Kazachstan: 130. narodeniny Magžana Žumbajeva
ASTANA – Muhammedžan, skrátene Magžan, Žumabajev, kazašsky Мағжан Жұмабаев, romanizovane Mağjan Jūmabaev, žil od 25. júna 1893 do 19. marca 1938.
Bol kazašský básnik a spisovateľ, ktorý spôsobil revolúciu v kazašskom jazyku.
Revolučná kazašská inteligencia zistila, kto je Magžan Žumabajev, keď vyšla jeho debut, básnická zbierka Šolpan. Stalo sa tak rok po tom, čo Magžan ukončil štúdium v medrese. Bolo to v roku 1912.
Medresa, arabsky مدرسة , je islamská náboženská škola vyššieho typu, najčastejšie založená pri mešite . Školou nižšieho typu je potom maktab, mekteb, arabsky مكتب.
V Omskom učiteľskom seminári, kde Magžan Žumbajev študoval v roku 1913, si jeho literárny talent všimli akademik Grigorij Potanin a riaditeľ Alexander Sidelnikov. Mladý básnik pripomínal Čokana Valichanova, a tak ho učitelia vzali pod svoju ochranu, pričom Miržakip Dulatov mu pomáhal s učením ruštiny.
Génius kazašskej literatúry. Jedinečný básnik, ktorý pozdvihol kazašskú poéziu na novú úroveň. Život a smrť. Láska a zrada. Nenávisť a uznanie v dokumentárnom projekte – Magzhan Zhumabaev: v temnote zabudnutia.
Od roku 1905 do roku 1910 študoval Magžan Žumbajev v madrase v meste Petropavl , kde sa naučil arabsky, turecky a perzsky . V roku 1911 sa odsťahoval zo svojho rodného mesta a navštevoval madrasu v meste Ufa., kde sa u volžských Tatárov učil o dielach klasického spisovateľa Ğalimcana İbrahimofa.
V roku 1912 začal písať kazašskú poéziu pod pseudonymom „Şolpan“. Jeho poézia bola napísaná v kazašskom jazyku, ktorý v tom čase používal arabskú abecedu . V priebehu jedného roka sa Magjanove diela stali medzi kazašskými intelektuálmi veľmi populárne.
Kazašský básnik sa zoznamuje s dielami ruských a európskych klasikov. Vtedy sa začal formovať Žumbajevov estetický a národný rozhľad. Snažil sa slúžiť vlasti, preto sa dal na žurnalistiku – písal články a uverejňoval poéziu v novinách “Kazach”. Vtedy začalo naberať na sile hnutie Alaš, ktoré združovalo národne uvedomelých predstaviteľov kazašského národa.
Magžan Žumabajev sa stal aktívnym členom spolku “Birlik” a redaktorom časopisu “Balapan”. V roku 1918 vedúci predstavitelia Uš-žuz nariadili zatknúť talentovaného básnika. Dlhých sedem mesiacov bol spisovateľ v omskom mestskom väzení.
Magžana Žumbajeva zachránil zázrak: trestajúci meč revolúcie sa nad ním nevysvetliteľne zmiloval. Istý čas po prepustení sa Kazach venoval žurnalistike a potom sa presťahoval do Taškentu, kde od roku 1922 vyučoval na Kazašsko-kyrgyzskom inštitúte. V tom čase básnik publikoval svoju poéziu v publikáciách (“Šolpan”, “Akžol”, “Sana”). Na pozvanie Anatolija Lunačarského kazašský spisovateľ vyučoval na Moskovskom inštitúte orientálnych štúdií. Zároveň sa zdokonaľoval v Literárnom inštitúte. Kazachov talent si všimol ruský symbolistický básnik Valerij Briusov. Zapôsobilo naňho hľadanie vlastného literárneho rukopisu mladého básnika.
Maxim Gorkij (Peškov) s manželkou Jekaterinou Peškovou.
V tomto období je osobnosťou kazašskej literatúry: Uvažuje o vytvorení tvorivého združenia národných básnikov. Vzniká program literárneho zväzu s názvom “Alka”. Popri ňom sa začali združovať kazašskí spisovatelia. Zväz sa však rozpadol ako nacionalistický. Koncom 30. rokov sa Žumabajev vrátil do Kazachstanu. Učil v Petropavlovsku a aktívne publikoval. Medzitým boľševici začali prvé perzekúcie tvorivých ľudí za panslavizmus a nacionalizmus. V roku 1929 bol proti Magžanovi Žumabajevovi otvorený prípad. Bol uväznený v Butyrke a potom vyhostený do Karélie. Starala sa o neho jeho druhá manželka Zuleicha Žaltyrová. Jeho prvá manželka zomrela pri pôrode. Zuleicha sa snažila priviesť svojho milovaného manžela späť z táborov. Jej úctivú lásku a obetavosť opísal Bakenov vo svojej poviedke “Vernosť”. Manželka Maxima Gorkému Jekaterina Peškova mu dala list od Magžana Žumbajeva, ktorý bol v tábore SLON.
Manželka Maxima Gorkého Jekaterina Pešková pomohla znížiť jeho trest z 10 na 7 rokov. V roku 1936 Magžana Žumabajeva prepustili. Na slobode však bol menej ako rok. V decembri 1937 ho v Alma-Ate opäť zatkli a o tri mesiace neskôr ho NKVD zastrelila. V roku 1960 sa vďaka úsiliu Zuleichy Žumabajevovej meno veľkého básnika a jeho diela vrátili národu.
Pamätná minca s portrétom básnika. Národná banka Kazachstanu 2013.
Po básnikovi sú pomenované ulice v Astane , Almaty , Kokshetau a Petropavlovsku. Národná banka Kazachstanu vydala 28. mája 2013 pamätnú mincu na počesť 120. výročia Magzhana Žumabajeva.
Dňa 21. februára 2018 bol v Ankare odhalený pamätník Magzhanovi Žumabajevovi . Dňa 24. júna 2018 bol v Petropavlovsku odhalený pamätník na počesť 125. výročia veľkého spisovateľa, básnika Magžana Žumabajeva. Autorom je kazašský sochár Edige Rakhmadiev. Kazpost vydal 25. júna 2018 pamätné poštové známky k 125. výročiu básnika.
Veľvyslanectvo Kazašskej republiky plánuje v tomto roku vydať jeho zbierku básní v slovenskom jazyku.
Fragment z jednej jeho básne:
Zlaté zapadajúce slnko,
a varí celé pobrežie.
Pozrite sa na zdroj ružových lupeňov,
A sneh vo vašich rukách.
Čo sa stane červeným
Biele plátno s výrazom paralýzy.
(Voľný preklad)
