II. svetovú vojnu vyhrala veľkosť HDP spojencov

LONDÝN / WASHINGTON / MOSKVA / PRAHA – O výsledku II. svetovej vojny rozhodla výkonnosť ekonomiky, presnejšie veľkosť hrubého domáceho produktu (HDP).

Hrubý domáci produkt (v trhových cenách), skrátene HDP, anglicky gross domestic product (at market prices), skrátene GDP,  alebo domáci produkt je hodnota všetkých finálnych výrobkov a služieb vyrobených rezidentskými jednotkami sledovaného územia (spravidla štátu) za sledované obdobie (spravidla za rok). Zodpovedá teda tzv. hrubej pridanej hodnote celej ekonomiky v trhových cenách.

Stret medzi nacizmom a jeho odporcami pred 80 rokmi nerozhodla ani tak prevaha na bojových poliach, kto mal lepších vojakov a generálov, ale kto ich mal viac a lepšie vyzbrojených. Píše v pražskom týždenníku Ekonom Jozef Pravec

A na to schopnosť zmobilizovať spoločnosť v prospech víťazstva a predovšetkým existencie silnejšej ekonomiky. Práve jej významu, výkonnosti a organizácii sa venuje ďalší diel seriálu týždenníka Ekonóm o vývoji svetového biznisu. Pretože výsledok druhej svetovej vojny bol potvrdením faktu, že moderné konflikty vyhráva ten, kto má väčší hrubý domáci produkt.

Na kolísavý, ale nakoniec jednoznačný pomer hospodárskych síl bojujúcich mocností kladie dôraz britský univerzitný ekonóm Mark Harrison. V predvečer vojny mala Veľká Británia a Francúzsko nad Nemeckom, vrátane obsadeného Rakúska a slovenských krajín, miernu prevahu.

Tú v roku 1939 zvrátil sovietskonemecký pakt, pretože Moskva dočasne spolupracovala s Berlínom. Najmä po páde Francúzska a zapojení jej priemyslu do nacistického vojnového úsilia sa osamotený Londýn ocitol z ekonomického hľadiska v ťažkom postavení. Situácia sa ale radikálne zmenila, keď nacisti napadli Sovietsky zväz. Hospodársky potenciál sa vychýlil v prospech oboch síce odlišných, ale protifašistických mocností. Ich HDP
predstavoval 131 percent hospodárskeho výkonu protivníka.

Ekonomická sila spriazneného Japonska nacistom nepomohla, v závere roku 1941 ju prebil vstup USA do vojny. Po ňom
pomer HDP medzi alianciou Veľkej Británie, Sovietskeho zväzu a USA a mocnosťami takzvanej Osy, teda Nemeckom, Talianskom a Japonskom, predstavoval 1,83 : 1. Tieto prepočty však na jednej strane nezahŕňajú potenciál väčšiny nacistov ovládnutých krajín.

V oboch prípadoch bolo neľahké ich produkciu naplno zapojiť do vojnového úsilia. Pri vedomí nespornej hospodárskej prevahy spojencov americký historik Stephen Kotkin zhrnul vojenskoekonomické predpoklady ich víťazstva do troch krokov.

Briti napodobnili nemeckú leteckú mašinériu a vybudovali mohutnú vzdušnú flotilu. Sovieti si vzali poučenie z nacistickej obrnenej sily a napriek strate územia aj materiálnych a ľudských zdrojov dokázali rozvinúť štandardizovanú výrobu tankov.

A Američania sa naučili bojovať na mori a vybudovali najväčšie a najmodernejšie letecké sily. Spätne sa teda zdá, že Hitler a jeho spojenci vyhliadku na víťazstvo nemali. Hospodárska prevaha sa však do výsledkov vojny nepremietala automaticky. Nemci a japonskci najprv ťažili z momentu prekvapení a systematických vojnových príprav: napríklad v Nemecku išla na zbrojenie niekoľko rokov štvrtina hospodárskeho výkonu. S tým súvisela výkonnosť ozbrojených síl doplnená brutalitou i zdatnosťou veliteľov. Spočiatku v prospech útočníkov hrala aj schopnosť rýchleho rozhodovania.

Lenže nemecká armáda, hoci krátko predtým dokázala ovládnuť takmer celú Európu, sa nečakane zastavila pred Moskvou. A nedokázala ovládnuť Egypt a preniknúť na Blízky východ. Ani Japonci nezničili americkú tichomorskú flotilu a neovládli Havaj. K tomu obe mocnosti strácali čas na vedľajších bojiskách, prvá na Balkáne a druhá napríklad v Barme, rozptýlili tak svoje jednotky na rozsiahlych územiach.

Bleskové ťaženia sa skončili a vystriedala ich opotrebovávacia vojna, o ktorých výsledkoch sa rozhodovalo v zázemí. Pri výrobe vojnového materiálu a produkcii potravín. Po prekonaní kritického roku 1942, kedy Nemci aj Japonskci naposledy dokázali postupovať, sa hospodárske a demografické faktory hrajúce v prospech populačne i ekonomicky silnejších spojencov presadili naplno. Vojská Osy – 17 miliónov oproti 26 miliónom spojeneckých vojakov – už iba prehrávali. Pri Stalingrade či egyptskom El Alameine alebo uprostred roku 1943 v Tunisku a pri Kursku. Už to nebola otázka, či spojenci zvíťazia, ale ako dlho im to bude trvať as akými stratami to dosiahnu.

 

Vladimír Bačišin

Vladimír Bačišin

Ekonóm, zaujímam sa o najnovšie teórie a výskumy doma a v zahraničí. Mám vlastnú firmu, ktorá sa zaoberá výskumami.