dostal do zaraničia a vôbec do zahraničia v roku 1966 ako člen delegácie uralských metalurgov. Vtedy som mal desať rokov, a dozvedel som sa, že je taká krajina, kde majú Rusov radi silnejšie ako vlastných, kde sa dá zaklopať na akékoľvek dvere, nakŕmia ťa a napoja a môžeš tam spať. O mnoho rokov neskôr, tieto úprimné pocity môjho otca v rozovore s novinárom Leonidom ˇŠinkarevym prejavil jeden z ideológov “Pražskej jari” Zdeňek Mlynář: “Česi nikdy nemali, a nemohli mať, masové protiruské nálady, nepoznali sme antisovietizmus, a ak by sa niečo strašné stalo, má presný dátumu vzniku – rok 1968.” Upresníme: strašné leto, august 68-o…Československo šlo k tejto hranici osem mesiacov.”
Bolo to svetlé a rýchle obdobie. Československá mládež sa začítala do kníh beat generation – William Berouse, Jack Keroac, Allen Ginzberg, Gregory Corso. Československé kino stúpalo “novou vlnou” filmami Miloša Formana, Viery Chytilovej, Juraja Jakubiska… Na dosky vstúpili hrdinovia Becketta, Ionesco a Havela. Všade – rock-and-roll. Prebojoval sa aj do katolíckych kostolov: cirkev sa snažila ísť s dobou. Snažila sa aj komunistická strana. Nie, na pléna Ústredného výboru Komunistickej strany Československa nepozývali rockových hudobníkov, ale vreli vášne aj v “chrámoch strany”, tam mali vlastný rock-and-roll.

Nielen pionieri s kyticami

V októbri 1967 sa rozhorel konflikt medzi lídrom ortodoxného krídla komunistickej strany, prvým tajomníkom ÚV KSČ, prezidentom krajiny, Antonínom Novotným a kandidátom reformátorov Alexandom Dubčekom. Novotný dúfal v podporu Brežneva, ale prerátal sa. Leonid Iljič Brežnev ho nemal veľmi rád “za nesprávnu reakciu” na odstránenie Nikitu Chruščova v roku 1964.
Novotný nielen neschváli spiknutie “starších bratov”, ale v denníku Rudé právo, orgáne komunistickej strany, článok na obranu Nikitu Sergejeviča. Brežnevovi sa zdalo, že sa počase celých šesťdesiatych rokov správal nezávisle. Iná vec to bol Dubček, preverený súdruh, mladý, chápavý a prispôsobivý. Ten neoklame. Tak sa marilo Brežnevovi.
Keď Moskva presatala podprovať konzervetívne krídlo strany, prehralo. . Na januárovom pléne ÚV KSČ vyhralo reformné krídlo komunistickej strany. Dubčeka zvolili za prvého tajomníka ÚV. Novotný zostal v kresle prezidenta.
Nielen nátlak, ale aj podpora straníckeho a štátneho vedenia (v marci 68 sa stal prezidentom Československa zo strany spoločnosti prezident Československej socialistickej republiky Ludvíkk Svoboda, trojnásobný hrdina Československej socialistickej republiky, hrdina Sovietskeho zväzu): 70% občanov dôverovalo Komunistickej strane, z toho 25% dôverovalo veľmi.
Dubčekove politické reformy ( “socializmus s ľudskou tvárou”) boli vnímané vedením ZSSR a niekoľkých socialistických krajín (východné Nemecko, Poľsko, Bulharsko) ako hrozba.
Alexander Dubček (1921-1992) bol iniciátorom radikálnych reforiem v roku 1968, vodca “pražskej jari”, prvý tajomník ÚV KSČ (v roku 1969 ho nahradil Gustav Husák v tejto funkcii). V roku 1970 bol vylúčený zo strany a poslali ho do práce v lesníctve. Vo veľkej politike sa v novembri 1989 vrátil na vlne “zamatovej revolúcie”, bol jedným z najaktívnejších účastníkov. V decembri bol zvolený za predsedu Federálneho zhromaždenia Československa. V novembri 1992 zomrel na vážne zranenia pri autonehode.
Koncom marca 1968 ÚV KSSZ poslal straníckemu aktívu strany uzavretý list o situácii v Československu: “V Československu sa šíria vystúpenia nezodpovedných elementov, chcú vytvoriť” oficiálny opozíciu “ukázať,” toleranciu “k rôznym antisocialistickým názorom a teóriám … Pokúšajú sa vrhať tieň na zahraničnú politiku Československa Course a zdôrazňuje potrebu “nezávislej” zahraničnej politiky. Vyzýva na zriadenie súkromných podnikov, upustenie od plánovaného systému, rozšírenie vzťahov so Západom. Okrem toho rad novín, rozhlas a televíziy podporujú a volajú po “úplnom oddelení strany od štátu” … Je potrebné poznamenať, že nezodpovedné výroky v tlači, v rozhlase a televízii pod heslom “úplnej slobody” prejavu, zavádzajú masy, sa nestretajú s odporom KSČ.
Brežnev 4. mája 1968 prijal v Moskve delegáciu v čele s Dubčekom a prudko kritizoval československé reformy. “Olej prilial do ohňa” Akademik Sacharov. V júni, “samizdat” publikoval svoj článok “Úvahy o pokroku, mierovom spolužití a intelektuálnej slobode”, ktorý prevzal “The New York Times, a citovali “Hlas Ameriky” BBC, “Deutsche Welle” …
“V roku 1968 bola najviac zaujímavá správa z Československa,” napísal Andrej Dmitrievič Sacharov. <…> Zdá sa, že v Československu je konečne niečo o čom snívail v toľkých socialistických krajinách: socialistická demokratizácia (zrušenie cenzúry, sloboda prejavu), zlepšenie hospodárskych a sociálnych systémov, eliminácia všemohúcnosti bezpečnostných síl ponechávajúc im len funkcie v zahraničí, bezpodmienečné a úplné zverejnenie zločinov a hrôz stalinského obdobia (“Gotwaldovského” v Československu). Dokonca aj na diaľku cítim atmosféru vzrušenia, nádeje, nadšenie, ktorá našla svoje vyjadrenie v chytľavé, emocionálnych a aktívnych výrazoch – “socializmus s ľudskou tvárou” “pražská jar”, Akademik Sacharov nemohol vedieť o blížiacej sa katastrofe. Vedúci maďarských komunistov Janos Kadar o tom dobre vedel. Dubčeka va roval 17. augusta 1968: situácia je kritická. V ten istý deň sa politbyro ÚV KSSÚ rozhodlo “poskytnúť vojenskú pomoc zdravým silám” v Československu.

Nikto sa nekajal

Československá vláda, ktorá vyšetrovala udalosti z augusta 1968, študovala 100 000 strán dokumentov. V tomto papiernom mori bolo aj dve päťkilogramové šanóny, ktoré odovzdal prezidentovi Československa Václavovi Havli v roku 1992 ruským prezident Boris Jeľcin. Čo priniesli zápisy z tajných stretnutí v Moskve o vodcoch Bulharska, Maďarska, NDR, Poľska a ZSSR?

Pečiatka “prísne tajné” 8. máj 1968. Českí historici upozornili na prejav Jánosa Kadara. Povedal najmä, že v Československu neexistuje žiadna kontrarevolucia! “Pražská jar” bola v plnom prúde. Neskôr, v predvečer invázie, Leonid Brežnev hovorí nespoľahlivému Kádarovi: “Janos, ak dáš aspoň jednu divíziu, dostanete od nás, čo si budete priať.” Bolo to o dodávkach ropy, finančných injekciách a iných hodnotných “daroch”.

Jednotky vojsk Varšavskej zmluvy vstúpili do Československa v noci od 20. do 21. augusta. Kombinovanému zoskupeniu (až 500 000 vojakov a päťtisíc tankov) velil hlavný veliteľ armády ZSSR, armádny generál I.G. Pavlovský. Invázia sa uskutočnila v 18 smeroch z územia NDR, Poľska, ZSSR a Maďarska. Dvestotisícová Československá ľudová armáda (podľa odborníkov, v tej dobe jeden z najsilnejších v Európe) zostal av kasárňach, na príkaz vrchného veliteľa, prezidenta republiky Ludvíka Svobodu.

Z rozhovoru s Pavlom Litvonovom

“Na našom zámeru vstúpiť na námestie (Červené námestie – poznámka Finančné noviny) KGB vedela vopred, ešte pred inváziou do Československa, pretože to bolo vo vzduchu. Medzi nami boli profesionálni slovisti: Nataša Gorbanevskja, Lara Bogoraz a Kosťa Babitský. Systematicky prekladali články z českých novín tej doby, ktoré sa voľne predávali. Napríklad, preložili manifest československých intelektuálov “Dvetisíc slov”, či vystúpenie Luděka Vaculíka na zjazde československých spisovateľov (jún 1967), ktoré bolo ozvenou Solženicynovo List Zväzu sovietskych spisovateľov máj 1967). To znamená, že sme pozorne sledovali, čo sa deje v Československu.
Začiatkom v apríla a mája sa v sovietskej tlači začali objavovať protičeskoslovenské materiály, potom sa stalo známe stretnutie československého a sovietskeho vedenia v Čiernej nad Tisou. Potom nám bolo jasné, že invázia je nevyhnutná a je potrebné ísť na námestie.
Na mieto vykonávania popráv (na Červenom námestí) sme prišli 25. augusta z rôznych smerov. Nemali sme žiaden strach, bol to adrenalín. Sedeli sme na mieste popráv. Nataša Gorbanevskás mi priniesla plagát s mojím obľúbeným sloganom Gercena: “Za vašu i našu slobodu!” Kostya Babitsky priniesol plagát, na ktorom bol z jednej strany v ruštine, na druhej bol v češtine nápis: “Dlho žiť slobode a nezávislosti Československa!”
Súdili nás podľa článku 190/1 – “Hanobenie proti sovietskemu systému” a 190/3 – “Porušenie verejného poriadku s prekážkou práce verejnej dopravy”. Nikto sa nerozkajal.Akcia na Červenom námestí sa zvyčajne nazýva “demonštrácia siedmich”. V skutočnosti ich tam bolo osem demonštrantov: Konstantin Babickij, Tatiana Baeva, Larisa Bogoraz, Natalia Gorbaněvská, Vadim Delaunay, Vladimir Dremlyuga, Pavel Litvinov a Viktor Feinberg. Počas vyšetrovania všetci demonštranti uviedli, že Baeva sa na akcii nezúčastnila, ale náhodou sa ocitla v blízkosti. V dôsledku toho sa nedostala pred súd.
Pavel Litvínov sa narodil 6. júla 1940. V roku 1961 absolvoval Fyzikálnu fakultu Moskovskej štátnej univerzity. V roku 1967 sa aktívne zapojil do disidentského hnutia. Dňa 25. augusta 1968 zúčastnili protestu na Červenom námestí proti invázii vojsk Varšavskej zmluvy v Československu, za ktorý v októbri toho istého roku dostal 5 rokov väzenia. V roku 1974 bol nútený emigrovať do Spojených štátov.
Dlho pred inváziou sovietske vedenie máalo informácie, že Spojené štáty nebudú nič robiť v prípade invázie vojsk Varšavskej zmluvy do Československa. Na konci júla, americký minister zahraničia Dean Rusk v rozhovore so sovietskym veľvyslancom vo Washingtone, Anatolijom Dobryninom, dal jasne najavo, že Amerika sa nebude podieľať na riešení “československej otázky.” Podľa Rusk, administratíva prezidenta Lyndona Johnsona “nechce vyvárať dojem, že za udalosťami v Československu sú Spojené štáty”, ako tvrdila sovietska tlač. Navyše, americké velenie v Európe na začiatku júla, dostalo zákaz stavať pozemné a letecké hliadky pozdĺž československej hranice a aby prijali všetky opatrenia, ktoré by mohli byť vykladané Moskvou ako podpora pre “Pražskej jari”.
Avšak, 21. augusta pre obavy z možných stretov s ozbrojenými silami NATO, sovietske vrchného velenia vyslalo päť divízií v juhozápadným smerom pozdĺž cesty Karlovy Vary-Plzeň-České Budějovice. Do 36 hodín od vstupu armád krajín Varšavskej zmluvy (len Rumunsko sa odmietlo zúčastniť na intervencii), vytvorili úplnú kontrolu nad Československom. Prebehla operácia “Dunaj”, ktorú pripravilo a vytvorilo na jar roku 1968 spoločné velenie Varšavskej zmluvy spolu s Generálnym štábom Ozbrojených síl ZSSR.
Československo “odpovedalo” na okupáciu v marci 1969 v Štokholme na Majstrovstvách sveta v hokeji, keď porazilo národný tím ZSSR v dvoch zápasoch. “Vaše tanky, naše branky!” Tak znelo heslo v okupovaných mestách.

V roku 1969 nahradil Alexandra Dubčeka v čele komunistickej strany Gustáv Husák. Začal sa takzvaný normalizačný proces, počas ktorého asi 500 000 ľudí emigrovalo z krajiny z politických dôvodov, pol milióna ľudí neloajálne voči komunistickému režimu nebolo ani vylúčenýh, ale “vymazaných” zo strany. Okupácia skončila v júni 1991 s odsunom Strednej skupiny vojsk z Československa.

Ako sme odišli

Jozef Bandora, colník na hraničnom železničnom uzle v Čiernej nad Tisou,má taký osud: v noci 21. augusta 1968 “vítal” vlak naložený “medzinárodnou pomocou” do Československa. A 21. júna 1991 o 16 hodine 53 minúte stredoeurópskeho času, on tiež vypravil posledný vlak so sovietskymi vojakmi.
Odchod sovietskych jednotiek trvajúci 16 mesiacov prešiel bez kvetov a rozlúčkových dychových kapiel. “Neoslavovaki sme ich príchod, nebudeme oslavovať ochod ,” – povedal mi keď som vtedy ako dopisovateľ TASS v Československu, Miloslav Müller, starosta mesta Milovice
Od februára 1990 keď ministri zahraničia Dienstbier a Ševardnadze v Moskve podpísaná príslušná dohoda, do júna z Československa odišilo 113 000 421 ľudí, vrátane vojakov, policajtov, ich rodín a dobrovoľníkov. Okrem tohosa prepravilo takmer 95 tisíc ton munície, 1 220 tankov a 2505 bojových vozidiel pechoty
Posledný Československo 28. júna 1991 opustil veliteľ Strednej skupiny vojsk, generálplukovník Eduard Vorobjova. Spomínam si, ako vystúpil na schody k lietadlu An-24, otočil sa, priložil si ruku ku generálskej čiapke a zmizol v lietadla. Záblesky bleskov boli jeho rozlúčkou na vojenskom letisku Kbly. A nedávno generál podpísal svoj protokol o ukončení odchodu vojakov. K podpísaniu dokumentu, ktorý obsahuje iba 150 slov, prešli Češi a Slováci 8343 dní.