Michal Ivanovič Tugan-Baranovskij ako teoretik

5. decembra 20205. decembra 2020 Vladimír Bačišin

Jedným za najzaujímavejších ruských, či ukrajinských ekonómov konca XIX, a začiatku XX. storočia bol encyklopedický vedec Michail Ivanovič Tugan-Baranoskij.

Bol prvým ruským vedeckým ekonómom, ktorý napísal, že je nevyhnutné spojenie pracovnej teórie hodnoty Karla Marxa s teóriou hraničného úžitku. Významný je jeho príspevok k teórii trhov a kríz, analýzy kapitalizmu a vytvárania socializmu, vypracoval teóriu základov družstevníctva.

Michail Ivanovič Tugan-Baranovskij (1865 – 1919) bol ruský a ukrajinský ekonóm, sociológ a historik. Bol popredným predstaviteľom ruského legálneho marxizmu. Definícia „legálneho“ je nevyhnutná kvôli určeniu historických hraníc, v rámci ktorých je formálne priradenie diela legálnemu marxizmu legálne. Predpokladá sa, že hovoríme o dielach publikovaných bez toho, aby došlo k porušeniu cárskeho právneho poriadku cárstva, ktoré boli legálne (legálne) používané na území Ruskej ríše. Tento myšlienkový smer exitoval v rokoch 1865 až 1905.

Po roku 1917 Michail Ivanovič Tugan-Baranovskij vstúpil na politickú scénu. Stal sa ministrom financií Ukrajinskej ľudovej republiky. Ukrajinská ľudová republika bol štátny útvar vo federálnych vzťahoch s Ruskou republikou. Vznikla po 7. novembri 1917, po zvrhnutí Dočasnej vlády, ktorá riadila Rusko po tom ako sa ruský cár Mikuláš II zriekol trónu. Existovala do polovice roku 1919. Michail Tugan-Baranovskij sa narodil v rodine šľachticov. Šľachta vznikla v Rusku v XII. storočí. Existovali dve formy šľachticov – kniežatá a bojari.

Po absolvovaní Druhého gymnázia v Charkove ho prijali na fyzikálno-matematickú fakultu Sankt-Peterburskej unoverzity. V roku 1886 sa zúčastnil demonštrácie, ktorú zorganizoval Nikolaj Alexandrovič Dobroľubov, predstaviteľ revolučnej demokracie hlásajúcej prechod k sociálne spravodlivej spoločnosti cestou masovej revolúcie. Za účasť v demonštrácii Michaila Ivanoviča Tugan Baranovského vyhnali zo Sankt-Petersburgu. V roku 1888 absolvoval Imperátorskú Charkovskú univerzitu. Stal sa doktorom prírodných vied. Popri prírodných vedách študoval externe aj právo, ktoré absolvoval na tej istej univerzite v roku 1899.

V roku 1890 zverejnil svoju prvú vedeckú prácu „Učenie o hraničnom úžitku hospodárskych statkov, ako príčine ich hodnoty. Kritizoval v nej teóriu pracovnej hodnoty a hraničného úžitku. Od roku 1893 pracoval v cárskom ministerstve financií.

V roku 1892 navštívil Britské múzeum kde vytvoril na základe skúmania primárnych údajov dizertáciu, ktorú obhájil na pôde Moskovskej univerzity v roku 1894. Dizertácia sa stala základom jeho prvej monografie Priemyselné krízy v súčasnom Anglicku, ich príčiny a vplyv na život ľudí. V predslove vyjadril zvláštne poďakovanie Pjotrovi Bergranovičovi Struvemu (1870 – 1944), ruskému intelektuálovi, ekonómovi, politickému a verejnému činiteľovi. Od roku 1895 sa Michail Ivanovič Tugan – Baranovskij stal privátnym docentom Sankt – Petersburgskej univerzity.

PREDMARXISTICKÉ TEÓRIE

V roku 1825 vypukla v Británii prvá hospodárska kríza. V roku 1837 kríza postihla nielen Veľkú Britániu, ale aj Francúzsko. Od roku 1847 sa kríza stala paneurópskym fenoménom. Od tejto chvíle sa objavia prvé pokusy pochopiť povahu hospodárskych kríz. Niektorí vedci hľadali príčiny kríz v oblasti sociálnej výroby (W. S. Jevons), iní – v verejná burza (E. Lavellet, C. Jugliar), tretia – v oblasti distribúcie a spotreby (Jean Charles Leonard Simonde de Sismondi)). Tieto pokusy sú prvou etapou vo vývoji teórie hospodárskych kríz (do roku 1894).

V roku 1847 sa Samuel Jones Loyd (Lord Overstone) (1796 – 1883) pokúsil vysvetliť povahu kríz v obchodnom obrate. Podľa jeho názoru je „pokoj“ nahradený „zlepšením“ spojeným s „zvyšovaním dôvery.“ To vytvára predpoklady pre „prosperitu“. Pokojný život podporuje „vzrušenie“. Vedie to k „nadmernej expanzii“ výroby. Nevyhnutným dôsledkom je „šok“, „útlak“, „stagnácia“, „katastrofa“, ktorá pripravuje nový cyklus, ktorý začína „pokojom“ (Loyd Samuel Jones, 1900).

V XIX. storočí sa objavili rôzne a niekedy skôr exotické názory na príčinu hospodárskej krízy. Napríklad anglický ekonóm William Stanley Jevons (1835 – 1882) spájal obchodné krízy s periodickou zmena počasia. Priemerná dĺžka intervalov medzi krízami v Anglicku je skutočne 10,466 a periodicita škvŕn na slnku je 10,45) (Jevons, 1884). Napriek pokušeniu táto teória neobstála zhovievavý nátlak kritiky. Faktom je, že škvrny na Slnku sa objavili skôr, a v XVII, a ani v XVII. storočí však v Anglicku nedošlo k žiadnej hospodárskej kríze. Hospodárske krízy sú výsledkom rozvoja sociálneho systému, a preto ich nemožno vysvetliť iba podmienkami vonkajšej povahy. Okrem toho kapitalistický cyklus nikdy nebol prísne nemennou matematickou veličinou a zvyčajne pohyboval sa od 6 do 12 rokov.

V roku 1862 bola vydaná kniha Clementa Juglara (1810 – 1955) s názvom „O obchodných krízach a ich pravidelnom opakovaní vo Francúzsku, Anglicku a Spojených štátoch“. „Nie na základe žiadnej teórie alebo hypotézy, ale iba na základe pozorovania skutočných faktov,“ napísal Clement. Juglar, „môžeme ustanoviť zákon o periodicite kríz. Existujú veky oživenia, pohody a zvyšovania cien, ktoré vždy končia krízou; nasleduje roky spomalenia obchodu a nižšie ceny, čo vedie priemysel k viac alebo menej depresívnemu stavu “(Juglar, 1889. P. XV). Základ pre zmenu období vzrušenia a poklesu Juglar považovaný za pravidelné výkyvy cien surovín. Podľa Clemente Juglara sú výkyvy posilnené vďaka bankovej pôžičke. Priamym dôvodom krízy boli podľa neho normy pre zlaté mince, ale aj pokles cien komodít, ale to, čo spôsobilo osciláciu. Pohyb cien nemohol Clemente Juglar uspokojivo vysvetliť.

Émile Louis Victor de Laveleye (1822 – 1892) spája krízy nadmernej výroby s pohybom zlata. Upozorňuje na skutočnosť, že kríze predchádza odliv zlata do zahraničia. Pohyb, je samozrejme, v súvislosti so štandardom zlatých mincí

Vzácny kov v obchode medzi krajinami mal veľký význam. Bol to však dôsledok obchodnej bilancie, ktorá v podmienkach ukončenej industrializácie stále viac a viac závisela na výkyvoch vo vývoji priemyselného odvetvia.

Pre Simonda de Sismondi, celým menom Jean Charles Leonard Simonde de Sismondi) (1773 – 1842) bola hlavným dôvodom krízy nemožnosť predaja nadbytočného produktu za kapitalizmu, ktorý nemohol byť konzumovaný kvôli obmedzeniu trhu spôsobenému chudobou obyvateľstva

(Sismondi, 1819). Bez toho, aby sme popreli význam antagonizmu typického pre kapitalizmus, nemožno súhlasiť s argumentmi Simonda de Sismondiho. Na základe zúženia kapitalistického trhu nie je možné vysvetliť dôvody priemyselného rozmachu a cyklickú povahu rozvoja kapitalistického hospodárstva. A ešte viac sa bez vysvetlenia nachádza nesporná skutočnosť, že v porovnaní s predchádzajúcim obdobím sa zrýchľuje tempo hospodárskeho rozvoja v kapitalizme.

MARXISTICKÝ POHĽAD

Na rozdiel od Jevonsa zakladatelia marxizmu spájali vznik kríz s hlavným rozporom s kapitalizmom – rozporom medzi sociálnou povahou výroby a jej súkromnou kapitalistickou formou. rozpočtové prostriedky, ktoré sa odrazili v práci F. Engelsa (1820 – 1895) Anti-Dühring uverejnenej v roku 1878. Tento rozpor je podľa Engelsa posilnený anarchiou výrobných charakteristík kapitalizmu.

“Ekonomické rukopisy z rokov 1861 – 1863.” K. Marx (1818 – 1883) , v ktorých analyzoval krízy, boli uverejnené po jeho smrti. Druhý diel Kapitálu, v ktorom sa nadprodukcia fixného kapitálu označuje za príčinu kríz, bol uverejnený až v roku Ak bola abstraktná teória reprodukcie uvedená v II. zväzku Kapitálu, potom v III. zväzku Kapitálu je to konkrétna teória. Skúma rozpory medzi peňažnými a fyzickým kapitálom a vplyv anglických právnych predpisov o bankovníctve z roku 1844 na iné a krízy, žiaľ, tretí zväzok kapitálu publikoval F. Engels po smrti Marxa v roku 1893

Najväčší záujem z hľadiska analýzy krízy sú „Teórie nadhodnoty (objem IV kapitálu“), ktoré boli uverejnené až v rokoch 1905-1907. Preto tieto práce nemali významný vplyv na súčasníkov Karla Marxa a Fridricha Engelsa.

MARXISTICKÁ KRITIKA MARXA

Pri tvorbe teórie priemyselných cyklov boli práce Michala Ivanoviča Tugan-Baranovského (1865 – 1919) veľmi dôležité. Žil krátky život a zomrel, keď mal iba 54 rokov. Podľa Nikolaja Dmitrijeviča Kondratieva Michal Ivanovič Tugan-Baranovský patril k emocionálne-dobrovoľnému typu ľudí, ktorý sa vyznačuje „subjektivitou a mobilitou v živote a konaniach“, má „väčšiu vášeň“, „je vo viac-menej konštantnom stave„ váhania “. a vo svojej túžbe ovplyvniť svet … duchovne produktívnejší “… „Všetky znaky jeho charakteru,“ pokračuje Kondratiev, charakterizuje svojho učiteľa, „z veľkej časti vyplýva z jeho základnej a všeobecnej vlastnosti, ktorá spočíva v relatívnej nerovnováhy systému prvkov jeho osobnosti ako kultúrnej sociálno-psychologickej jednoty … Michail Ivanovič Tugan-Baranovský patril k tým ľuďom … ktorí myslia a konajú do veľkej miery intuitívne “.

V tom čase keď začal Michail Ivanovič Tugan-Baranovskij aktívne vedecky pracovať, v Rusku šíril marxizmus, ale aj rakúska škola v podobe teórie hraničného úžitku. Oba tieto prúdy mali na vedca silný vplyv.

Michail Ivanovič Tugan-Baranovskij rozlišuje medzi jednoduchou tovarovou výrobou, pri ktorej je „všeobecná nadprodukcia komodít možná, v žiadnom prípade nie je potrebná“ a kapitalistickou ekonomikou, ktorá je charakterizovaná periodickými ekonomickými krízami.

V polemike s ruským liberálnym populistom V. Vorontsovom Michail Ivanovič Tugan-Baranovský priamo vychádza z jednoduchých a rozšírených reprodukčných schém publikovaných v druhom zväzku kapitálu K. Marxa. Je pravda, že ju trochu mení a dopĺňa. Prvá schéma je venovaná jednoduchej reprodukcii a druhá a štvrtá rozšírenej. Je to pre neho nevyhnutné, aby ukázal, že kapitalizmus sa významne rozvinula v dôsledku rozvoja technológií.

„… Výroba,“ píše Michail Ivanovič Tugan-Baranovský, „vytvára trh pre seba a nepotrebuje žiadne ďalšie trhy“. A tiež, aby sa preukázalo, že tento vývoj sa vykonáva mimoriadne nerovnomerne, čo vytvára objektívnu možnosť nesúladu medzi ponukou a dopytom. Avšak táto príležitosť periodicky sa stáva skutočnosťou kvôli vnútorným rozporom kapitalizmu.

SCHÉMY TUGAN-BARANOVSKÉHO

Nikolaj Dmitrijevič Kondratiev píše o svojich rozhovoroch s Tugan-Baranovským o význame jeho schém: „Veľmi často bol v uvedených rozhovoroch Michail Ivanovič ochotný pripustiť, že tieto schémy sú skôr ilustráciou ako dôkazom.. Avšak, na konci diskusií Michail Ivanovič vždy vyhlásil, že napriek tomu bol absolútne presvedčený o správnosti svojej teórie a o dôkaznej sile schém. “

„Krízy kapitalizmu sú podľa názoru Michala Ivanoviča Tugana-Baranovského vložené … do samotnej povahy kapitalistickej ekonomiky.“ Vyplývajú z jej troch čŕt – zo skutočnosti, že kapitalistická ekonomika je:

 ekonomika je antagonistická;

 má tendenciu k neobmedzenému rozširovaniu výroby,

 neorganizovaná ekonomika, v ktorej je systematická distribúcia spoločenskej výroby medzi rôzne odvetvia práce.

Schémy M.I. Tugan-Baranovského, hoci boli vyvinuté na základe marxizmu, sa líšia od schém Karla Marxa. Okrem toho sa domnieva, že k poklesu miery zisku nie vždy dochádza. Dokonca o tom napísal špeciálny článok „Hlavná chyba abstraktnej teórie kapitalizmu Marxa“, uverejnený v piatom čísle 1899 časopisu Vedecký obzor (Naučnoje obozrenie).

„Zákon poklesu miery zisku Karla Marxova marže je pomyseľný. Celá konštrukcia Marxovej abstraktnej teórie kapitalizmu by sa mala zodpovedajúcim spôsobom revidovať, Podľa Michaila Ivanoviča Tugan Baranovského úplne zmizne vo svetle novej teórie. Zároveň však pracovná teória hodnoty nadobúda iný význam. Teória nadhodnoty stále vyžaduje hlbšie zmeny. Obe teórie sa nachádzajú na svojom mieste ako čisto sociologická teória. A má predovšetkým metodologický význam pre politickú ekonómiu.

Hlavným problémom Michail Ivanovič Tugana-Baranovského bol ekonomický cyklus. Dôvodom úspechu jeho prístupu bola kombinácia historicko-štatistickej analýzy s teoretickou analýzou. Vyplývalo to z autorovej metodológie, podľa ktorej by veda nemala popisovať len fenomény, ale aj ich vysvetľovať.

Opis je iba prvým stupňom vedeckých poznatkov, ktorý by sa mal skončiť vytvorením systému vedeckých pojmov. Vzniká však paradox: ako opísať svet okolo, ak je nekonečne rozmanitý? Tento problém sa dá samozrejme vyriešiť iba správnym výberom výberového kritéria. Tu sa Michail Ivanovič riadi prístupom I. Kant, ktorý rozlišoval medzi „čistým“ a „praktickým“ rozumom. Rusko-ukrajinský vedec kladie určitý etický prípad na základe socio-ekonomickej vedy, pretože hlavným kritériom pre neho je myšlienka najvyššej hodnoty ľudskej osoby. Pri vysvetľovaní fenoménov je hlavnou vecou ich redukcia na kauzálne funkčné závislosti a zákony. V tejto oblasti nejde o zapojenie etiky a teleológie

neprijateľné. Tu sa autor snaží spoliehať na metódy formálnej logiky a predovšetkým na metódy dedukcie a indukcie (s dominanciou prvej).

Od roku 1870 sa krízy stávajú globálnymi. Rozdiel bol podľa Michaila Ivanoviča Tugana-Baranovského iba v tom, že v rôznych krajinách mala stagnácia nerovnomernú intenzitu. Okrem toho „sila šoku národného hospodárstva krajiny počas prechodu od stúpania a klesania bola priamo úmerná nárastu“.

DISKUSIE O TUGAN-BARANOVSKOM

O teórii cyklov Michaila Ivanoviča Tugana-Baranovského sa široko diskutovalo v ruskej ekonomickej literatúre na prelome storočia. Na jednej sa zdala príliš marxistická, na druhej to nebola dosť marxistické. V.I. Lenin v mnohých dielach z rokov 1899 – 1900 („Poznámka k otázke teórie trhu“, „Viac o otázke teórie vykonávania“, „Rozvoj kapitalizmu v Rusku“, „nekritická kritika“) vedca. kritizoval M. I. Tugana-Baranovského. Najmä v prípade nadmerného kontrastu rôznych dielov Kapitálu II a III (interpretácia druhého zväzku v duchu koncepcie Saya-Ricarda), za nesprávne podľa jeho názoru hodnotenie predchodcov, za absolútnu nezávislosť výroby od spotreby, za myšlienku možnosti akumulácie pri súčasnom znížení proletariátu. atď. „Zvláštna povaha Michala Ivanoviča,“ napísal N. D. Kondratyev o Tuganovi-Baranovskom, „vlastniť znaky naivity, náboženskej túžby a zároveň bez ducha dôslednej a neotrasiteľnej systematickosti, sa len málo prispôsobil úlohe vodcu. Svojimi nápadmi, svojimi vynikajúcimi skladbami mohol pôsobiť na mysle, ale v podstate nebol a nemohol sa stať vodcom tohto alebo toho hnutia, nemohol založiť školu, zhromaždiť okolo seba určitú skupinu nasledovníkov “.

V teórii ekonomických cyklov Michail Ivanovič Tugan-Baranovský vychádzal zo skutočnosti, že je potrebné rozlišovať medzi akumuláciou úverového kapitálu a reálnym nefinančným kapitálom. Zároveň neustále tvrdil, že priemyselný cyklus je primárny a obchodný cyklus je sekundárny a že podstatou hospodárskeho cyklu je periodické vytváranie nového fixného kapitálu, to znamená v skutočnosti inovácia. Základom cyklických oscilácií boli zmeny cien železa v tom čase hlavným stavebným materiálom výrobných nástrojov.

PRÍNOS TUGANA – BARANOVSKÉHO K TEÓRII KRÍZ

Michail Ivanovič Tugan-Baranovskij bol prvým ekonómom, ktorý dokázal, že priemyselné krízy boli za kapitalizmu periodické. „Priemyselný cyklus, teória a vysvetlenie, ktoré uvádzam v tejto knihe,“ napísal, „má korene v ekonomických podmienkach dominantného systému hospodárstva – kapitalizmu – a ako sociálny jav sa môže do určitej miery zmenšiť a natiahnuť. Prítomnosť týchto limitov nám umožňuje hovoriť o frekvencii kríz. “.
Sformuloval teóriu kríz, alebo, „teória kapitalistického spojovky“, ktorá mu poskytla príležitosť predpovedať začiatok krízy. V predslove v svojej knihy z roku 1913 napísal: „Teória kríz vyvinutá v tejto knihe vysvetľuje, ktoré faktory podporujú zvýšenie a zníženie trvania priemyselného cyklu a tiež odhaľujú hnacie sily samotného cyklu. Preto na základe vyššie uvedenej teórie nie je ťažké sformulovať príznaky blížiacej sa priemyselnej krízy, ako to napríklad urobil Brezigar … Teória teda nadobúda veľký praktický význam: umožňuje predvídať v mimoriadne dôležitej ekonomickej oblasti. Okrem iného bol v Paríži v roku 1912 bol z iniciatívy vlády zriadený „Stály výbor na predvídanie priemyselných kríz“
Michail Ivanovič Tugan-Baranovskij načrtol niekoľko príznakov blížiacej sa krízy: je to cena železa, výška percenta zľavy. V spomínanom predslove napísal: „… veľa z toho, že som s takýmito ťažkosťami zistil v prvom vydaní tejto knihy (1894), sa teraz stalo spoločným vlastníctvom ekonomického myslenia. Kto napríklad teraz nevie, že ceny železa, a v žiadnom prípade nie ceny chleba (!), sú najdôležitejším ukazovateľom fáz priemyselného cyklu. Skoro o tom hovorí takmer každá správa o zásobách, teraz je o tom každý presvedčený ľudia z praxe … Ale keď som prišiel s touto tézou pred 19 rokmi, táto téza bola nielen dobre známa, ale stretla sa aj ako paradox. Využil som to čisto induktívne štúdium pohybu cien železa v Anglicku po mnoho desaťročí. “
Výskumy Michaila Ivanoviča Tugan-Baranovského ukázali, že kapitalizmus nikdy nezomrie prirodzenou smrťou. Napriek existujúcim antagonizmom a krízam je vnútorne schopný neustáleho rozvoja. Potom ho mnohí sovietski historici a ekonómovia vyčítali za túto tézu. Pokiaľ ide o pravidelné priemyselné krízy, vedec napísal, nie sú „príznakom blížiacej sa smrti“, ale iba akútnym a bolestivým prostriedkom pre samoreguláciu vývojovej cesty zo strany kapitalizmu.

POHĽADY TUGAN-BARANOVSKÉHO NA SOCIALIZMUS

Michail Ivanovič Tugan-Baranovskij, snívajúci o socializme, chápanom ako spoločnosť bez vykorisťovania, v ktorej by bolo možné reorganizovať celú duchovnú kultúru a prekvitať harmonickú osobnosť, založil svoju vieru na postulátoch I. Kant. nikdy sa nestala prostriedkom na iné účely, “a preto poprela diktatúru a násilné metódy zmeny politického systému.

V roku 1898, za štúdiu o histórii kapitalizmu „Ruská továreň v minulosti a súčasnosti“, získal Michail Ivanovič Tugan-Baranovskij doktorát z politickej ekonómie.

Ocenil učenie Karla Marxa, aj keď nezdieľal všetky jeho názory. Patril k „legálnym marxistom“ a napísal, že „nikdy nebol neobmedzeným obdivovateľom Marxa a vždy súvisel s jeho teóriou, kriticky uznával jej silné stránky“. V roku 1908 Michail Ivanovič Tugan-Baranovskij kritizoval totalitnú utópiu o miliónoch bezmyšlienkovo poslušných šťastlivcov a pastierov, ktorí za nich nesú bremeno moci a zodpovednosti.

Spolupracoval s časopismi „Svet Boží“, „Začiatok“, „Vestník Európy“ a ďalšími. Spolu s M. M. Kovalevským a M. S. Gruševským vydali publikáciu „Ukrajinci v minulosti a súčasnosti“.

Sociálno-ekonomické diela Tugana-Baranovského: Eseje o nedávnej histórii politickej ekonómie a socializmu (1903), Teoretické základy marxizmu (1905), Socializmus ako pozitívna doktrína (1918) a ďalšie formulovali realistický program hospodárskeho rozvoja. Veril, že spolupráca založená na slobodnej organizácii by mohla byť prototypom budúcej spoločnosti.

Michail Ivanovič Tugan-Baranovskij sa aktívne zúčastňoval na rozvoji družstevného hnutia a propagoval ho vo vedeckých prácach, v časopise Vestnik kooperatsii, ktorý viedol od roku 1909. Členmi kadetskej strany bol nominovaný do Štátnej dumy, ale nebol zvolený.

Jedným z pôvodných prvkov v práci Tugan-Baranovského bola sociálna teória distribúcie, ktorú vyvinul konkrétne na prekonanie ťažkostí, ktoré sa neoklasická ekonomická teória vyskytla na začiatku 20. storočia. Čo určuje mzdy a zisky? Podľa neho nemôže všeobecná teória cien tento problém vyriešiť, keďže „teória miezd je, samozrejme, súčasťou všeobecnej teórie cien“, všeobecne akceptovaná verzia tejto teórie vychádza z podmienok rovnosti účastníkov trhu a na trhu práce existuje sociálna nerovnosť strán ( pracovník sa nemôže stať kapitalistom).

Teória marginálnej produktivity, ktorú aktívne rozvíja J. B. Clark a jeho spolupracovníci, tiež nepomôže, pretože aj keď vyberiete produkt (hodnotu) faktora, neexistuje žiadna záruka, že ho vlastník dostane. To je dôvod, prečo Michail Ivanovič Tugan-Baranovskij nepripisoval veľký význam „základným“ problémom ako je napríklad konečnosť využívaných zdrojov.

Podľa Michaila Ivanovič Tugana-Baranovského je výška mzdy, a aj teda zisku určená dvoma bodmi. Po prvé, produktivita práce, pretože so zvýšením celkového produktu môžu rásť mzdy aj zisky. Po druhé, sociálnymi (alebo ekonomickými) silami strán, ktoré sa dohodli na úrovni miezd. Najdôležitejším určujúcim faktorom je, že kapitalisti majú výrobné prostriedky, a preto môžu získať časť produktu, a pracovníci nemajú nič iné ako prácu a „ekonomická slabosť“ ich núti ich predávať kapitalistovi za každú cenu.

Na veľkosť sociálnej sily majú vplyv tieto faktory: 1) pomer počtu pracovníkov a kapitalistov (čím viac pracovníkov, tým slabších je v boji a kapitalisti môžu ľahšie znižovať mzdy a naopak); 2) možnosť alternatívnej výroby (mzdy nemôžu klesnúť pod príjem z tejto činnosti – príklad s voľnou pôdou v Amerike); 3) organizácia pracovníkov. Keď sú pracovníci roztrieštení, pre majiteľa je ľahké ohroziť každého prepustením a znížiť jeho plat. Ak sa však odbory objavia, sociálna sila pracovníkov rastie, môžu ohroziť generálny štrajk a pokladnica odborov môže pomôcť jednotlivým pracovníkom prežiť ťažké obdobie (príklady zvyšovania miezd pomocou politík inteligentných odborov). Podobne aj vznik monopolov v priemysle zvyšuje sociálnu silu kapitalistov.

Je ľahké si všimnúť, že táto analýza je v rovnakom duchu ako inštitucionalizmus (najmä teória vyjednávacej sily J. R. Commonsa alebo manželov Sidney James Webbových.

Michail Ivanovič. Tugan-Baranovskij zvažuje vplyv niektorých ďalších (tradičných inštitucionalizačných) faktorov: 1) právne predpisy na ochranu práce zvyšujú silu pracovníkov a umožňujú zvyšovanie miezd; 2) verejná mienka môže pomôcť pracovníkom vyhrať dokonca štrajky; 3) tradície upravujú príjmy jednotlivcov vo verejnej službe (príklad s „hodnou“ odmenou ministra); 4) vzdelanie a skúsenosti pracovníka zvyšujú jeho ekonomickú silu.

Myšlienka fluktuácie korelácie síl so zmenou fáz ekonomického cyklu vyzerá obzvlášť úspešná – počas obdobia zotavovania sa kapitalista ľahšie súhlasí so zvýšením miezd a počas recesie sa nebojí pozastavenia výroby alebo čiastočného prepustenia pracovníkov.