Letom, zimou, svetom a Nursultan, on vie to (7) – tentoraz o tom akí sú vlastne ľudia v Kazachstane

NUR SULTAN – Akí sú ľudia v Kazachstane? Túto otázku si môže položiť každý návštevník krajiny. Odpoveď je jednoduchá, a veľmi príjemná. Preto vyberiem niečo z môjho bohatého cestovného zápisníka.

Kazachstan som navštívil prvý raz v roku 1997 na stretnutí novinárov zo strednej a východnej Európy. Bolo to skôr pracovné stretnutie nasýtené novými poznatkami, ale aj diskusiami s kolegami v rôznych krajín.

Po viac ako dvadsiatich rokoch ma život znova priviedol do Kazachstanu. V lietadle som dumal nad tým, ako sa asi krajina mohla zmeniť? A zmenilo sa vôbec niečo?

Ľudia sa formujú medzi pätnástimi a osemnástimi rokmi svojho života. Moja skúsenosť hovorí, že ľudia v Kazachstane sa za dobu dospievania krajiny nezmenili.  Jedine k lepšiemu. Obyvatelia štátu si zachovala dušu kolektívnej solidarity. Prejavuje sa v každodennom živote. Ľudia žijú v priateľských vzťahoch medzi sebou doma, ale aj vo vzťahu k cudzím.

Ako cudzinec sa môžete prvé chvíle cítiť nesvoj. Dočkáte sa však príjemných prekvapení. V Kazachstane som mal narodeniny. Všimol som si to. Dokelu, opäť som zostarol. Omladol som, keď mi do izby priniesli obrovský tanier ovocia a pár minerálok. Spolu s nim aj pohľadnica s pozdravom k narodeninám od riaditeľa hotela.

Ľudia v Kazachstane sú milí, vzdelaní, tolerantní a veľmi ústretoví. Stačilo povedať, že by som si chcel kúpiť rybacie konzervy. Mama ich má rada a prečo by som jej niečo nedoviezol . A tak hoci nikto by oficiálne nemusel nič urobiť, tak mi pomohli v mojom nákupe. Pani z Ministerstva zahraničných vecí Kazachstanu ma odviezla do nákupného centra s najlepšie zásobenou predajňou s rybacími konzervami.

Obyvatelia Kazachstanu robia aj to, čo nemusia. Počas návštevy hlavného mesta som chcel vidieť niečo zaujímavé. Primátor jednej z častí mesta mi pridelil sprievodcu. Všade a všetko vybavil. Videl som mnohé budovy, kde by som sa sám ani len náhodou nedostal.

Občania Kazachstanu sú vlastenci. Nie štýlom hurá. Nevykrikujú o neustále o svojej láske k vlasti, ale správajú sa ako patrioti. Mnohí z nich študovali na vysokých školách v strednej a východnej Európe. Niektorí z nich na Vysokej škole ekonomickej v Prahe. Z nej po bakalárskom štúdiu odišli na svetové univerzity vo Veľkej Británii a v iných Európskych krajinách. Nezostali tam. Vrátili sa domov, aby rozvíjali vlastnú krajinu.

Obyvatelia Kazachstanu nie sú nacionalisti a ani šovinisti. V krajine je viac ako 100 etnických skupín. Ústava Kazašskej republiky nepozná pojem národnostná menšina. Všetci sa snažia vzájomne vychádzať. Dôkazom toho je aj to, že v hlavnom meste sú chrámy všetkých možných náboženstiev.

Ľudia v Kazachstane sú múdri. Nečítajú len texty v inteligentných telefónoch. V krajine je knižná kultúra na vysokej úrovni. Do daru som dostal toľko kníh, že sa ledva vošli do kufra. Niečo som musel dať do príručnej batožiny.

Kazachstan je pohostinná krajina. Pridŕža sa pravidla “Hosť do domu pán do domu!” V hoteli, kde som býval, bol systém švédskych stolov. Kto chcel, mohol zjesť čo vládal. Okrem klasických jedál mohol skúsiť miestne jedlá…Napríklad konské jedlo, alebo koláče. A mnoho iných…Keď som sa vrátil domov, vstal som si na váhu. Bolo vidieť že mi chutilo.

Kazachstan je napredujúca spoločnosť. Vyhľadáva najlepšiu prax vo svete. Pozýva do krajiny najznámejšie svetové firmy, ktoré sú lídrami v svojej oblasti. Kto by sa pokúšal ponúkať niečo, čo je minulosťou, jednoducho neuspeje.

A samozrejme majú pekné, múdre a láskavé ženy s veľkým zmyslom pre rodinu.

Kazachstan je v určitom zmysle, ale aj a z niektorých a mnohých hľadísk ďalej než Slovenská republika. Je veľkým omylom, že sme centrálnym mozgom Zemegule.