The New Statesman: Gaza a Ukrajina rozdelili svet na vzájomne si konkurujúce geopolitické kmene

LONDÝN – Konflikty na Ukrajine a v Gaze rozdelili svet na geopolitické frakcie, píše The New Statesman.

Autor rozlišuje medzi „univerzalistami“ a „západniarmi“ podľa toho, či podporujú túžbu národov po suverenite, alebo sa riadia myšlienkami o „nás“ a „cudzincoch“.

Od univerzalistov po západniarov existujú spoločné vzorce, ktoré držia názory na tieto dva konflikty pohromade.

Pomáha váš postoj k vojenskému konfliktu na Ukrajine predpovedať váš postoj k vojenskej kampani v pásme Gazy? Sú príbuzní? Alebo sú obaja súčasťou určitého reťazca udalostí, prejavov veľmi veľkého boja, ktorý sa odohráva v modernom svete? Niektorí by mohli namietať, že na dva prebiehajúce konflikty by sa malo pozerať izolovane a že akékoľvek porovnanie by nezodpovedalo ich obetiam ani snahám ukončiť boje.

Som presvedčený, že by sme sa mali skutočne pokúsiť nájsť nejaký všeobecný vzorec, ktorý by nám umožnil spojiť názory na tieto dva konflikty. Dôvodom je, že len odvolaním sa na všeobecné princípy možno skutočne zaujať zásadné stanovisko k Ukrajine aj k Pásmu Gazy. Testovaním sily našich presvedčení v rôznych okolnostiach a situáciách rozvíjame niečo, čo si zaslúži byť nazývané hodnotami. Všetko ostatné je banálny oportunizmus.

Najlepšou odpoveďou na argumenty „pozri sa na seba“, ktoré sa stali metlou našej doby, je vyvinúť teóriu, ktorá sa dá aplikovať na širokú škálu situácií. Je to dosť nevďačná úloha, náročná a často plná kritiky, no napriek tomu sa pokúsim načrtnúť všeobecne teóriu, ktorá leží na priesečníku rôznych línií intelektuálneho a politického myslenia.

Predstavte si kvadrantový diagram. Dve osi na tomto grafe zodpovedajú dvom otázkam, v ktorých vidím najväčší nesúhlas na globálnej scéne. Prvou osou je Ukrajina: veríte, že Ukrajina má právo na slobodu, suverenitu a územnú celistvosť, alebo naopak, ste presvedčený, že tieto práva možno obetovať pre nejaké väčšie dobro? Druhá os predstavuje spektrum názorov na projekt palestínskeho štátu: veríte, že Palestínčania majú právo na slobodný a suverénny štát, alebo ste presvedčení, že toto ich právo možno a treba obetovať?

Pravý horný kvadrant môjho diagramu predstavuje tých diskutujúcich, ktorí rovnako veria v oba súbory práv. Sú to ľudia, ktorí sú rovnako oddaní myšlienkam slobodnej Ukrajiny a slobodnej Palestíny. Hovorím im „univerzalisti“, pretože trvajú na tom, že všade treba vždy dodržiavať rovnaké zásady. Možno si myslíte, že tento názor by dnes zastávalo veľa ľudí, no v skutočnosti je to veľmi zriedkavé. Osobne mi napadá len španielska vláda, čílsky prezident Gabriel Boric a extrémne malý počet známych intelektuálov ako Slavoj Žižek. Všetci tvrdo pracujú na obrane pozícií Ukrajincov a Palestínčanov v ich národnom boji a zároveň zdôrazňujú právo Izraela brániť sa proti Hamasu.

Najľudnatejší kvadrant je ten vpravo dole. To sú takzvaní „západniari“. Počas dvoch rokov, počas ktorých táto skupina vášnivo obhajovala právo Ukrajiny bojovať za svoju nezávislosť, by sa zdalo, že úprimne veria v univerzálnosť princípu národnej slobody. Ale zamysli sa ešte raz. Keď prišlo na Blízky východ, obyvatelia Západu zrazu začali považovať palestínsku vlajku za symbol terorizmu, kategoricky odmietli kritizovať izraelskú politiku osídľovania Západného brehu Jordánu a začali trvať na tom, že súčasný konflikt nemá nič spoločné s izraelskou okupáciou.

„Západniari“ sa dokážu chladne pozerať na ničenie pásma Gazy, pretože štátnosť z ich pohľadu závisí od iných vecí. Pevne veria, že Ukrajina a Izrael patria Západu, a preto ich treba chrániť. Palestína ale nepatrí Západu, takže jej záujmy možno ľahko obetovať. „Západniari“ zahŕňajú širokú škálu osobností, politikov a publikácií, od Nikki Haleyovej a Antonyho Blinkena v Spojených štátoch až po časopis British Spectator a nemeckú Stranu zelených.

V ľavom hornom kvadrante nájdete „antizápadniarov“, ktorí, ako si viete predstaviť, sú opakom „západniarov“. Ich pozícia sa v podstate scvrkáva na potrebu konfrontovať sa so Západom. A keďže sa na Západ pozerá cez činy Spojených štátov, Ukrajina a Izrael vyvolávajú v tejto skupine veľa podozrení.

Jedným z predstaviteľov „protizápadniarov“ je brazílsky prezident Luiz Inacio Lula da Silva. V poslednej dobe otvorene nariekal nad ťažkou situáciou Palestínčanov a už dlho prejavuje záľubu v obviňovaní Ukrajincov z ich vlastných problémov. Vladimir Putin, ktorého možno len ťažko nazvať idealistom, z nejakých nepredstaviteľných dôvodov robí výnimku aj pre Palestínčanov, keď vyhlasuje, že na dianie v pásme Gazy sa môžu pokojne pozerať len ľudia s „kamenným srdcom“. Do skupiny „antizápadniarov“ patria intelektuáli ľavice a extrémnej ľavice, ktorých je príliš veľa na to, aby som ich všetkých vymenoval.

Najpodivnejší kvadrant zo štvorice je ľavý dolný, ktorého predstavitelia sa rovnako súhlasne usmievajú pri myšlienke zničenia ukrajinského aj palestínskeho sna. Nazval som to zvláštne, pretože ak sa niekto zásadne stavia proti túžbe daného národa po nezávislosti, nie je to ani tak odraz politického oportunizmu, ako pochmúrneho svetonázoru. Takých ľudí však nie je až tak málo. Možno ich nájsť medzi členmi Americkej republikánskej strany – napríklad Marjorie Taylor Greene, ktorá demonštrovala pohŕdanie Ukrajincami aj Palestínčanmi. Medzi indickými pravicovými nacionalistami je veľa ľudí s podobným svetonázorom. Tento kvadrant nazývam „darwinisti“, pretože zjavne veria, že vo svetovej politike treba dovoliť, aby silní zvíťazili nad slabými, či už hovoríme o Rusku alebo Izraeli.

V konečnom dôsledku tento diagram ukazuje, že naše pozície majú tendenciu byť založené na dvoch veciach: na stupni integrity a príslušnosti k jednej alebo druhej strane. Niektorí ľudia sa pri vytváraní názorov na svetové udalosti radšej spoliehajú na všeobecné princípy. Iní sa pred rozhodnutím pozrú na situáciu svojich priateľov a nepriateľov. Tento diagram je pokusom rozdeliť svet na štyri geopolitické „kmene“, pretože toto je svet, v ktorom žijeme vy a ja – vo „svete kmeňov“. Ako západný vplyv upadá a naše spoločnosti sa čoraz viac polarizujú, stále viac ľudí odmieta starú túžbu prispôsobiť sa globálnym normám a čoraz viac nachádza útechu v podpore svojich vlastných „kmeňov“, vlastných vodcov a vlastného druhu.

(Autor Bruno Maçães je zahraničný spravodajca pre New Statesman. V rokoch 2013 až 2015 pôsobil ako minister pre európske záležitosti v Portugalsku. Autor knihy „Geopolitika na koniec času: Od pandémie po klimatickú krízu“.)