Dnes výročie klérofašistickej Slovenskej republiky

BRATISLAVA – Slovenská republika, do 21. júla 1939 Slovenský štát, vznikla krátko pred druhou svetovou vojnou na troskách Česko-slovenskej republiky.

Bol to priamy dôsledok zhoršujúcej sa medzinárodnej politickej situácie anátlaku hitlerovského Nemecka.

Slovensko bolo okyptené o južné územia zabrané Maďarskom a časť Oravy a Spiša, ktoré boli zabrané Poľskom.V yhlásilo samostatnosť 14. marca 1939.

Česká časť spoločnej republiky sa stala súčasťou nacistickej Tretej ríše ako Protektorát Čechy a Morava.

Slovenský štát dal zavraždiť 70 000 svojich obyvateľov, väčšinou Židov, ale aj Rómov.

Dieter Wisliceny, príslušník SA, SS a SD, pracovník Hlavného úradu bezpečnosti (Sicherheitsdienstes – Hauptamt)  a Referátu pre židovské záležitosti, ktoré sa od roku 1934 podieľali na registrácii a následnom vyhladzovaní židovského obyvateľstva najprv v Nemecku, prišiel na vtedajšie Slovensko 31. augusta 1940 ako špecialista a poradca pre židovské záležitosti (nemecky „Spezialist und Berater in jüdischen Angelegenheiten“).

S Augustínom Morávkom, bývalým tajomníkom bratislavských živností a grémií, sa zoznámil počas svojej inštalácie u predsedu vlády Vojtecha Tuku. Morávek ešte ako vedúci Hospodárskej úradovne predsedníctva vlády, mal už vyše roka vypracovaný plán arizácií a konfiškovania židovského majetku, ktorý v podobe memoranda predložil V. Tukovi.

Až zriadenie Ústredného hospodárskeho úradu 16. septembra 1940 mu umožnilo naplno realizovať jeho zámery arizácie židovského majetku a ďalšie protižidovské akcie, ktoré v roku 1941 vyústili prijatím tvrdých protižidovských zákonov.

Vojnová Slovenská republika zaviedla prísne rasové zákony týkajúce sa Židov (židovský kódex) 9. septembra 1941. Zákon sa vzťahoval na Židov nie na základe ich náboženskej príslušnosti ale na základe rasového (národnostného) pôvodu. Týkal sa tiež zmiešaných manželstiev a polovičných Židov, čím bol ešte prísnejší ako nacistické Norimberské zákony. Od Židov, ktorých pozbavil majetku a občianskych práv sa vyžadovalo aby nosili žltú 6-cípu hviezdu. Všetci vo veku od 16 – 60 rokov boli povinní nútene pracovať. Na území Slovenska boli zriadené 3 pracovné tábory – Sereď, Vyhne a Nováky.

Súčasťou likvidácie Židov bola konfiškácia ich majetku, takzvaná arizácia. V priebehu roka boli všetci Židia sústredení v getách a zberných táboroch, ktoré boli vybudované napr. vo Vyhniach, Žiline, Nitre, Lábe, Zohore a inde.

Vo februári 1942 sa Vojtech Tuka a nemecký veľvyslanec Hanns Ludin dohodli na konečných krokoch smerujúcich k prvým deportáciám Židov zo slovenského územia do koncentračných táborov. Deportácie sa začali už 25. marca 1942 transportmi práceschopných mužov a žien do táborov Osvienčim a Majdanek.

Slovenský vojnový štát navyše platil za každého vysťahovaného Nemecku 500 ríšskych mariek. Až neskôr 23. mája 1942 odobril slovenský snem deportácie Židov z územia Slovenska zákonom č. 68/1942.