Ľuboš Pavelka: moje spomienky na Berlínsky múr
BRATISLAVA / BERLÍN – Víťazné mocnosti zúčtovali v roku 1945 s hitlerovským Nemeckom a zrovnali hlavné mesto Nemeckej ríše so zemou. Berlín bol rozdelený na okupačné zóny pod správou víťazov.
V rokoch 1948- 1949 napriek neúspešnej sovietskej blokáde Berlína zostávala bývalá nemecká metropola otvoreným mestom, ktoré bolo skoro nekontrolovanou priesečnicou medzi kapitalistickým a socialistickým svetom a zároveň možnou medzinárodnou rozbuškou. V máji 1949 vznikla Spolková republika Nemecko a v reakcii na to v októbri 1949 Nemecká demokratická republika. Tá mala od začiatku zlú východiskovú pozíciu, pretože nedisponovala skoro žiadnym nerastným bohatstvom a nemala za sebou na rozdiel od SRN finančné krytie USA ako svetovej ekonomiky. Nielen pokiaľ ide o Marshallov plán obnovy Európy z roku 1947 z prostriedkov poskytnutých zo strany USA. Marshallov plán pôvodne uvítalo aj Československo. Po prevrate a nastolení diktatúry proletariátu v roku 1948 tento plán z politických dôvodov odmietlo. Budovanie socializmu bolo experimentom, ktorý sa skončil neúspešne nielen pre obyvateľov NDR, ale aj pre ostatné satelitné ekonomiky, ktorých ďalšie ekonomické a politické smerovanie bolo realizované pod taktovkou ZSSR. Vznikajúca Železná opona sa tiahla naprieč Európou s výnimkou jedinej socialistickej krajiny, ktorou bola Socialistická federatívna republika Juhoslávia (SFRJ). V nasledujúcich rokoch sa podarilo zo štátov naviazaných na ZSSR emigrovať veľkému počtu ľudí práve cez Juhosláviu. Symbolicky aj doslovne sa otočili chrbtom budovaniu beztriednej spoločnosti, ktorá nepoznala pojem vykorisťovanie pracujúcich.
Hraničný prechod medzi západným a východným Berlínom Check Point Charlie.
Životná úroveň krajín s prevahou štátneho vlastníctva tovární, obchodov a služieb postupne začala čoraz viac zaostávať za európskymi krajinami, ktoré prijali Marshallov plán a intenzívne rozvíjali ekonomiky na trhových princípoch. Všetky socialistické krajiny postupne obmedzili možnosti cestovania do SFRJ, ktorá slobodu voľného pohybu osôb brala naozaj vážne nielen vo vzťahu k svojim občanom, ale aj voči všetkým cudzincom, ktorí mali s platným vízom príslušnej krajiny záujem odcestovať na Západ. To v prípade občanov ČSSR znamenalo, že tamojšie pasové orgány SFRJ nepožadovali na hraniciach do Talianska, Rakúska od nás vycestovacie doložky vydávané československými pasovými orgánmi na základe žiadosti potvrdenej súhlasom zamestnávateľa a potvrdením legálneho nároku na nadobudnutie devízových prostriedkov na cestu do kapitalistickej cudziny. Devízové prostriedky získané darom neboli považované za legálne nadobudnutie devíz, skôr naopak. Občan ČSSR bol tieto povinný podľa zákona vymeniť na Kčs (čo nikto nerobil) alebo vymeniť za odberné poukážky TUZEX. Za tie sa dali kupovať zahraničné tovary inak ťažko dostupné za domácu menu.
Vycestovacie doložky bolo potrebné predložiť aj pri cestách do Západného Nemecka na hraniciach Československa a opätovne pasovým orgánom NDR, ktoré kontrolovali, či občan svoj úmysel vycestovať do kapitalistickej cudziny ohlásil hraničným orgánom. Obyvatelia ČSSR mali teda v rokoch 1949- 1960 menej možností emigrovať ako občania NDR, ktorí voľne prechádzali do západnej časti Berlína. Tam platila nielen voľne zameniteľná mena, ale tam možné kúpiť tovary, ktoré v obchodoch vo východnej časti mesta nebolo možné kúpiť ani po známosti. Berlín sa tak stal miestom šmeliny, pašovania východnej marky a jej nelegálnej výmeny za západnú s kurzom niekoľkonásobne vyšším od úradného. Berlín bol deravým hrncom cez ktorý sa pašovali lacno obstarané kovy z NDR (meď, cín, striebro, zlato) do západnej časti Berlína, pričom opačným smerom putovali dámske pančuchy, čokoláda, elektronika, odevy a kozmetika.
Napriek tomu, že v NDR zostalo zachované súkromné vlastníctvo drobných podnikov, služieb a obchodov počas celej existencie budovania socializmu, výber v nich bol veľmi skromný. Náprava nastala až koncom 60. rokov. Neskreslený filmový pohľad na život v NDR je možné nájsť v dokumente uverejnenom na youtube.com /Dokument: Ztracený svět komunizmu – 1. Socialistický ráj (CZ dab.)/ z dokumentárneho cyklu BBC, ktorý pripomína, ako sa žilo v totalitných režimoch za železnou oponou.
Deň 13. august 1961 predstavuje deň, kedy sa nemecky hovoriacim občanom budujúcim šťastné zajtrajšky v krajine robotníkov a roľníkov zatvorila posledná brána do slobodného sveta postavením múru medzi oboma časťami Berlína. Zo dňa na deň ostali odtrhnuté navzájom rodiny v oboch častiach mesta. Bytové domy nachádzajúce sa priamo na hraniciach obsadili vojaci spolu so stavebnými robotníkmi, ktorí zamurovávali okná, ktorými bolo možné vyskočiť do západného Berlína. Neskôr boli tieto preventívne zbúrané, pretože úrady zistili, že veľa ľudí utieklo cez narýchlo vykopané podzemné chodby, alebo rôzne dlhodobo nepoužívané katakomby. Metrom a cez cestné koridory bolo možné až do 13. augusta na nemecké doklady cestovať slobodne medzi oboma časťami mesta. Po tomto dátume to bolo takmer vylúčené. Úrady nepovoľovali ani cesty za najbližšími príbuznými, ani spájanie odlúčených rodín. Z NDR dovtedy emigrovalo do NSR a Západného Berlína minimálne 2,5 milióna prevažne mladších obyvateľov. To spôsobovalo nedostatok pracovných síl v štáte, kde demokracia bola v názve krajiny, ale nie v pluralite politických strán a názorov na jej ďalší vývoj. Budovanie socializmu pod taktovkou sovietskych osloboditeľov v NDR sprevádzali permanentné hospodárske problémy. Počnúc zanedbávaním budovania infraštruktúry a končiac zásobovaním a slabým odmeňovaním za prácu. Vonkajšiu politiku NDR diktoval Sovietsky zväz. Napriek tomu bola NDR považovaná spolu s Poľskom a Maďarskom za socialistické krajiny s najvyšším podielom súkromného sektora v ekonomike. Pritom ČSSR bola považovaná za pravý opak, keďže u nás bolo akékoľvek drobné podnikanie od začiatku 60. rokov za vylúčené.
V auguste 1981 som ako študent pricestoval so spolužiakom vlakom na niekoľkodňový pobyt do hlavného mesta NDR Berlína. Ubytovanie v súkromí sprostredkované cez cestovnú agentúru bolo zhodou okolností dohodnuté v ošarpanom bytovom dome bez výťahu a ústredného kúrenia na slepej ulici ústiacej do povestného múru oddeľujúceho západnú a východnú časť mesta. Električkové koľaje v cestnej dlažbe ústili priamo do múru, ktorý rozdeľoval ulicu. Dvojitý múr s pásom s ostnatého drôtu otočenom do voľného priestoru medzi múrmi a neutrálnym pásmom s mínovými poľami a strážnymi vežami bol vyzdobený farebnými plagátmi s obrázkami vojakov so samopalmi a označením: „20. výročie postavenia Múru slobody“. Na každom kroku boli varovné upozornenia, že sa nachádzame v hraničnom pásme s prísnym zákazom fotografovania oddeľujúceho západný Berlín od hlavného mesta NDR.
Prenajímateľka izby nás upozornila, že jej múr vôbec nevadí, lebo ako dôchodkyňa do Západného Berlína môže vycestovať kedy sa jej zachce, pretože podpísala regres o vzdaní sa penzie, ako by emigrovala. Jedinou jej ponosou bolo slabé devízové vybavenie v západonemeckej mene (DM) vo výške 30 mariek na celý rok s kurzom 1:1. Východonemecké marky (M) prepašované do Západného Berlína sa dali premeniť na tvrdú menu kurzom 1:5 až 1:6. Pri takom kurze už bolo úplne všetko na druhej strane múra naozaj veľmi drahé. Občania Západného Berlína a SRN nepotrebovali na cestu do NDR vízum, ale podliehali povinnej výmene DM na M kurzom 1:1 v objeme 13 DM a neskôr 20 DM, resp. od roku 1980 až 25 DM na každý deň pobytu. M nespotrebované počas pobytu v NDR nemohol devízový cudzozemec vyviezť z NDR, ani spätne vymeniť za DM, hoci na doklade o výmene takáto možnosť bola uvedená. M mohol iba zložiť do depozita Staatsbank der DDR a následne si ich pri novej ceste do NDR vyzdvihnúť. Tým však nezískal žiadnu zľavu z povinnej výmeny týkajúcej sa opätovnej návštevy NDR. Podobný devízový režim platil aj pri cestách občanov kapitalistických krajín do ČSSR. Meny socialistických štátov (s výnimkou SFRJ) bolo zakázané vyvážať z jednotlivých krajín do zahraničia. Okrem toho sa tieto nedali ani voľne vymeniť za iné meny—dokonca ani iných socialistických štátov. Určitou výnimkou bolo Poľsko, kde celé desaťročia prekvital čierny trh s valutami, ale aj menami všetkých socialistických štátov. To využil aj jeden mongolský spolužiak z vysokej školy, ktorý nenašiel u nás nikoho, kto by chcel od neho mongolské tugriky. Po vycestovaní vlakom z ČSSR do poľských Katowic mongolskú menu bez problémov vymenil na ulici za zloté a do ČSSR sa vrátil s nákupom módnych odevov, ktoré by mu u nás nikto nepredal ani za mongolskú, ale ani za československú menu.
Pre občanov NDR bola s výnimkou dôchodcov cesta do krajín s trhovou ekonomikou cestou zarúbanou. Nielen na súkromné cesty, ale aj formou zájazdov. Z osobných rozhovorov viem, že veľa mladých žien z NDR sa snažilo vysťahovať z krajiny uzavretím manželstva s občanom zo SRN. Skutočnosť, že išlo prevažne o mladé Nemky a starších Nemcov netreba hádam ani zdôrazňovať. Úrady NDR tieto sobáše museli uznávať, ale žiadosť o vysťahovanie obsahovala zároveň prehlásenie, že obyvateľ stratí občianstvo NDR a nikdy viac už nepríde do NDR ani len na návštevu. Dôvodom bola snaha úradov NDR za každú cenu zabrániť šíreniu propagandy ospevujúcej trhovú ekonomiku SRN. Určitou satisfakciou bola i možnosť neobmedzeného, ale iba jednorazového vyvezenia tovaru akéhokoľvek druhu nakúpeného pred vysťahovaním z NDR do SRN, vrátane výrobkov, ktorých vývoz bol inak zakázaný. Nevesty z NDR do SRN bez potreby akýchkoľvek úradných povolení vyvážali v samostatne zapečatených kontajneroch svoju výbavu pozostávajúcu z nových súprav exkluzívneho porcelánu či starožitností. Osobne som bol svedkom v roku 1986 odborného rozobratia a dôkladného zabalenia starožitnej pece, na ktorú už nevesta z NDR mala solventného zákazníka na druhej strane hranice v SRN.
Berlín sa pred štyridsiatymi rokmi v lete 1981 až príliš autenticky podobal apokalyptickej vízii mesta, ktorú popísal vo svojom svetovo známom diele s názvom „1984“ George Orwell. V románe predvídal skazu a deformáciu spoločnosti s monopolom jednej vládnej strany v ktorej chýba konštruktívna kritika už v roku 1949.Východonemecké marky dopadli v rámci mien socialistických štátov pri prechode na trhovú ekonomiku a konvertibilitu jednoznačne najlepšie, pretože neboli devalvované. Občanom NDR sa tak úspory v M po prechode na DM v parite kúpnej sily zhodnotili. Ostatné socialistické meny boli postupne devalvované, čím došlo k ochudobneniu obyvateľstva. Dňa 1. júla 1990 vstúpila do platnosti menová únia medzi SRN a NDR, na základe ktorej obyvateľom NDR bolo umožnené vymeniť 2000 M za DM kurzom 1:1 a zvyšok úspor kurzom 1:2. Všetci cudzinci s legálne získanými M mohli tieto vymeniť na DM kurzom 1:3. Peňažná reforma v NDR z roku 1990 bola diskriminačná voči cudzincom, čo by z dnešného pohľadu bolo v rozpore s právnymi normami EÚ. Vtedy však takúto vec nikto neriešil. NDR bola pre našich občanov vždy lacnou krajinou, pretože kurz M/Kčs bol fixne stanovený 1:3. Pre našich občanov bol v Nemecku lacný najmä textil, záclony, trvanlivé potraviny, obuv, hodinky a množstvo priemyselných výrobkov v pomerne dobrej kvalite. Mnohé ceny základných potravín a služieb sa počas celej existencie NDR vôbec nemenili, čo malo byť dôkazom zvyšujúcej sa životnej úrovne pracujúcich. Mestá v NDR boli po vojne obnovené prevažne panelovou výstavbou, vrátane centier veľkomiest (napr. Berlín, Drážďany, Lipsko, Magdeburg, Halle, Gera, Rostock a ďalšie. Paradoxom pre nás boli potulky perifériami miest, kde z dôvodu nedostatku asfaltu boli cesty a chodníky iba v podobe nasypaného štrku.
Zaujímavosťou Berlína bola mestská doprava, ktorá bola aj v porovnaní s ČSSR veľmi lacná. Metro pretínajúce Berlín v rôznych smeroch bolo postavené oveľa skôr ako došlo k rozkrojeniu mesta na zónu západných spojencov a sovietsku zónu. U-Bahn prevádzkoval východonemecký dopravný podnik, pričom všetci vodiči museli v byť zo Západného Berlína, aby sa predišlo riziku emigrácie. Trasy jednotlivých liniek vo východnom Berlíne v niektorých prípadoch pretínali územie Západného Berlína, ale nemali tam zástavku. Ľudí za železnou oponou čakajúcich na U-Bahn som tak osobne videl naozaj ako z rýchlika. Kto v NDR chcel vidieť aspoň z diaľky život v Západnom Berlíne, musel sa vybrať do kopule reštaurácie televíznej veže štátnej televízie NDR, ktorá bola najvyšším bodom v hlavnom meste NDR.
NDR sa neúspešne snažilo kopírovať zvyšovanie životnej úrovne obyvateľstva v SRN. To sa týkalo napríklad cien benzínu, ktorý zostával na úrovni 1,40 M/liter, hoci napríklad obyvatelia ČSSR, Maďarska alebo Poľska museli platiť aspoň dvojnásobne viac. Preto v NDR benzín pre zahraničných motoristov bol dostupný iba na poukážky s cenami dvojnásobne vyššími ako platili pre občanov NDR. Automobil sa považoval v NDR za luxus dostupný iba na poradovník s dobou čakania minimálne 6 rokov (automobily ŠKODA, LADA, DACIA, FIAT Polski) alebo 10 rokov (Wartburg) či dokonca 14- 15 rokov pre záujemcov o kúpu auta značky TRABANT. Ten bol síce najlacnejší, keďže bol skoro celý z bakelitu a s nízkym štandardom výbavy, ale zároveň nízko poruchový. Nevýhodou automobilov vyrobených v NDR bol dvojtaktný motor vyžadujúci benzín s prímesou oleja. To sa podpisovalo pod katastrofálne zamorenie ovzdušia vo veľkomestách. V NDR si nikto nedovolil odhlásiť staré auto z prevádzky a radšej ho permanentne opravoval. Poradovníky na autá boli dokonca predmetom dedičstva, pretože mnohí žiadatelia o jeho kúpu sa ho za života ani nedočkali. Osobne som videl poradovníky na nábytkové steny ( dvojročná lehota dodania). Od roku 1980, keď sa na svetových trhoch prudko dočasne narástla cena zlata a striebra, zvýšili sa drasticky ceny týchto kovov, ktoré zotrvali až do rozpadu NDR v roku 1990. Klenotníci a výrobcovia šperkov boli síce v NDR na rozdiel od ČSSR súkromní podnikatelia, ale svoje výrobky mohli ponúkať len na protihodnotu váhy starého zlata a striebra. Pokiaľ snúbencom nedarovali staré zlato rodičia alebo iní príbuzní, boli odkázaní na svadobné obrúčky z mosadze. To všetko viedlo k pašovaniu zlata a striebra do NDR najmä občanmi Poľska a Sovietskeho zväzu.
Kapitolou samou osebe bola v NDR cenzúra. Dovoz tlače z kapitalistickej cudziny bol prísne zakázaný. Za porušenie bolo možné udeliť aj trest odňatia slobody. V roku 1987 bol u mňa na návšteve kamarát z NDR, ktorý bol nadšený z toho, že v antikvariáte v Bratislave mohol kúpiť staršie časopisy BRAVO a BURDA. Tie potom vlakom prepašoval do NDR tak, že si navliekol do dámskych pančúch, ktoré si vo vlaku pred príchodom colných orgánov NDR obliekol pod svoje nohavice. Pri rozhovoroch s občanmi NDR som si mal možnosť vypočuť aj historky o ľuďoch, ktorí boli podmienečne odsúdení za sledovanie západonemeckej televízie. Množstvo udavačov oddaných režimu vykazovalo činnosť tým, že udávali susedov, ktorí mali anténu umožňujúcu príjem signálu zo Západného Nemecka. Občania NDR nedisponovali vo všeobecnosti cestovnými pasmi. Tie boli vydávané len pre ľudí študujúcich v zahraničí, alebo služobných cestujúcich. Pokiaľ išlo o cestu v rámci železnej opony do spriatelených krajín, obsahoval cestovný pas pečiatku, že platí len do vymenovaných krajín. Do ČSSR, Maďarska či Bulharska mohli obyvatelia cestovať len na špeciálnu prílohu vlepenú do občianskeho preukazu. Do Maďarska navyše potrebovali aj jednorazovú policajnú doložku. Tú však nebol problém až do leta 1989 získať. V lete 1989 sa začala rúcať železná opona najskôr v Maďarsku, odkiaľ mnoho občanov NDR vtedy utieklo cez polia do Rakúska pokračujúc v ceste za slobodou do SRN. V Maďarsku obvykle nechali aj svoje automobily, ktoré už pre stratili akúkoľvek cenu. Nikto si nebol istý, ako dlho ešte totalitný režim bude v NDR pri moci. Ak by tušili, že sa slobody dočkajú už za niekoľko mesiacov, boli by radšej zostali doma a zároveň draho predali za marky svoje motorové vozidlá. Nikto však nie je prorokom, najmä pokiaľ ide o politiku, ktorá zmení celý svet.
Túžba za slobodou cestovania sa pre občanov východného Berlína a NDR naplnila až pádom totalitného režimu, ktorý bol štyri desaťročia oveľa väčším vazalom ZSSR ako Československo. Šesťdesiat rokov od postavenia berlínskeho múru by malo byť pre nás príležitosťou na hlbšie zamyslenie dejinného vývoja povojnovej Európy. Ten, kto chce naozaj pochopiť vývoj Európy od roku 1945 do roku 2005 mal by siahnuť po knihe Pováleční Evropa, ktorej autorom je profesor Tony Judt. Toto pôsobivé, prehľadné vynikajúce dielo je syntézou, analýzou a zároveň reflexiou histórie rozdeleného kontinentu, ktoré každému otvorí oči na lepšie pochopenie toho čo sme zažili a vyvarovania sa chýb, ktoré nechceme, aby sa zopakovali.
Ľuboš Pavelka, Ekonomická univerzita Bratislava
Obrázok: Doklad o povinnej výmene DM na M pri použití umelého kurzu meny 1:1
Titulná fotografia: Hans Wurst, www.pixabay.com
