Božský jazyk Boha ruskej poézie Josifa Brodského

SANKT-PETERBURG/BRATISLAVA – Básnik Josif Alexandrovič Brodskij sa narodil v židovskej rodine v Leningrade. Jeho otec Alexander Ivanovič Brodskij (1903-1984) bol fotografom, matka Marija Mojsejevna Volpert účtovníčka. Brodského teta Dora Mojsejevna Volpert bola herečkou v leningradskom divadle .

V ranom detstve zažil obliehanie Leningradu , ktorá sa neskôr negatívne prejavila na jeho zdravotnom stave. V pätnástich rokoch zanechal štúdium sa strednej škole a po neúspešnom pokuse o prijatie na námornícku školu sa išiel učiť za frézara. V šestnástich rokoch pomýšľal na štúdium medicíny, mesiac dokonca asistoval na patológii. Miesto štúdia však naďalej striedal povolania: pracoval v kotolni, na majáku, či sa zúčastnil piatich geologických expedíciou. Zároveň sa učil anglicky a poľsky – predovšetkým kvôli prekladom svojho obľúbeného básnika a priateľa Czesława Miłosza . Tiež sa začal hlbšie zaujímať klasickú  filozofiu , náboženstvo , mytológiu a anglickú a americkú poéziu. Vlastné literárne dráhe sa začal venovať v druhej polovici 50. rokov . Jeho ranou tvorbu výrazne ovplyvnilo priateľstvo s poetkou Annou Achmatovovou.

V roku 1959 sa stretol s Eugenom Reinom, Anatolijom Naimanom, Vladimírom Uflyandom, Bulatom Okudzhavou, Sergejom Dovlatovom. V rokoch 1959-60 úzko spolupracoval s mladými básnikmi, ktorí boli predtým súčasťou promky – literárneho združenia v Paláci kultúry propagačnej spolupráce , neskôr Mestskej rady Leningradu.

Dňa 14. februára 1960 sa na veľtrhu „básnikov“ v Kultúrnom paláci Gorkého Leningradu bolo jeho prvé veľké verejné vystúpenie. Čítanie básne „židovský cintorín“ spôsobilo škandál.

Dňa 29. novembra 1963 sa v novinách „Večernij Leningrad“ objavil článok „Okololiterárny trúd“, ktorý podpísali J. Lerner, M. Medvedev a A. Ionin. Autori článku kritizovali Brodského za „parazitický životný štýl“. Z básnických citátov, ktoré autori pripísali Brodskému, boli dva verše prevzaté z básni iného autora Bobyševa a tretí z Brodského poémy „Sprievod“ bol verš z balady Klamár, jednej z postáv „Procesia“, ktorá je v rozpore so sprisahaním. Autori fejtónu tieto verše skreslili. Verš „Milujte svoju vlasť priateľov keď cez %nu prechádzaš …“ bola nesprávne interpretovaná autormi feuilletonu nasledovne: prvý riadok „Milujte svoju vlasť priateľov cez“ a posledný riadok „Ľutujte cudzincovu domovinu keď cez ňu prechádzate“ boli zlúčené do jednej „Milujem cudzincovu domovinu“. Fejtón bol motívom

V roku 1964, kedy po nástupe Leonida Brežneva došlo k „utuženiu“ sovietskeho režimu, bol Brodskij obvinený z “parazitizmu” a odsúdený na nútené práce. Strávil ich v Kolchoze ako pomocný robotník.

Pozrime sa na úryvok zo súdneho procesu tak ako ho zapísala Frida Abramovna Vígdorovová. Josifa Broského súdila sudkyňa Dzeržinského okresného súdu E. A. Saveľjevová.

Sudkyňa:Ako dlho ste zamestnaný?

Brodsikij: Približne….

Sudkyňa:Nás nezaujíma „približne“!

Brodskij: päť rokov

Sudkyňa: Kde ste pracovali?

Brodskij: Na závode. V geologických expedíciách…

Sudkyňa: Koľko ste pracovali v závode?

Brodsik: Rok.

Sudkyňa: Ako?

Brodskij: Frézovačom.

Sudca: A vôbec aká je vaša špecializácia?

Brodskij: Básnik, básnik-prekladateľ.

Sudkyňa: A kto to uznal, že ste básnik? Kto vás zaradil medzi básnikov

Brodskij: Nikto. (Bez výzvy). A kto ma zaradil medzi rod ľudský?

Sudkyňa: Vy ste sa to učili?

Brodskij: Čomu?

Sudkyňa: Aby ste boli básnikom? Nesnažili ste sa skončiť vysokú školu kde pripravujú…. kde učia…

Brodskij: nemyslel som si… nemyslel so si to, že je vďaka vzdelaniu…

Sudkyňa: A čím že?

Brodskij: Myslím si, že je to…. (zahanbene) od Boha…

Sudkyňa: Máte spoločenskú záruku pre súd?

Brodskij: Chcel by som vedieť: za čo ma uväznili?

Sudkyňa: To je otázka, a nie spoločenská záruka.

Brodskij: Tak teda nemám spoločenskú záruku.

 

Po protestoch prominentných sovietskych i zahraničných umelcov – napríklad Jevgenija. Jevtušenka, Dmitrija Šostakoviča a Jeana-Paula Sartra mu bol jeho trest zmiernený. KGB mu ponúkla spoluprácu. Povedal, že nechce byť tajným agentom ale rovno majorom a mzdou majora.  KGB ho donútila odcestovať do Izraelu na pozvanie k vymyslenému ujovi. Dňa 4. júna 1972 odcestoval do Viedne. Pred otletom napísal Leondovi Brežnevovi list kde napísal, že nechce odísť z Ruska, aj keď musí odísť navždy zostane ruským básnikmo. Usadil sa v USA, kde o päť rokov neskôr získal americké občianstvo. V USA prednášal literatúru na niekoľkých univerzitách a venoval sa umeleckej a publikačnej činnosti.

 

Pre slovenského čitateľa je menej známa kniha švédskeho rusistu a jeho osobného priateľa Bengta Jangfeldta Jazyk je Boh s podtitulom Poznámky o Josephovi Brodskom. Vyčerpávajúca práca prináša pohľad na myseľ, alebo chcete filozofiu velikána svetovej poézie.

Čas a priestor

Čas je pre Josepha Brodského viac ako priestor a je hlavnou témou jeho torby. „Všetky moje básne sú viac-menej o jednej a tej istej veci – o Čase. O tom, čo Čas robí s človekom..“, písal poet. „Zrúcaniny sú sviatkom kyslíka“. Čas preniká do človeka, ktorý starne, umiera a mení na prach, telo času. Kľúčovými slovami v jeho poézii sú črepina, časť, fragment a podobne. Človek, zvlášť básnik, je časťou jazyka, ktorý je starší ako on, a existuje aj vtedy, keď sa čas vysporiada s jeho sluhom.

Čas a priestor je najdôležitejšia dvojica pojmov vo filozofickom systéme Josepha Brodského. „To, čo ma najviac zaujíma a vždy zaujímalo na svete – je čas a ten efekt, ktorý ovplyvňuje človeka, ako ho mení, obrusuje… Na druhej strane je to len metafora toho čo čas robí s priestorom a svetom.“

Švédsky rusista konštatuje, že v tvorbe Josepha Brodského sa vyjadruje protiklad „myšlienky a veci“. Táto myšlienka sa rozvíja v básnikovej eseji Cesta do Istanbulu. „… priestor je pre mňa skutočne menej vzácny ako čas. Nie však preto, že je menší, ale preto, že je vec, pretože čas je myšlienkou o veci. Poviem, že medzi vecou a mysľou si vyberám ostatne menované. Jednoduchšie povedané, priestor je telo, a čas je spojený s mysľou, pamäťou, citmi – dušou.“

Ako píše Bengt Jangfeldt, vzťah Josepha Brodského k minulosti je preplnený nostalgiou. Existencia vnímaná básnikom získava „status reality“ len posfaktum, čím sa dá vysvetliť to, že Brodsky uprednostňoval elégie o minulosti. Filozofia Josepha Brodského je založená aj na tom, že poézia má vyššie postavenie ako próza.

Jazyk, metafyzika, Boh

Básnik vnímal jazyk ako nejakú mimočasovú, mimopriestorovú veličinu, ako niečo metafyzické. Túto myšlienku najviac rozvíja v analýze básne Thomasa Hardyho The Darkling Trush (Drozd v súmrakoch), kde sa podľa Brodského jazyk vlieva do ľudskej oblasti z reality nie ľudských pravidiel a závislostí, a koniec koncov je „hlasom neorganickej veci“.

Myšlienky Josepha Brodského sa dajú vyjadriť stručne tak, že jazyk je podľa neho metafyzickou silou, ktorá operuje časom a v čase, ale mimo histórie. Joseph Brodsky hovorí, že poézia je „zachovaním času“. Poet hovorí o tom, že básnické rýmy sú samy o sebe svojráznou duchovnou a nevymeniteľnou veličinou. Myšlienka Josepha Brodského o jazyku ako o mimohistorickom fenoméne sa rodila v čase jeho emigrácie. Jazyk sa pre neho stal náhradou, presnejšie povedané osobnou náhradou za to reálne Rusko, ktoré musel opustiť. Jazyk sa stal pre neho najkoncentrovanejšou náhradou, očistenou od utlačujúcej reality. Jazyk sa pre neho stal lepšou maskou Ruska.

Hoci Jangfeldtova kniha nevyšla v slovenskom preklade, je najdôslednejšou prácou, ktorá je venovaná životným peripetiám, osobným vzťahom, ale najmä filozofii tvorby ruského a neskôr amerického básnika Josepha Brodského.

Josif Brodskij zomrel 28. januára 1996 vo svojom newyorskom byte, pochovaný je na cintoríne Isola di San Michele v Benátkach. Je tam pochovaný ruský skladateľ Igor Fjodorovič Stravinskij (1882 – 1971) a Sergej Pavlovič Ďagilev (1872-1929) bol ruský umelecký kritik, mecenáš, baletný inovátor a impresário.

Josif Brodskije je posledným veľkým ruským básnikom ruskej moderny, ktorá sa začala koncom XIX. storočia.