V lete 1980 vznikali nezávislé odbory Solidarność
GDAŇSK – V Gdaňských lodeniciach V. I. Lenina v Poľskej ľudovej republike (PĽR) na prelome mesiacov august až september 1980 vznikli nezávislé odbory. Viedol ich montér Lech Walensa (1943), nositeľ Nobelovej ceny za mier.
Solidarność vytvorila v PĽR konkurenčný politický systém, ktorý priviedol krajinu v roku 1989 k slobodným voľbám.
Vzniku odborového zväzu predchádzali udalosti v zime 1970 – 1971 a v lete 1976. V zime poľská vláda zvýšila ceny o 30%. Robotníci v lodeniciach v Štetíne a Gdansku štrajkovali. Dňa 14. decembra 1971 do nich strieľali. V Gdansku zabili 41 zamestnancov. V oboch obdobiach robotníci vyšli do ulíc, rabovali obchody a podpáli budovy straníckeho vedenia. Proti nim použili vodné delá a slzný plyn. Mnohí boli uväznení.
Kvôli obavám z protestov poľská vedúca politická strana robila všetko preto, aby sa zvyšovali príjmy zamestnancov. Existovali dva spôsoby. Prvým boli dotácie zo Sovietskeho zväzu. Druhým boli zahraničné úvery. Zbigniew Brezinski poradca amerického prezidenta Jimmiho Cartera v marci 1978 mu preložil plán destabilizácie situácie v Poľsku. Neschopnosť krajiny splácať zahraničné úvery bola dôvodom pre nátlak na krajinu. Základnou požiadavkou veriteľov bolo to, aby krajina povolila činnosť opozície.
Financovaním odborového hnutia a opozície v Poľsku sa zaoberala Vatikánka banka, v súčasnosti známa pod názvom Inštitút pro skutky zbožnosti, nebo Ústav pro veci viery. V osemdesiatych rokoch sa tak podieľala na vzniku finančnej diery v banke Banco Ambrosiano: Diera dosiahla veľkosť 3,5 mld. USD. Banka zbanrotovala v roku 1982. Jej riaditeľ Roberto Calvi sa obesil pod mostom Blackfriars Bridge v meste Londýn. Britský novinár Tony Abse v týždenníku britských komunistov The Weekly Worker napísal, že Vatikánsku banku používala CIA na financovanie poľskej Solidarity ako záverečnej ofenzívy proti Sovietskemu zväzu.
David Gilmour: Great Day of Freedom (In Gnansk).
Koncom augusta 1980 sa vedúcou postavou štrajku v lodeniciach stal elektrikár Lech Wałęsa. V spolupráci s odborníkmi z radov demokratickej opozície ako napríklad Tadeusz Mazowiecki, Bronisław Geremek, bol vypracovaný zoznam požiadaviek, ktorý okrem ekonomických bodov (zastaviť rast cien, zvýšiť platy, stavba bytov, lepšie pracovné podmienky, dlhšia materská dovolenka, voľné soboty) obsahoval aj požiadavky politické ako napríklad nezávislé odbory, právo na štrajk, obmedzenie cenzúry, prístup rôznych spoločenských skupín k hromadným oznamovacím prostriedkom, prepustenie politických väzňov, obsadzovanie funkcií podľa kompetencií a nie podľa príslušnosti k PZPR, poľsky Polska Zjednoczona Partia Robotnicza)). Odvolávali sa na ústavu Poľskej ľudovej republiky a rôzne medzinárodné dohody, ktoré PĽR podpísala, kde boli zakotvené rôzne práva občanov, a o ktorých si komunisti mysleli, že nikoho nenapadne, aby sa o ne zaujímal. Poľské úrady kapitulovali a 31. augusta 1980 podpísali vládni zástupcovia dohodu so štrajkujúcimi robotníkmi, ktorou PĽR pristúpila na požiadavky štrajkujúcich robotníkov, čím vlastne Solidarita oficiálne vznikla.
Dňa 17. septembra 1980 sa na kongrese zjednotilo viac ako dvadsať zakladajúcich výborov podnikových odborových zväzov, ktoré sa zjednotili do jednej národnej organizácie Nezávislého samosprávneho odborového zväzu Solidarita, ktorý úrady oficiálne zaregistrovali 10. novembra 1980. Do jari 1981 vstúpilo do Solidarity 10 miliónov Poliakov čo bola tretina všetkých pracujúcich). Solidarita vydávala vlastné noviny, čím prelomila štátny monopol na rozširovanie informácií. Solidarita však nemohla zájsť príliš ďaleko, pretože hrozila intervencia Sovietskeho zväzu ako v roku 1968 v Česko-Slovensku.
