Výskumné univerzity v inovačnej politike
V súčasnosti sú kľúčovými zdrojmi rozvoja ekonomiky poznatky, informácie a vzdelanie.
Práve tempo a pohyb ich rozvoja určujú kvalitu a úroveň života obyvateľstva a pozície krajiny na svetových technologických trhoch. Avšak na Slovensku je už niekoľko rokov je hospodárska politika zameraná na „ekonomiku montážnej dielne“ tovarov dlhodobej spotreby, ktorá je citlivá na cyklické výkyvy. Nemôžeme povedať to, že sa rozvíjajú odvetvia, v ktorých sa využívajú výsledky slovenskej vedy a výskumu. Práve preto slovenské podniky nie sú výrobcami tovarov založených na najnovších technológiách.
Súčasne je všetkým jasné, že budúcnosť Slovenska je spojená s inovačným rozvojom. V ňom dôležitú úlohu zohráva ekonomika založená na poznatkoch, ktorá nie je možná bez kvalitného vzdelania. Práve to má veľký význam pri formovaní kvalitatívne nového ekonomického myslenia – inovačného myslenia. To je nevyhnutné v súčasných podmienkach, v ktorých najdôležitejšiu úlohu zohrávajú intelektuálne zdroje a stávajú sa paradigmou progresívneho vývoja všade na svete.
MODELY
Okrem iného pokroku v ekonomike môže napomáhať aktivizácia inovačnej činnosti na vysokých školách, ktorá sa môže rozvíjať na základe vedeckej a výskumnej činnosti na univerzitách. Jej predpokladom je informatizácia vzdelávania, vznik nových foriem vzdelávania, napríklad dištančného vzdelávania, otváranie nových odborov štúdia a podobne.
Zvýšenie kvality vzdelávania, príprava odborne pripravených špecialistov nie je možná bez modernizácie systému vysokoškolského vzdelávania, ktorá je sprevádzaná napríklad formovaním nového modelu univerzity, ktorá sa aktívne podieľa na inovačnej činnosti na základe rozvoja vlastných výskumov, predovšetkým v oblasti základného vedeckého poznania. V najvšeobecnejšej podobe sa pod inovačnou činnosťou dá chápať proces vytvárania inovácií, ktorý pozostáva z vedeckých výskumov, experimentálnych modelov, prípravu výroby a tiež činnosti, ktoré v sebe zabezpečujú vytváranie inovácií ako vedecké a technické služby, marketingové výskumu, či rekvalifikáciu personálu.
Treba však povedať, že nie vždy prielomové inovácie závisia len od fundamentálnych poznatkov v určitej vedeckej oblasti. Podľa poznatkov expertov inovácie na 60 % vznikajú na základe potrieb trhu, na 25 % na základe potrieb trhu a zvyšných 15 % je podiel iných faktorov, medzi ktoré patria samotní výskumníci. Práve v čas krízy by sa mali vysoké školy akéhokoľvek druhu zamerať na to, aby prihliadali na spätnú väzbu, alebo ináč povedané na to, ako ich výskumy potrebuje trh a aké sú potreby reálne fungujúcich firiem.
Základom inovačnej činnosti je inovačný proces, Dôležitú úlohu pre rozvoj slovenskej ekonomiky má model rozvoja inovačnej činnosti. Pre slovenské ekonomiku má význam posúdiť spôsob rozvoja inovačných procesov v rámci troch základných modelov: lineárneho, paralelného a sieťového.
Prvý model je lineárny. Ten je postavený na tom, že jednotlivé etapy inovačného procesu nasledujú jedna za druhou po sebe. Vždy sa začína z vedeckých výskumov a končí sa zvyčajne používaním nových tovarov a technológií. Tento model bol rozšírený vo všetkých krajinách sveta, teda aj v bývalých socialistických krajinách. Nie je však spojený so spotrebou tovarov a služieb, ale s ich výrobou. V tomto modeli sa spotrebiteľ nebral do úvahy. Situácia sa mení, ale nie tak dynamicky ako by sa chcelo. Dôvodom je malý dopyt po tovaroch a službách.
Druhý model je paralelný. Ten sa rozšíril v sedemdesiatych a osemdesiatych rokoch v priemyselne vyspelých krajinách. Jeho hlavný zmysel pozostáva v tom, že neakcentuje na prísnej následnosti jednotlivých etáp. Kľúčovými princípmi sú nasledovné etapy.
Po prvé, začiatok inovačného procesu nie je povinne spojené s vedeckými a výskumnými projektmi vo fundamentálnej oblasti poznatkov. Napríklad vytvorenie siete Internet nebolo výsledkom prielomu v základnom vedeckom výskume. Podľa údajov expertov sú zdrojmi inovácií nasledovné oblasti: 60 % – požiadavky trhu, teda sa určujú zákazníkom, 25 % – technológie, 15 % – neurčité a rôznorodé impulzy ako napríklad snaha konkrétneho výskumníka, alebo konkrétnej firmy.
To znamená , že začiatok inovačného procesu nie je ta tesne spojené s vedou, ale je spojené s inými javmi v závislosti od špecifík inovačných projektov.
Po druhé, principiálne sa mení úloha vedy. Vystupuje nielen ako zdroj inovačnej vedy, ale aj ako zdroj, s ktorým sú prepojené všetky etapy inovačného procesu. Podstata je v tom, že v podmienkach neurčitosti, rýchlej zmeny konjunktúry môže vzniknúť potreba dodatočných vedeckých výskumov a experimentov, pričom táto potreba sa môže týkať akejkoľvek etapy inovačného procesu.
Po tretie, v paralelnom modeli vzniká kvalitatívne nový druh väzieb, ktoré spájajú jeho prvky, a práve spätná väzba, ktorej cieľom je nedovoliť rozpojenie inovačných procesov na samostatné a málo späté nezávislé prvky, a zmenšiť dĺžku inovačného procesu, zvýšiť ich účinnosť a efektívnosť. Komplex spätných väzieb má napomáhať zamedziť vonkajším vplyvom a zvyšovať úroveň adaptácie k okolitému svetu. Zvláštnosťou inovačných procesov je to, že neexistujú len v rámci systému, ale ho spájajú s vonkajším prostredím, a tiež inými ekonomickými subjektmi.
Tretí model je sieťový. Prvé dva modely sú tradičné, a tretím je moderný. Objavil sa v USA v deväťdesiatych rokoch, v najväčšom technologickom centre sveta, ktoré je známe pod menom Silikónová dolina. Sú v nej koncentrované malé inovačné firmy, ktoré fungujú v najnovších odvetviach ekonomiky a sú blízke inovačným firmám. Tie pracujú v oblasti najnovších ekonomických smerov a fungujú hlavne popri výskumne orientovaných univerzít. Sieťový model sa dá definovať ako model inovačného procesu, ktorý je blízky informačnej ekonomike.
VÝSKUMNÁ UNIVERZITA
Prvá etapa sieťového inovačného procesu je zameraná na fundamentálne výskumy, ktoré sa robia vo voľnej forme, bez špeciálne vytvorenej organizačnej štruktúry, metódami skúšok a omylov študentmi a pedagógmi Stanfordskej univerzity. Práve tieto výskumy iniciujú vznik nových firiem v oblasti vysokých technológií.
Druhá etapa je totožná s masovým vznikom malých technologických firiem. Charakteristickou črtou v tejto etape je to, že sa objavujú podniky rozvíjajúce sa na základe fondov rizikového kapitálu. Ten integruje inovácie a investície a kladie akcent na efektívne využitie intelektuálnych zdrojov popredných výskumných univerzít. Sieťový inovačný proces vytvára určité výhody a upevňuje popredné postavenie v rozpracovaní principiálne nových technológií, na základe ktorých sa vyrábajú výrobky maximálne uspokojujúce potreby konzumentov. Veľké úspechy malých inovačných firiem zo Silikónovej doliny sa dajú vysvetliť tým, že sa nachádzajú blízko unikátneho vedeckého a vzdelávacieho centra. Jeho jadrom je najstaršia americká výskumné univerzita – Stanfordská univerzita. Okrem toho blízko je aj University Berkeley, State University of San José a University of Santa Clara.
Výskumné univerzity sú jednou z foriem organizácie fundamentálnej vedy. Je to zvláštny typ vysokých škôl, ktorých funkčnou špecializáciou je výroba nových poznatkov a príprava unikátnych špecialistov vysokého vysokej triedy, ktorí majú tvorivé schopnosti a nájdu najoptimálnejšie riešenie v nepredpovedateľnej situácii v podmienkach spontánneho technologického rozvoja. Pre výskumné univerzity je typická existencia kolektívov výskumníkov, veľkého množstva vedeckých a výskumných prác, viacúrovňového systému vzdelávania, najmodernejšej materiálnej, technickej a informačnej základne.
V USA nemajú všetky univerzity výskumné zameranie. Existuje len obmedzené množstvo, ktoré si krajina môže dovoliť. Z približne 3 300 amerických univerzít má výskumné zameranie asi 100. Práve na pripadá väčšia časť federálnych príspevkov na vedecké výskumy, ktoré sa robia na pôde univerzít, väčšia časť obhajovaných doktorandských vedeckých hodností. Výskumné univerzity by mali zodpovedať určitému súboru charakteristických príznakov, ktoré sú opísané v nasledovnej tabuľke:
Кritériá výskumných univerzít v USA
Тypy vysokých škôl |
Kritériá |
Výskumné univerzity 1. |
|
Výskumné univerzity 2. |
|
Prameň: www.ed.gov
Výskumné univerzity, ktoré vznikli na prelome XIX. a XX. storočia sa v súčasnosti transformovali a súčasné tendencie v ich vývoji, ktoré sme vymedzili na základe ich analýzy sú predovšetkým nasledovné:
Po prvé, tieto organizácie sa menia na najväčšie centrá vedy na svete, predovšetkým v oblasti výpočtovej techniky. Práve oni určujú vedecké, technické a vzdelávacie paradigmy v XXI. storočí. Napríklad vo vedeckých univerzitách USA sú rozmiestnené popredné vedecké laboratóriá krajiny. Napríklad 15 z 20 najväčších laboratórií výpočtovej techniky v USA sa nachádzajú vo výskumných univerzitách. Napríklad veľmi veľký vedecký potenciál majú Massachusets Technology Institute a University Carnegie – Mellon. V nich je päť vedeckých laboratórií, z ktorých tri sú MTI.
V celkovom ratingu vedeckých laboratórií majú tiež výskumné univerzity, medzi ktorými prvé miesto patrí Standford University, na druhom mieste je Výpočtové stredisko Carnegie Mellon University a Laboratórium vied výpočtovej techniky MIT. Popredné laboratóriá výpočtovej techniky sveta sa zaoberajú rozpracovaním technológií tretej inovačnej vlny, takzvaných „neviditeľných, mimoriadne vysokých technológií“. Podľa Centra informatiky California University v americkom meste Berkeley, počet ročne obhájených dizertácií z odbornosti „Computer Sciences“ stúpol zo 100 na 1 000.
JAPONSKO
Pre Japonsko, zvlášť v poslednom období je charakteristický rast fundamentálnych výskumov v najväčších univerzitách a v rámci nich boli vytvorené veľké výskumné centrá. Napríklad všetci štyria japonskí nositelia Nobelovej ceny v oblasti fyziky a chémie ju získali za výskumy, ktoré robili na univerzitnej pôde. Na základe výskumných centier univerzít sa vytvárajú vedecké a výrobné komplexy, ktoré organicky integrujú vedu, vysoké školstvo a priemysel.
Firmy veľmi dobre vedia, že bez univerzít, kde je sústredené veľké množstvo fundamentálnych výskumov a robí sa príprava vysoko kvalifikovaných odborníkov, sa nemôžu zaobísť.
Nie náhodou najväčšie firmy sveta začali aktívne financovať výskumné univerzity a vytvárať s nimi spoločné organizácie rôzneho druhu. Výsledkom tohto úsilia sa stala organizácia vedecko-technologických centier, ktoré napomáhajú zavedeniu objavov univerzity do priemyselnej praxe, ale aj príprava novej generácie študentov, ktorí sú schopní podobné objavy zavádzať do praxe.
Veľmi sa tento prístup rozvíja v USA. Sieť podobných organizácií sa vytvoril vo Veľkej Británii, neustále sa rozvíjajú kontakty výskumných univerzít s priemyselnou vedou v Japonsku. Hodnotu týchto kontaktov si uvedomili aj výskumné univerzity. Základnými formami spolupráce s praxou sú výskumné kontrakty, centrá pre spoločný výskum, systém spoločných výskumov s priemyslom.
Činnosť centier, v ktorých sa koncentruje myšlienka spolupráce a spája sa úsilie univerzitných vedcov a priemyslu, sa považuje za dôležité, najmä v rozvoji vedy, v zdokonaľovaní vzdelávania a objavovaní nových technológií. Napríklad výsledkom spolupráce priemyslu a univerzít v oblasti polovodičových technológií sa stalo zlepšenie globálnych pozícií toho priemyselného odvetvia USA. Firma IBM vypracovala špeciálny program pre vyhľadávanie unikátnych odborníkov a kvôli jeho úspešnej realizácia nadviazala kontakty s 32 poprednými americkými, ale aj zahraničnými univerzitami. Je samozrejmé, že integrácia vedy, vzdelávania a priemyslu má určité problémy, napríklad s určením vlastníckych práv k objektom intelektuálneho majetku. Avšak myšlienka podobného inštitucionálneho rámca e veľmi zaujímavá a perspektívna.
Výskumné univerzity sa stávajú základom vedecko-priemyselných parkov a technologických miest. V tej istej Silikónovej doline, ktorej jadrom Standfordská univerzita, sa skoncentrovalo asi 7 000 firiem. Ich počet sa ročne zväčšuje približne o 150. Podľa štatistických údajov o rozsahu využitia rizikového kapitálu, v Silikónovej doline je približne polovica firiem, ktoré financujú fondy rizikového kapitálu. Celkom je ich asi 600. V Japonsku dosiahli určité úspechy v nalaďovaní spolupráce univerzít s priemyslom v rámci rozvoja technopolisov. Tamojšie ministerstvo priemyslu a zahraničného obchodu viac ako dve desaťročia pracuje nad problémom zabezpečenia priaznivých podmienok pre organické spojenie vedeckej a výskumnej činnosti s výrobou, ktorá je náročná na vedecké výskumy a podmienok pre prípravu odborníkov potrebných pre vedecký a výskumný komplex krajiny.
Výskumné univerzity sú v tej, ktorej krajine kľúčovým prvkom národného systému transferu technológií. Dôležitým smerom práce výskumných univerzít je riadenie duševného vlastníctva.
Analýza svetových skúseností v oblasti odovzdania intelektuálneho vlastníctva z univerzity do priemyslu počas dvadsaťpäťročného obdobia (1980 – 2005) umožňuje spoznať kľúčové princípy tohto procesu v rozvinutých krajinách, ale mimoriadne zaujímavé sú v tejto oblasti skúsenosti USA, kde sa situácia vyvíjala veľmi dynamicky.
Príčinou veľkej pozornosti vlády USA v danej problematike bolo predovšetkým to, že sa oslabovala pozícia americkej ekonomiky v globálnom priestore. Ďalším dôvodom pozornosti bol nielen udržanie si, ale aj rast konkurencieschopnosti americkej ekonomiky. Prvé hrozby sa objavili práve začiatkom osemdesiatych rokov.
Meniaca sa situácia si od štátu vyžiadala čo najrýchlejšiu revíziu ekonomických a právnych vzťahov v sfére intelektuálneho vlastníctva, ktoré vzniklo na základe príspevkov z federálneho rozpočtu. Začínajúc z tohto obdobia, vláda USA začala revidovať svoju politiku v oblasti intelektuálneho vlastníctva, ktoré sa vytvorilo za rozpočtové peniaze.
Hlavným nástrojom zmien bola zákonodarná regulácia, kde sa presne vyčleňujú dve etapy. Prvá je v rozmedzí rokov 1980 až 1984. Druhá sa začala v roku 1985 a trvá dodnes. Stručne si povieme čo sa počas týchto období dialo.
V roku 1980 sa prijala séria zákonov, v ktorých sa radikálne zmenilo chápanie intelektuálneho vlastníctva. Prvé zákony sa datujú rokom 1980 a ide o Bayh-Dole Act alebo University and Small Business Patent Procedures Act, a o Stevenson-Weidler Technology. Innovation Act of 1980. Čo bolo nové v regulácii intelektuálneho vlastníctva?
Po prvé, univerzity mohli získavať právo intelektuálneho vlastníctva na vynálezy, ktoré urobili vďaka finančným prostriedkom zo štátneho rozpočtu. Po druhé, dovolili im poskytovať licencie z patentov.
Podľa zákona Bayh – Doyla, ak sa vedecké a výskumné práce robili priamo vo verejnom sektore, právo na používanie získaného objavu môžu byť odovzdané univerzite. Tá keď získa práva na výsledky intelektuálnej činnosti, musí komercionalizovať technológie v určitom dosť rozumnom čase vo vlastnej krajine.
Druhá etapa tiež stimulovala odovzdávanie technológií, ktoré boli federálnym vlastníctvom a rozpracované vďaka peniazom štátu, vládam štátov a územných celkov, ale aj súkromnému sektoru kvôli ich komercionalizácii.
To znamená, že prvej polovici osemdesiatych rokov v USA prijali zákony, ktoré umožňovali pracovníkom univerzít patentovať si ako osobám dokonca aj tie vynálezy, ktoré boli financované z prostriedkov štátneho rozpočtu, napríklad z grantov.
Ako príklad môžeme uviesť, že už pred desiatimi rokmi vďaka licenčnej činnosti príjmy amerických univerzít predstavovali 725 mil. USD. Ekonomika získala vďaka využitiu 7 469 nových univerzitných licencií 33,5 mld. USD zisku vďaka nim vzniklo 280 000 pracovných miest. V súčasnosti napríklad osem výskumných univerzít, ktoré sú v meste Boston ročne prinášajú miestnemu rozpočtu 7 mld. USD.
Týždeník Economist hodnotil vplyv zákona Bayh – Doyla na inovačnú činnosť v USA, a poznamenal, že pred jeho prijatím „vynálezy ležali na policiach a padal na ne prach“. V roku 1980 vláda USA bola majiteľom viac ako 28 000 patentov, ale len na 5 % si kúpil priemysel licencie. Súčasne však federálna vláda financovala 60 % akademických výskumov. Po jeho prijatí množstvo patentov, ktoré pripravili univerzity sa zvýšilo desaťnásobne a univerzity vytvorili 2 200 firiem zameraných na komercionalizáciu výsledkov výskumov, ktoré sa robili v ich laboratóriách.
Pred prijatím zákona Bayh – Doyla, intelektuálne vlastníctvo, ktoré vzniklo ako výsledok výskumov financovaných z federálneho rozpočtu bola vlastníctvom federálneho financujúceho orgánu. Výskumné univerzity nemali stimuly komercionalizácie myšlienok a na trh dodávali len 250 patentov ročne. Analogický prístup mal štát k problematike riadenia intelektuálnym vlastníctvom. Tou sa zaoberali zákony prijaté v druhej polovici osemdesiatych rokov a deväťdesiatych rokov. Tie boli zamerané na procesy integrácie vedy s priemyslom .
Patril medzi zákon o obchodných značkách z roku 1984 a Uznesenia vlády USA 12591 a 12618 (1987 ). Spomínané normy uľahčili prístup k vede technológiám. Táto normatívna a právna základňa znamenala základ prechodu k novej stratégii v oblasti inovačnej politiky, najmä k zvyšovaniu efektívnosti federálnych výdavkov na vedeckú a výskumnú činnosť cestou urýchlenia procesov odovzdávania nových technológií vo všetkých oblastiach americkej ekonomiky. Problém je aj to, že obrovské výdavky amerického štátu na vedecký výskum, ktoré ročne predstavovali 60 – 80 mld. USD si vyžadovali návratnosť.
Súčasná politika amerického štátu v oblasti odovzdávania technológií z univerzitného výskumu do reálnej praxe robí akcent nie na financovaní výskumu, ale na riadení intelektuálnym vlastníctvom, najmä v poskytnutí práv na využívanie objektov duševného vlastníctva univerzitám. To viedlo k rastu podnikateľskej aktivity a k vzniku veľkého počtu firiem pri univerzitách, ktoré zavádzajú inovácie do praxe (spin-off), ale aj firiem založených individuálnymi podnikateľmi, ktorí absolvovali univerzitu a ich cieľom je komercionalizácia výsledkov vlastného výskumu na univerzite. Intelektuálny kapitál týchto firiem vznikol vďaka univerzitám. Firmy typu spin-off sú základným kanálom odovzdania know how a technológií financovaných rozpočtom na trh. Ich cieľom je komercionalizácia poznatkov, ktoré vznikli na univerzite.
Napríklad v Austrálii mechanizmus odovzdania technológií a výsledkov výskumu predpokladá to, že firmy musia viesť rokovania o licencii so štátnou organizáciou pre vedecké a priemyselné výskumy (CSIRO). Predmet, trvanie a úroveň výnimočných práv každej konkrétnej licencie sa hýbe v rozpätí, ktoré závisí od sektoru výroby, hodnoty objektu intelektuálneho vlastníctva a veľkosti potenciálneho trhu pre produkt, ktorý sa bude vyrábať na základe získanej licencie. CSIRO chráni svoje intelektuálne vlastníctvo prostredníctvom toho, že ročne odovzdáva približne 160 patentov. Približne 70 % firiem, ktoré vznikli na základe toho, že získali od CSIRO patenty boli vytvorené vedeckými pracovníkmi z univerzít. Bolo to aj preto, že štátne inštitúcie zavreli vedecký alebo výskumný program. Mohlo sa stať, že výsledky univerzitného výskumu by zostali na polici, ak by vedci nevytvorili firmu schopnú komercionalizovať výsledky intelektuálnej činnosti.
Od polovice osemdesiatych rokov sa v USA dá pozorovať neustály rast firiem typu spin – off. Podľa údajov Asociácie manažérov univerzitných technológií, každá z hlavných výskumných univerzít ročne vytvára v priemere dve nové firmy typu spin off. Vyspelá časť Európy zaostáva,. V Belgicku a Fínsku popredné vysoké školy vytvárajú jednu firmu tohto typu.
