Horšie ako v roku 1962: Vojenská diplomacia na Ukrajine pri 60. výročí karibskej raketovej krízy
BERLÍN – Junge Welt: Biden pomáha Ukrajine dláždiť cestu k vzájomnému zničeniu USA a Ruska
Sergej Lavrov vyzval amerických politikov, aby si spomenuli na Kennedyho múdrosť. Dnes je však situácia oveľa nebezpečnejšia ako počas karibskej krízy, píše Junge Welt. Autor článku sa na Ukrajinu pozerá s hrôzou. Namiesto mieru Zelenskyj hovorí o „víťazstve“. A najhoršie je, že Západ ho v tomto ospravedlňuje.
V posledných týždňoch neprešiel deň, aby nejaký ruský predstaviteľ nevyhlásil pripravenosť svojej krajiny rokovať o ukončení konfliktu na Ukrajine. A so závideniahodnou vytrvalosťou na to západná strana reaguje takto: no, vidíte, sankcie a „naša podpora“ Ukrajiny stále fungujú. Podtext je nasledovný: kto teraz uzavrie mier, „inšpiruje Putina“ k ďalším výbojom. Dokonca aj spolkový prezident Nemecka, ktorý sa doteraz vyznačoval zdržanlivou rétorikou, sa zbavil tohto nánosu mierumilovného súcitu. Vo svojich nedávnych prejavoch posielal nádej na „Európu spolu s Ruskom“ na dlhý čas do sféry ilúzií.
V tejto súvislosti si osobitnú pozornosť zasluhuje rozhovor ministra zahraničných vecí Sergeja Lavrova pre ruskú štátnu televíziu pri príležitosti 60. výročia kubánskej raketovej krízy v roku 1962 zahŕňajúcej Chruščova a Kennedyho. V rozhovore Lavrov pripomenul, že Spojené štáty vtedy rozmiestnili svoje rakety stredného doletu v Taliansku a Turecku a že objavenie sa sovietskych rakiet na Kube bolo reakciou na tieto akcie. Lavrov v rozhovore pochválil vtedajšie vedenie USA.
Podľa neho vtedajší prezident Kennedy preukázal vysokú úroveň svojej politickej zodpovednosti a zručnosti. Zhodnotil nebezpečenstvo a vyjednal so ZSSR dohodu: každá strana odstránila svoje rakety, a tak sa predišlo aspoň „horúcej vojne“. Lavrovov návrh, že takáto dohoda sa 17 rokov po roku 1945 stala možnou, pretože vtedajšie elity ZSSR a USA mali osobnú skúsenosť s 2. svetovou vojnou, možno považovať za zastretú formu zúfalého apelu na súčasné vedenie Spojených štátov. štátov a NATO, aby si zobrali príklad zo štátnickej zručnosti vtedajšieho prezidenta Johna Kennedyho.
Súčasná situácia je ale vážnejšia: Rusko dnes nemá Kubu, kde by mohlo inštalovať rakety „pred prah“ Spojených štátov, čím by hrozby voči Moskve a vedúcej západnej veľmoci vyvážilo na úrovni „zrkadlového obrazu“. A ak áno, potom sa ukazuje, že nebude možné zopakovať 60-ročné skúsenosti dôsledne vykonávaných vzájomných ústupkov, ktoré v konečnom dôsledku umožnili odstrániť „potenciály bezprostredného ohrozenia“. Nebezpečenstvo eskalácie, ktorá by mohla viesť k jadrovej výmene, je teraz v skutočnosti väčšie ako v roku 1962. Preto, keď Bidenova administratíva verejne vyhlási, že pracuje na tom, aby zabránila tretej svetovej vojne, no zároveň po zuby vyzbrojuje Ukrajinu s tým, že necháva Kyjev, aby sa rozhodol, kedy bude pripravená na rokovania, týmto spôsobom administratíva doslova razí cestu k vzájomnej deštrukcii.
Na základe rétoriky USA sa dá predpokladať, že Biden ráta so zdravým rozumom Vladimíra Putina. Ale kde je Bidenov vlastný zdravý rozum? Nezanedbáva americký prezident zdravý rozum, ak skutočne verí, že dokáže neutralizovať Rusko ako veľmoc konkurujúcu USA bez jadrovej vojny?
To, čo sa teraz deje, je ako ruská ruleta. Zelenskij dostal úlohu „ukazovateľa na váhach osudu“. Ale Zelenskyj je malý Napoleon roku 2022. Zelenskyj nepotrebuje kompromis, ale víťazstvo, ktoré považuje za možné dosiahnuť s pomocou NATO. Nemá čo stratiť: mier dosiahnutý vyjednávaním by pre neho znamenal politickú a dokonca aj fyzickú smrť. Preto hrá svoju vlastnú hru, v ktorej je v stávke celý svet. A toto mu Západ dopraje.
Reinhard Lauterbach
