Anatómia revolúcie historicky a sociologicky
BRATISLAVA – Sociologický ústav SAV vydal v tomto roku knihu s titulom Anatómia revolúcie: Historické poučenia a sociologické analýzy. Editorkou je Dilbar Alieva.
Autormi publikácie sú: Dušan Kováč (Historický ústav SAV v Bratislave), Dominika Dinušová (Katedra spoločenských vied, Akadémia Policajného zboru v Bratislave), Marek Německý (Fakulta humanitných studií Univerzita Karlova v Prahe), Soňa Szomolányi (Filozofická fakulta Univerzita Komenského v Bratislave), Silvia Miháliková (Sociologický ústav SAV v Bratislave), Dilbar Alieva (Sociologický ústav SAV v Bratislave).
Pripomeňme si čo je to revolúcia. Revolúcia je hlboká kvalitatívna zmena v spoločensko-politických vzťahoch, prechod od starého politického usporiadania k novému, často násilnými prostriedkami. Pojem revolúcia sa používa aj vo význame: zvrat, obrat, základná, podstatná zmena, vznik novej kvality v určitom bode vývojového procesu, napríklad vo vývoji spoločnosti je to sociálna revolúcia.
Dušan Kováč venoval svoju kapitolu téme svetové revolúcie podľa Marxa, Lenina a Masaryka. Porovnáva ich teoretické koncepcie. Myšlienka revolúcie Karla Marxa má korene v myšlienkach Georga Wilhelma Friedricha Hegela. Ten považoval za východisko nie svetového ducha, ale materiálnu stránku dejín. Socialistická revolúcia v ním chápanej revolúcie sa počas jeho života neudiala. Lenin tvrdil, že socialistická revolúcia môže vzniknúť v jednej krajine, ktorá nemusí byť najrozvinutejšia. Tým poprel tézu Karla Marxa o socialistickej revolúcii v najvyspelejšej krajine. T. G. Masaryk presadzoval myšlienku humanistickej a demokratickej povahy.
Dominika Dinušová napísala o socialistickej revolúcii v trajektórii revolučného myslenia. Podľa autorky sa socialistická revolúcia udiala v Rusku prostredníctvom zmeny výrobných vzťahov od súkromného vlastníctva k verejnému, od kapitalistických výrobných vzťahov k socialistickým. Uvádza, že v dvadsiatych rokoch 20. storočia realizovala sociálne zmeny, ktoré vzhľadom k realite tohto obdobia, boli pokrokové a inovačné. Revolúcia však dnes nadobudla iné významy.
Marek Německý analyzuje iránsku revolúciu v svetle teórie revolúcie. Autor opisuje niekoľko revolúcií v Perzii, teda v Iráne. Prvá bola v rokoch 1095 – 1911 vytvorila sa konštitučná, zákonodarná, súdna a výkonná moc. Krajinu začal viesť Šach z dynastie Páhlaví. V roku 1941 sa situácia mení po okupácii krajiny. Vláda Rezy Šacha skončí. Na tróne ho vystrieda Mohammad Reza Šach. Zmenou v politike bol premiér Mohammad Mosaddek, ktorý znárodnil ropné polia. Šach v šesťdesiatych rokoch vyhlásil kvôli obavám z komunizmu reformy. V roku 1979 padol režim Šacha a k moci prišli moslimskí duchovní. Revolúcia nahradila prozápadnú poloabsolutistickú monarchiu autoritárskou protizápadnou teokraciou na princípe vlády znalcov islamského práva. Autor spracoval aj veľké množstvo teoretického materiálu, ktorý vysvetľuje politický kolobeh v Iráne.
Juraj Schenk sa venuje problematike anómie a revolúcie. Anómia je všeobecne nezákonnosť, ľubovôľa. Podľa Émila Durkheima: sociálny stav rozkladu noriem sociálneho konania v spoločnosti, ktoré sa v dôsledku zrýchlených premien stala dezorientovanou (ľudovo aj chaos). Juraj Schenk napísal, že vznikajúci tlak vedie k oslabeniu väzieb na ciele stanovené kultúrou a legitímnymi inštitúciami. Inflačné tlaky spôsobujú aj to, že revolúcie sa postupne „premiestňujú“ z ich pôvodného historicko-politického, štátoprávneho a sociálneho i ekonomického kontextu do čoraz širšieho rozpätia oblastí: do vedy, techniky, dopravy, kultúry, športu atď., atď.
Revolúcie máme takmer všade (sic!), poznamenáva Juraj Schenk.
Soňa Szomolániová analyzuje udalostí z roku 1989. Venuje sa definovaniu udalostí v Československu v novembri 1989. Podľa nej nejde o revolúciu, ale o tranzíciu, ľudovo povedané prechod. Podľa autorky prechod od starého režimu teda síce iniciovali aj na Slovensku liberálno-demokraticky orientovaní intelektuáli vo VPN, ale študenti boli významným katalyzátorom pohybu smerom k nekomunistickej politickej zmene. Boli generáciou, ktorá nemala traumu zo 68-ho roku a najmä ju nebrzdil étos porážky ako generáciu štyridsiatnikov. Udalosti v roku 1989 porovnáva s “arabskou jarou” v roku 2011. Podľa nej len v Tunise víťazná islamská strana odolala vábeniu majoritarizmu, ktorý priviedol Egypt k vojenskej autokracii. Aktéri demontáže starého autokratického režimu tu boli schopní aj istého konsenzu so stranami sekulárnymi.
Silvia Miháliková sa venovala problematike symboly v interpretácii revolúcií v XX. storočí. Konštatuje, že problematikou politických symbolov sa zaoberajú autori, ktorí skúmajú rôzne znakové systémy a spôsoby ich komunikovania v rôznych vedných odboroch. Autorka hľadí na to akým spôsobom rôzni teoretici analyzujú, ale aj syntetizujú pohľady na symboly, znaky, či rituály späté s jazykom politiky a revolúcie.
Autorka prišla k záveru, že otázka, či možno a do akej miery merať vplyv symbolov a mýtov na politickú orientáciu populácie je zaujímavá, ale odpoveď nejednoznačná – ide o dlhodobú záležitosť, o presadenie určitého výkladu dejín cez učebnice, neformálne kanály, rôzne typy narácií. Rovnako problematické je očakávať, že kolektívna pamäť sa dokáže vyrovnať a vzdorovať manipulatívnemu vplyvu elity a médií.
Sú revolúcie sviatkami dejín? Túto otázku si v závere publikácie kladie Dilbar Alieva. Porovnanie revolúcie so sviatkom je spája v metaforou V. I. Lenina – Uľjanova, ktorý písal, že je to sviatok preto, lebo v živote obyvateľov sa začína diať niečo mimoriadne. Dilbar Alijeva analyzuje veľké množstvo prác ruského revolucionára, kde sa opisujú rôzne stránky tvorivosti v čase revolúcie.
Rovnako sa venuje problematike psychologickej stránky revolučných procesov, najmä jej masovým stránkam. Autorka pripomína, že ruský revolucionár mohol využiť prácu Gustava LeBona Psychológia národov a más, z ktorého mohol čerpať poznatky o kolektívnej psychológii.
V časti práce venovanej revolúcii vo februári 1917 autorka uvádza denníky rusko-amerického sociológa Pitirima Sorokina, ktorý si spomínal na radosť obyvateľov pod vplyvom revolučných udalostí. Na rozdiel od neho, V. I. Lenin udalosti vo februári 1917 nepovažoval za sviatok, ale divadelné predstavenie. Autorka sa podrobne venuje vývoju politických procesov od februára 1917 až po október 1917 keď prišlo ozbrojené povstanie. V závere práce sa autorka venovala analýzy kľúčových diel, ktoré súvisia s revolúciou Crana C. Brintona Anatómia revolúcie, Ralfa Dahrendorfa Úvahy o revolúcii v Európe a Émile Durkheima Elementárne formy náboženského života a iných. Stručne povedané, kniha je užitočná pre kohokoľvek, kto sa zaujíma o problematiku revolúcie.
