Pred 50 rokmi Richard Nixon zrušil zlatý šatandard
WASHINGTON – V nedeľu 15. augusta 1971 prezident Spojených štátov Richard Nixon predniesol prejav venovaný stave ekonomiky USA a oznámil v ňom dočasné ukončenie zlatého štandardu.
Jednalo sa tak o faktickeé ukončeníie Brettonwoodského systému z roku 1944, ktorého vyústením boli okrem iného stabilné menové kurzy (súčasné devízové trhy neexistovali) a fixácia dolára voči zlatu v kurze 35 dolárov za jednu uncu.
Čo sa týka samotnej realizácie prevedenia, neustále sa hovorí len o prezidentovi Nixonovi, vašak o ekonómoch, ktorí stáli v pozadí tejto historickej zmeny, sa príliš nehovorí. Pritom hlavným autorom zmeny je Paul Volcker. Správu si pozrite tu. Áno, je to presne ten pán, ktorý bol v rokoch 1979-1987 guvernérom Fedu a ktorému sa dovtedy nevídaným skokovým zvýšením úrokových sadzieb podarilo zastaviť infláciu bežiaci v Spojených štátoch.
Paul Volcker povedal: “V posledných týždňoch vedú špekulanti totálnu vojnu o americký dolár. Sila národnej meny je založená na sile ekonomiky tohto národa – a americká ekonomika je zďaleka najsilnejšia na svete. Podľa toho „Nariadil som ministrovi financií, aby prijal potrebné opatrenia na obranu dolára pred špekulantmi.
Nariadil som ministrovi Connallymu, aby dočasne pozastavil konvertibilitu amerického dolára s výnimkou súm a podmienok, ktoré sú určené v záujme menovej stability a v najlepšom záujme USA “
Počas celého tohto obdobia takmer nepretržitých nepokojov na devízových trhoch bola životaschopnosť záväzku USA zachovať konvertibilitu oficiálne držaných dolárových zostatkov na zlato veľmi podkopávaná postupnou eróziou rezervnej pozície USA. “
Dôvodom boli prebiehajúce veľké výbery dolára inými centrálnymi bankami. Spojené štáty sa obávali, že svetové centrálne banky jednoducho prestanú dolára veriť a vyžiadajú si preplatenie dolárových záväzkov v zlate. Ostatne už v marci 1961 začal Treasury ‘s Exchange Stabilization Fund (ESF) fixovať dolár a intervenovať na menových trhoch, prvýkrát od druhej svetovej vojny. Sila opatrenia ale čím ďalej viac klesala. Za január až júl 1971 zahraničné centrálne banky stiahli zo Spojených štátov dve miliardy dolárov, len za prvé dva týždne v auguste 1971 ďalšie 1,1 miliardy. Likvidné devízové rezervy Fedu boli v porovnaní so záväzkami, ktoré mohli zahraničné centrálne banky požadovať, na tretinovej úrovni.
Oznámenie bolo šokujúce. Výsledkom bolo týždenné uzavretie devízových trhov medzi dolárom a európskymi menami. Centrálne banky sa museli poradiť a konať, v roku 1971 ale k ovplyvneniu pohybu ceny zlata nedošlo. Následne vďaka dohode z decembra 1972 bola cena zlata zmenená na 38 dolárov na uncu. Zo strany Spojených štátov však za túto cenu neprebehol ani jeden obchod. Dva mesiace potom bola cena zlata zvýšila na 42,22 dolára za uncu, po dvoch týždňoch po úprave ceny bolo ale jasné, že ani táto cena nie je udržateľná a dochádzalo k jej ďalšiemu nárastu.
Všetko bolo ukončené v roku 1976, kedy dolár prestal byť oficiálne spájaný so zlatom.
Ak by k tomu nedošlo, kvantitatívne uvoľňovanie by nebolo možné. Preto je dnes nemožné, aby sa dolár či iné hlavné meny vrátili späť na krytie zlatom.
