Doktorandka práva Henčeková mieni, nariadenia hlavného hygienika sú protiústavné pseudopaakty
PRAHA / BRATISLAVA – Doktorandka práva na Karlovej univerzite v Prahe Slávka Henčeková. Nariadenie vydané hlavným hygienikom Slovenskej republiky sú vydané v rozpore s platným právnym poriadkom. Podľa jej názoru sú protiústavné.
Tento názor zverejnila v svojom denníku v sociálnej sieti v článku vedeckého charakteru pod titulom Analýza právnej povahy opatrení Úradu verejného zdravotníctva SR na zamedzenie šírenia COVID-19. “Od začiatku si kladiem otázku, aká je právna povahu opatrení Úradu verejného zdravotníctva, ktorými sa v súčasnosti najviac regulujú životy nás všetkých v súvislosti s pandémiou COVID-19. Táto otázka nie je dôležitá len z teoretického hľadiska, ale predovšetkým preto, či možno vôbec takéto opatrenia vydávať, v akej forme by to malo byť a aby bolo možné sa proti týmto opatreniam v prípade potreby aj brániť,” píše doktorandka Právnickej fakulty Karlovej univerzity v Prahe. Právo študovala na Slovensku, v Nemecku a pracovala na Ústavnom súde Českej republiky v Brne.
Prečo sú nariadenia Úradu verejného zdravotníctva neplatné? Na túto otázku je jednoduchá odpoveď. Pretože nevyšli v Zbierke zákonov. “Ďalšou možnosťou, ako posudzovať opatrenia Úradu verejného zdravotníctva v boji s pandémiou, je, že nejde o opatrenia v zmysle § 18 ZoZZ, a teda ani čl. 123 Ústavy Slovenskej republiky ako vykonávacích predpisov, ale o akési paakty, pseudoakty, t. j. akty, ktoré právny poriadok SR ani nepozná. Pritom platí, že podľa čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, môžu štátne orgány konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Záver o ich platnosti by mal teda byť rovnaký – mali by byť neplatné, a to od samého počiatku, teda nulitné. O ich platnosti ale vždy musí rozhodnúť súd, konkrétne Ústavný súd. Prostriedky obrany sú tak rovnaké ako voči právnym aktom, u ktorých sa namieta rozpor so zákonom,” píše pani právnićka Slávka Henčeková.
Slávka Henčeková zároveň píše, že “opatrenia ÚVZ sú v súčasnosti dokonca považované za prameň trestného práva hmotného, a to pri trestných činoch podľa Trestného zákona. Podľa § 290a sa trestného činu dopustí ten, kto za krízovej situácie (a teda aj v núdzovom stave) úmyselne odoprie vykonať alebo úmyselne nevykoná povinnosť uloženú orgánmi verejnej moci napríklad na ochranu života osôb. Hrozí mu trest odňatia slobody až na dva roky. Verejne sa vie najmenej o jednom takomto trestnom stíhaní. Právny charakter opatrení ÚVZ je tak dôležitý aj z hľadiska trestného práva. Ak by boli opatrenia ÚVZ neplatné, neexistoval by právny základ na trestné stíhanie za porušenie povinností uloženych týmito opatreniami, konštatuje analýza.
Slávka Henečková napísala, že týmito opatreniami dochádza pritom v súčasnosti k výrazným zásahom do základných práv a slobôd a ich vzťah k ústavnému zákonu je nejasný, ÚVZ pri vydávaní opatrení vôbec ústavný zákon a jeho limity obmedzovania základných práv a slobôd nespomína. Opatrenia ÚVZ pritom majú aj ďalšie nedostatky, ktoré by sa dali namietať – nedostatočné odôvodnenie, neurčitosť či nezrozumiteľnosť.
Z hľadiska zachovania záruk právneho štátu považuje za potrebné, aby sa vecou zaoberal Ústavný súd, ktorý ako jediný môže záväzne o ich právnej povahe rozhodnúť.
