Nature: hladina mora môže stúpnuť o 23 metrov

LONDÝN – Medzinárodný tím vedcov z Nového Zélandu, Holandska, Čile a USA zistil, že hladina mora sa môže zvýšiť až na 23 metrov, ak sa morská časť antarktickej ľadovej pokrývky úplne roztopí a ak koncentrácia oxidu uhličitého v atmosfére zostane na 400 ppm v priebehu nasledujúceho storočia.

Podľa článku v časopise Nature už v súčasnosti koncentrácie skleníkových plynov dosahujú 415 ppm.

Ppm  – z angličtiny parts per million –  je podobne ako percento spôsob, ako vyjadriť zlomok – milióntinu – celým číslom. Napríklad zápis 45 ppm znamená 45 milióntin, t. j. 0,000045, alebo 45 x 10⁻⁶, či 0,0045%, prípadne 0,045‰.Ppm sa obvykle používa na vyjadrenie koncentrácie v chémii a príbuzných vedách. Používa sa niekedy v elektronike, napr. na vyjadrenie čistoty kryštálu. Jednotka ppm (Parts per milion) – vyjadruje počet častíc na 1 milión ostatných častíc (značí teda jej molový zlomok), alebo 0,0001 %.

Na Slovensku sa tejto problematike venuje Lukáš Belušák z Univerzity Komenského v Bratislave, Prírodovedeckej fakulty,
Katedry humánnej geografie a demografie. Jeho analýza pod názvom Vzťah zmien globálnej klímy a medzinárodnej migrácie je na stránke www.preveda.sk. 

Vedci z časopisu Nature určili, ako hladina morí stúpa v reakcii na topiaci sa ľad, vyvolaná akumuláciou skleníkových plynov v zemskej atmosfére. Predpokladá sa, že klíma planéty sa v blízkej budúcnosti podobá klíme obdobia pliocénu asi pred tromi miliónmi rokov. V tomto prípade môže hladina mora stúpnuť o 20 metrov nad súčasné hodnoty, vyžaduje si to však rozsiahle roztopenie alebo úplné zrútenie grónskeho, západného a severného Antarktídy a morských častí východného antarktického ľadu.

Vedci zmerali amplitúdu a frekvenciu zmien hladiny mora pred 3,3 až 2,5 miliónmi rokov (prechod zo stredného na neskorý pliocén). Zároveň vzali do úvahy deformáciu Zeme v dôsledku distribúcie vody medzi topiacimi sa ľadovcami a Svetovým oceánom. Miznúci ľad vytvára menší tlak na zemskú kôru, v dôsledku čoho „vyskočí“ a hladina mora sa môže lokálne znížiť. V tomto prípade vám glacioizostatické nastavenie umožňuje vykonať presnejšie výpočty maximálnej globálnej hladiny mora.

Údaje o hladine mora boli získané analýzou veľkosti granúl zo sedimentov starých 3 až 3 milióny rokov, odobratých medzi strednou a vonkajšou časťou kontinentálneho šelfu v povodí Wanganui pri Severnom ostrove Nového Zélandu, ako aj exponovanými horninami vo veku 2,5 – 2,9 miliónov rokov v údolí rieky Rangitikei na tom istom ostrove. Vedci zistili vzťah medzi veľkosťou granúl a hĺbkou, do ktorej ležia, berúc do úvahy vlnovú energiu, ktorá je potrebná na prenos usadenín, a pokles tejto energie s hĺbkou.

Ukázalo sa, že v pliocéne počas prechodu z ľadovca do interglaciálnej epochy (tj klíma je teplejšia) hladina mora kolísala v priemere o 13 metrov, maximálne 25 metrov. Tieto zmeny boli vyvolané prírodnými cyklami, ako sú Milankovičove cykly. V pliocéne výraznejšie prispeli k zvýšeniu hladiny mora v oblasti ľadovcov Antarktídy. Aj keď v tom čase bolo v Grónsku málo ľadu, príspevok topenia miestneho ľadu sa odhaduje na nie viac ako päť metrov.

V súčasnosti nie je možné otepľovanie a topenie ľadovcov vysvetliť cyklom Milankovič, pretože množstvo slnečného svetla vstupujúceho na Zem sa nemení. Zmena podnebia je podľa vedeckého konsenzu medzi klimatológmi spúšťaná antropogénnymi emisiami uhlíka, ktorých koncentrácia v atmosfére už niekoľko miliónov rokov dosahuje rekordnú úroveň.