Fabrika vekom mladne – Švermove Železiarne
Médiá mali v socialistickom spoločenskom zriadení pomenovanie prostriedky masovej propagandy a agitácie, neskôr prostriedky masovej informácie alebo masovej komunikácie.
Ako sa problematike ekonomiky venovali médiá v tom čase sa pozrieme v článku člena Licenčnej rady Milan Blahu, vytrvalého návštevníka politických sekretariátov nielen KSS ale neskôr aj HZDS, čo Smer- Sociálna demokracia dnes, na stránkach týždenníka Nové slovo ako ho archivuje Univerzitná knižnica v Bratislave
Osobitnú pozornosť treba venovať výstavbe a plánovanému nábehu kapacít výroby presných ťahaných rúr vo Švermových železiarňach. (Dnes je podnik na Horehroní a má pomenovanie Železiarne Podbrezová a je medzinárodným podnikom – poznámka Finančných novín). Je to významný program v rámci našich dohôd so ZSSR a ďalší krok k vyššiemu zhodnocovaniu kovov.
Jozef Lenárt na zjazde KSS v roku 1976
Anton Pečuch je skúsený robotník pozná cenu času i slov. Jedno i druhé treba šetriť, oboje naplniť, čas robotou, slová skutkom. O tom sa presvedčil, napokon už roky vedie komunistov zo Švermových železiarní a vždy chcel práve práve to. plniť úlohy, riešiť nedostatky. Povedal: „Mohli by sme dosiahnuť viac, ale brzdia nás prestoje, poruchovosť, nedostatočná a pracovná disciplína, znamená slabšiu kvalitu výrobkov – skladovanie nástrojov a materiálu z dovozu je katastrofálne. Domnievam sa, že dosť nešetrne plytváme energiou, prácou i materiálom. Tieto nedostatky načim odstraňovať – to je úloha pre každého komunistu.“
Dívať sa na železiarne očami švermováckeho predsedu strany znamená neobchádzať problémy – a to je ten správny duch: obrat v myslení je predovšetkým v prvom rade náročnosť., je to disciplína a nároky na prácu. Kto to nepochopil, už dávno mal odísť – Švermove železiarne , to už nie je úmorná drina kováka, ale nástojčivá cesta hľadanie v sebe. Veď šesťdesiat percent československého rúrkového programu sústredilo sa v Podbrezovej. A to znamená nielen povesť budúceho jedného z najväčších presne ťahaných rúr z uhlíkových ocelí v Európe, ale predovšetkým povesť spoľahlivosti a vysokej kvality. Dá sa dosiahnuť iba zmenou výrobného programu a modernou technológiou? Nie i v tomto procese zohráva rozhodujúcu úlohu človek: oceliar, tavič, zámočník aj inžinier. Takto to formuloval Anton Pečuch. A upresnil Václav Kortán: „Byť švermovákom znamená plniť plán. A to si vyžaduje zodpovednosť – švermovák nepozná „iba odkrútiiť si šichtu!“
Švermovák to je prístup k robote!
Je to tradícia generácií spod hladnej brezovej hory a ich fortieľ. Je to ich revolučnosť pretavená do súčasnej potreby vedieť z velína tlačidlom spustiť výrobu a do dôsledkov rozumieť tomuto úkonu – oni žiadali iba chlieb a robotu, a predsa boli majstrami. Boli majstrami železa svojej doby a to odkázali našej generácii. Spolu so slobodou. Odkázali veľa, alebo o veľa bojovali: zámočník Peťko mal tucet detí a práve toľko mal jeho syn Emil. Keď okúsil tvrdosť kováckeho chleba v hroneckej smaltovni. Vravieva – práve to veľké vykorisťovanie, zbedačovanie ľudí, každodenné strádanie nás mladých robotníkov viedlo do radu Zväzu komunistickej mládeže a neskôr do komunistickej strany.
A to znamenalo boj – štrajky, žaláre: iba deväť dní mohol komunista Emil Peťko prežívať otcovskú rasť, keď sa mu v štyridsiatom prvom syn. Zatykač znamenal skrývať sa po horách a lazoch. A chcel iba robotu a viacej chleba. Chcel iba spravodlivosť a slobodu pre robotníka. A práve to bolo najviac – to bez boja železiarsky kartel nedá.
(krátené)
Nové slovo, týždenník pre politiku, hospodárstvo a kultúru č. 11 / 19. marca 1981 s. 5
