ABECEDA EKONOMIKY A EKONÓMIE – Leonid Vitalievič Kantorovič
Leonid Vitalievič Kantorovič (19. januára 1912 – 7. apríl 1986), sovietsky matematik a ekonóm, ktorý sa v roku 1975 podelil s Tjallingom Koopmanom o Cenu Švédskej ríšskej banky za ekonomické vedy na pamiatku Alfreda Nobela.
Pracoval na optimálnej alokácii vzácnych zdrojov.
l. V. Kantorovič získal vzdelanie na Leningradskej štátnej univerzite a doktorát z matematiky (1930) získal vo veku 18 rokov. Profesorom v Leningrade sa stal v roku 1934 a túto funkciu zastával do roku 1960. Viedol katedru matematiky a ekonómie v sibírskej pobočke z U.S.S.R. Akadémie vied v rokoch 1961 až 1971 a potom pôsobil ako vedúci výskumného laboratória v moskovskom Inštitúte národného ekonomického plánovania (1971 – 76). Kantoroviča zvolili do prestížnej Akadémie vied Sovietskeho zväzu (1964) a v roku 1965 mu bola udelená Leninova cena.
Pracoval v matematickej teórii optimalizácie, kde položil základy lineárneho programovania, niekoľko rokov pred tým, než George Dantzig objavil simplexovú metódu. Svoje poznatky v teórii optimalizácie využíval v oblasti hospodárskeho plánovania. V roku 1949 dostal za svoju prácu v tejto oblasti Stalinovu cenu.
Pracoval aj v iných oblastiach matematiky, predovšetkým vo funkcionálnej analýze a numerickej matematike, aplikoval funkcionálnu analýzu na analýzu niektorých iteratívnych metód numerickej matematiky, z čoho vzišla takzvaná Kantorovičova nerovnosť. Je tiež autorom konceptu takzvanej Kantorovičovej metriky, ktorá sa využíva v teórii pravdepodobnosti. Pracoval aj v komplexnej analýze, variačnom počte a deskriptívnej teórii množín.
Po tom, čo L. V. Kantorovič navrhol optimálnu metódu rezania preglejkových plechov, pokúsili sa túto metódu aplikovať aj na rezanie oceľových plechov. Po zavedení optimalizačných metód do výroby v roku 1949 Leningradský závod na výrobu nákladných automobilov I. E. Egorova sa podarilo zlepšiť výkon, čo však viedlo k negatívnym dôsledkom pre zamestnancov: podľa prepočtov pri jednom druhu výrobku z rovnakého množstva surovín vzrástol výkon o 4 %, išlo však o čisto teoretický záver, že už bola zahrnutá do plánu, v praxi sa produktivita zvýšila o 2,5 %, čo viedlo k zlyhaniu vopred plánovaného zvýšenia výkonu; závod tiež nesplnil plán na kovový šrot, na ktorom leví podiel tvorili zvyšky oceľových plechov. Vedenie závodu dostalo pokarhanie a zamestnanci prišli o prémie za nedostatok odpadu[28]. Po sťažnosti na stranícke orgány však stále dostávali prémie ako výnimku a napriek zlyhaniu plánu zberu kovového odpadu a inovatívny spôsob rezania kovu bol zavedený do praxe.
Patril medzi vedcov prvého náboru do Sibírskej pobočky Akadémie vied ZSSR. Od roku 1960 žil v Novosibirsku, kde vytvoril a viedol Katedru matematiky a ekonomiky Ústavu matematiky Sibírskej pobočky Akadémie vied ZSSR a Katedru výpočtovej matematiky Novosibirskej univerzity.
L. V. Kantorovič, ktorý pracoval v noci a mal tendenciu meškať, čo ho nútilo často využívať taxíky, si všimol časté prestoje áut a neochotu vodičov robiť krátke cesty. Pomocou metód matematického modelovania spolu so skupinou mladých vedcov vyvinul ekonomicky realizovateľné cestovné tarify: zaviedol sa pristávací poplatok a mierne sa znížil poplatok za kilometre. Kantorovičov návrh bol uverejnený v najprestížnejšom matematickom časopise v krajine – „Uspekhi Matematicheskikh Nauk“ – a aplikovaný taxislužbami v celom Sovietskom zväze.
Ivana Lennerová, katedra ekonómie Národohospodárskej fakulty Ekonomickej univerzity v Bratislave, ORCID iD 0000-0002-0786-4288, Vladimír Bačišin, Comenius Analytica, s. r. o. Bratislava , ORCID iD 0000-0002-8634-3295.
