Adorácia a odorizácia pohľadov na zmeny
BRATISLAVA – Novinár Radoslav Baťo napísal knihu. Jej názov znie. Ako skapal tatranský tiger. Publikácia má podtitul. Ekonomické dejiny ponovembrového Slovenska. Ide o subjektívny pohľad novinára na vývoj ekonomiky. Nič iné sa od knihy nedá očakávať.
V úvode knihy autor poznamenáva, že nechce písať o korupčných kauzách. A práve prvú kapitolu začína kauzou. Privatizáciou podniku Nafta Gbely. Autor však nevysvetlil prečo o tomto podniku píše. Vysvetlíme to za neho. Privatizácia sa robila niekoľkými metódami. Prvou bola kupónová metóda. Občania starší ako 18 rokov si kúpili kupóny v hodnote 1000 Kčs a kupónové knižky za Kčs. V knižkách boli na kupónoch investičné body. Bolo ich celkom 1 000. Tieto body boli platidlom v elektronických akciách. V nich sa odovzdávali akcie obyvateľom. Jedna akcia mala menovitú, alebo nominálnu hodnotu 1000 Kčs. Cena na trhu mohla byť vyššia, alebo nižšia.
Ďalšími metódami privatizácie bol verejná súťaž, predaj vopred vybranému nadobúdateľovi, aukcie a podobne.
Po čase sa s akciami obchodovalo na burze a mimoburzovom trhu. Akcie firmy Nafta Gbely kupovali aj zahraniční investori. Ich cena bola na Burze cenných papierov Bratislava 3 600 Sk za jeden kus. V danom čase Fond národného majetku SR predal 40 % akcií tohto podniku za 500 mil. Sk. Štát na tom oficiálne prerobil 2,8 mld. Sk. Predal ich firme Druhá obchodná, a.s. Autor používa pojem schránková firma. Tento pojem Obchodný zákonník nepozná. Firma Druhá obchodná bola akciová spoločnosť. Ako každá iná. Nič viac, nič menej. V akciovej spoločnosti sa majitelia akcií nemusia zhodovať a členmi predstavenstva a dozornej rady. V Slovenskej republike v danom čase existoval inštitút akcií na doručiteľa v listinnej forme. Preto sa ich majitelia nenachádzali v žiadnom registri.
O kupónovej privatizácii autor píše, že nebolo jasné akým spôsobom budú noví vlastníci riadiť podniky. Nie je to pravda. Vedeli. Už vtedy existoval Obchodný zákonník, ktorý v prípade akciových spoločností, alebo aj iných obchodných spoločností pozná inštitút valného zhromaždenia, A podnikoch sa rozhodnutia valných zhromaždení diali v súlade s tým, aký kto mal podiel vo firme a hlasoval. Na základe toho sa určovali aj manažéri.
O investičných privatizačných fondoch autor píše, že mali byť súčasne strategickými investori, ale aj obchodníkmi s cennými papiermi. Je to omyl. Investičný privatizačný fond je subjekt, ktorý vlastník skupinu, alebo súbor, cudzím slovom portfólio cenných papierov. Obchodník s cennými papiermi pôsobí na finančnom trhu ako sprostredkovateľ kúpy, či predaja cenných papierov. V časti knihy kde sa venuje autor investičnému fondu VÚB Kupón autor nesprávne píše, že išlo o investičnú spoločnosť. Investičná spoločnosť je firma, ktorá spravuje fondy. Investičný privatizačný fond VÚB Kupón spravovala firma VÚB Invest, investičná akciová spoločnosť.
V kapitole o bankách autor tvrdí, že nesplatené úvery sa zo štátom vlastnených bánk previedli netransparentne. Z titulku tejto kapitoly vyplýva, že slovenskí bankári niekoho okradli. O koľko okradli? Kto to dokázal? Vzniká ďalšia otázka. V čom bol presun nesplatených úverov netransparentný? Je to dojem autora, alebo realita?
Pripomeňme si, že privatizácia privatizácia druhej najväčšej slovenskej banky prebehla v dvoch krokoch, keď vláda najskôr umožnila multilaterálnym investorom – Európskej banky pre obnovu a rozvoj (EBOR) a Medzinárodnej finanačnej korporácie IFC – odkúpiť minoritný podiel VÚB. Vstup EBOR a IFC do VÚB podľa neho zároveň uľahčil celú druhú fázu strategického predaja banky. Prečo to uvádzame. Z jednoduchého dôvodu. Viete si predstaviť, že v čase keď vstupujú medzinárodní investori ako EBOR a dcérska firma Svetovej banky, ktorou je IFC by si niekto dovolil netrasparentne prevádzať úvery. Okrem iného sa na procese ozdravenia slovenských bánk vlastnených štátom podieľali ekonómovia Svetovej banky. Viete si predstaviť, že by ekonómovia Svetovej banky pripustili nepriehľadnosť v presune úverov do Slovenskej konsolidačnej.
Okrem iného príčinou nesplácaných úverov bolo niekoľko faktorov. Prvým bola neschopnosť podniku splácať v dôsledku straty trhov. Druhým bola devalvácia československej koruny a zdražením devízových úverov, ktoré si podniky zobrali pred devalváciou. Tretím bolo zlé riadenie rizík.
V kapitole o dôchodkoch autor používa slovné spojenie “ako zlodeji budúcich dôchodkov obrali mladých o dôstojnú starobu.” V kapitole sa venuje súkromným dôchodkom spravovaných firmami. Autor tvrdí, že politická strana Smer je zodpovedná za ziskové marže správcov. Základné poplatky za správu fondov nastavil minister Ľudovít Kaník. V kapitole kritizuje Petra Magvašiho za jeho koncepciu podielu štátu na správe dôchodkových úspor. Zároveň však obhajuje tento koncept v krajinách ako Holandsko a Kanada. A kde asi tak mohol tieto koncepty Peter Magvaši odpozerať? V tej istej Kanade kde boli jeho poradcovia na dlhšej stáži. Autor kritizuje, že vlády Roberta Fica znížili percentuálny podiel úspor v povinných dôchodkových fondoch. Existoval na to aj racionálny dôvod. Ministerstvo financií SR vypočítalo, že štát bude musieť doplácať do Sociálnej poisťovne do takzvaného prvého piliera na priebežne platené dôchodky namiesto peňazí čo odchádzajú do fondov 1 % HDP. Vypočítal to niekto z Inštitútu finančnej politiky, ktorý vtedy viedol Ľudovít Odór. Ukázalo sa, že je to viac. Takže pán Radoslav Baťo by sa mal pozrieť na čísla a súvislosti, nie na ideologickú interpretáciu toho čo sa hodí do kapusty a čo nie. Takže najprv niečo kritizuje a potom to navrhuje…Buď maastrichtské kritériá, rozpočtová disciplína, alebo rozvrat verejných financií kvôli druhému pilieru….
Autor knihy však ide ešte ďalej, chce aby dôchodky spravovala Národná banka Slovenska. Časy keď komerčné finančné služby poskytovala centrálna banka sú časmi Štátnej banky Československej a časy Československej socialistickej republiky.
V knihe je nielen veľa prídavných mien, ale aj mnoho zovšeobecnení, ktoré nemusia platiť. Chýba v nich aj opis základných mechanizmov ako sa udiali reformy. Napríklad presun zlých úverov do Slovenskej konsolidačnej, ich výmena za štátne dlhopisy, následný predaj nesplatených úverov v bankách.
V časti o vzniku finančnej skupiny ako takej by stačilo napísať, že investičné (privatizačné) fondy sa zlúčili s inými akciovými spoločnosťami, tým prestali spadať pod dohľad Ministerstva financií SR a s majetkom si mohli robiť čo chceli. Súdy proti tomu neprotestovali.
V kapitole o zdravotníctve sa nepopisuje ako sa majetok samospráv, teda polikliník, dostal do správy súkromných neziskových spoločností. A teda išlo privatizáciu.
A tak ďalej, a tak ďalej… Mnohé časti knihy obsahujú hodnotenia ekonomických procesov. Ak sa im pripisuje negatívna známka, tak len tak, bez racionálnych argumentov. Niekomu to môže stačiť, niekomu nie.
V knihe sa poukazuje na to, že hlavnými strojcami ekonomického šťastia boli niekoľkí ekonómovia, ale najmä Ivan Mikloš. Nikto nepopiera jeho význam, ale existovali aj menej známi ľudia, bez ktorých by reformy neprebehli. Autor na nich zabudol…
Zabudol aj lepšie pracovať s archívmi. Súčasne sa niekomu nedá upierať, že má právo na názor.
V časti o nebankových subjektoch autor hovorí, že napodobňovali činnosť bánk. Zabudol však napísať, že Horizont Slovakia, obchodník s cennými papiermi, akciová spoločnosť mal licenciu najprv Úradu štátneho dozoru nad kapitálovým trhom. Potom dohľad neskôr prešiel na Úrad pre finančný trh. Licenciu vrátil koncom roku 2001.
Poznámka autora:
Odorizácia je pridávanie páchnucich látok do plynov (napríklad na varenie, kúrenie) ku signalizácii úniku týchto plynov, keďže samotný plyn je bez vône (zápachu), prípadne je ťažko detegovateľný. Výhoda spočíva v zistení úniku plynu pri poruche vedenia, prípadne pri zhasnutí plameňa, napríklad v kuchyni pri varení, čím sa predchádza nebezpečenstvu výbuchu.
Adorácia je podľa slovníka slovenských slov vzývanie, zbožňovanie, zbožná úcta, klaňanie sa.