Výtečníci breznianski z druhej polovice 19. storočia
Kniha Výtečníci breznianski pojednáva o výnimočných ľuďoch, ktorí sa v 19. storočí narodili, žili alebo pôsobili v malom slovenskom meste Brezne. Bolo to síce malé mesto, ale ako pôvodné banské mesto bolo zároveň slobodným kráľovským mestom s príslušnými výsadami a pôsobilo v ňom relatívne mnoho významných osobností. O viacerých z nich píšem v spomínanej knihe.
Krnovci
Viaceré z týchto osobností mali potomkov, ktorí sa zapísali do dejín 20. storočia. Takými boli napríklad Krnovci. Breznianski Krnovci pochádzajú z Nemeckej (teraz Partizánskej) Ľupče, najstaršej
baníckej obce Liptova, ktorá dostala názov podľa nemeckých (saských) kolonistov. V roku 1833 sa tam narodil Daniel Krno, ktorý sa v polovici 19. storočia prisťahoval do Brezna, aby tu podnikal. Prenajal si od mesta mlyn v Pohronskej Polhore, obci, ktorú si mesto zriadilo na hranici zvolenskej stolice, aby jej obyvatelia strážili cestu do Brezna pred početnými zbojníkmi.
Daniel Krno mal s troma manželkami množstvo detí, z ktorých boli zaujímaví dvaja
synovia – Cyril Metod a Peter Pavol.
Cyril bol brezniansky obchodník. Mal veľký dom na južnej strane námestia a v ňom dva obchody. V jednom (odevnom) podnikal on a po jeho smrti jeho manželka a druhý (drogériu) zveril svojmu synovi Ľudovítovi, ktorý vyštudoval za chemického inžiniera.
Ladislav Gejza Krno
Druhý syn Cyrila Krna – Ladislav Gejza, po absolvovaní obchodnej akadémie v Banskej Bystrici vyštudoval v Prahe vysokú školu obchodnú. Od roku 1937 začal pracovať ako konceptný úradník na Ministerstve zahraničných vecí v Prahe.
Keď v marci 1939 vznikla Slovenská republika, prešiel do slovenskej diplomacie. Pakt Molotov – Ribbentrop spôsobil, že na krátky čas sa Nemecko a Sovietsky zväz stali spojencami. Pre nový Slovenský štát to znamenalo, že Sovietsky zväz sa odrazu stal pre Slovensko spriatelenou krajinou, ktorá ho ako jedna z prvých oficiálne uznala a nadviazala s ňou diplomatické styky. Do Bratislavy nastúpil ako vyslanec Georgij Maximovič Puškin a do Moskvy synovec prezidenta Jozefa Tisu vyslanec Fraňo Tiso.
Ako legačný tajomník II. triedy sa do Moskvy dostal aj Gejza Krno. Študentský pobyt v Prahe na ňom zanechal stopy a prejavoval sa v jeho česko-slovenskej orientácii, takže neprekvapuje, že v Moskve začal udržiavať kontakty s česko-slovenským odbojom, konkrétne s podplukovníkom Ľudvíkom Svobodom (neskoršie generálom a prezidentom).
Diplomatické vzťahy Slovenského štátu so Sovietskym vzťahom netrvali dlho. Dňa 22. júna 1941 Nemecko napadlo Sovietsky zväz a Slovensko ako oddaný spojenec Nemecka vypovedalo Sovietskemu zväzu vojnu. Slovenskí diplomati v Moskve sa museli čím skôr pobaliť a vrátiť sa späť na Slovensko. Výmena slovenských a ruských diplomatov sa uskutočnila v Istanbule.
Po návrate na Slovensko pokračoval v odboji. Ako podozrivého zo spolupráce so západným odbojom ho v júli 1941 zatkla Ústredňa štátnej bezpečnosti, určitý čas ho väznilo Gestapo na Pankráci v Prahe.
Pre nedostatok dôkazov ho v roku 1942 prepustili a znovu zamestnali na Ministerstve zahraničných vecí. Na jar roku 1944 pôsobil Krno krátko ako legačný tajomník na slovenskom vyslanectve v Budapešti. Ani tu však nezaháľal. Podieľal sa na zabezpečení dopravy anglických a amerických vysielačiek z Istanbulu do Bratislavy cez Budapešť.
Mnohí vieme o tom, že na Slovenskom národnom povstaní sa podieľali aj francúzski partizáni. Určite však mnohí nevedia, ako sa na Slovensko dostali. Početná skupina francúzskych vojnových zajatcov bola internovaná v Maďarsku, konkrétne v tábore pri Balatone. Viacerí sa chceli zapojiť do odboja a hľadali pomoc na francúzskom vyslanectve v Budapešti, kde niektorí zamestnanci v odboji pracovali. Vodca 11-člennej skupiny de la Ronciére nadviazal spojenie s legačným tajomníkom slovenského vyslanectva Gejzom Krnom. Ing. Krno vybavil pre de la Ronciéra na falošný pas vízum, na základe ktorého sa mohol dostať na Slovensko.
O vydanie slovenských víz sa Ladislav Gejza Krno postaral aj pre ďalších Francúzov, ktorí na falošné pasy pricestovali do Bratislavy koncom júla 1944. Na Slovensku už bolo všetko pripravené a ilegálne prechody z Maďarska na Slovensko sa začiatkom augusta mohli začať a trvali až do vypuknutia povstania.
Po návrate na Slovensko Gejzu Krnu prepustili z ministerstva. Dostal sa do Banskej Bystrice, aby sa aktívne zúčastnil na Slovenskom národnom povstaní. V októbri 1944 sa stal zástupcom prednostu tzv. zahraničného odboru Slovenskej národnej rady v Banskej Bystrici. Po obsadení Banskej Bystrice prešiel k partizánom.
Na jar 1945 bol znovu prijatý do česko-slovenskej diplomacie, najprv v Košiciach a potom v Prahe. Už 1. októbra 1945 bol vymenovaný za generálneho konzula
v Chicagu. Po komunistickom prevrate vo februári 1948 ho odvolali, ale na Slovensko sa už nevrátil a s celou rodinou zostal v USA.
Miloš Krno
Je zaujímavé, že ako diplomat pôsobil v Moskve (po vojne) aj bratranec Miloša, syn Petra Krnu. Bol o 13 rokov mladší, narodil sa v Bratislave v roku 1922. Z Miloša sa popri štúdiu na gymnáziu v Kežmarku a na Právnickej fakulte UK stal básnik, prozaik, zaslúžilý umelec, publicista a filmový scenárista, účastník protifašistického odboja a partizán. Po krátkom pobyte v Prahe pôsobil na ministerstve zahraničných vecí ako osobný tajomník štátneho tajomníka Vladimíra Clementisa, potom sedem rokov ako prvý tajomník na čs. veľvyslanectve v Moskve. Po návrate do vlasti bol dve
volebné obdobia poslancom SNR.
Začínal ako básnik, ale neskôr sa venoval najmä próze. Vydal viac ako 30 kníh. Je aj spoluautorom scenárov k viacerým filmom. V roku 2002 mu vyšla posledná kniha spomienok a esejí o Gruzínsku s názvom
Ak je na zemi raj. Jeho väčšie literárne práce preložili do jedenástich jazykov, v ruštine napríklad zbierka poviedok Spolu pre život, Ranný vietor a vojnový román
Lavína.
Sám prekladal poéziu a prózu najmä ruských, nemeckých, gruzínskych a arménskych autorov. Zomrel v roku 2007. Mal troch synov: Iľju, Svetozára a Martina.
Samuel Brečka