Do prázdnej hlavy ľahko naliať teóriu sprisahania

Konšpiračná teória alebo teória sprisahania (conspiracy theory), alebo konšpirológia, je systém tvrdení, ktorými sa vysvetľujú spoločensky významné udalosti, alebo historické udalosti, či procesy, ako výsledok sprisahania určitej skupiny ľudí, ktorá riadia tieto procesy, kvôli chamtivosti, ambíciám, samoľúbosti a chorobnému egoizmu.

Termín sa používa v negatívnom význame a v politike sa používa na diskreditáciu „nepohodlnej teórie“ Teória sprisahania sa dá vnímať aj ako jednu z teórie elít.  Teória elít predpokladá, že ľud ako celok nemôže riadiť štát, a túto funkciu na seba preberá časť ľudí, ktorí majú v spoločnosti najvýznamnejšie postavenie.

Sprisahanie a propaganda

Konšpiračná teória alebo teória sprisahania je názor na ľubovoľnú tému, ktorý predkladá, že istá skupina ľudí vedome a tajne pôsobí v neprospech inej skupiny ľudí. Vyznávači konšpiračných teórií si obyčajne myslia, že touto skupinou je vláda, predstavitelia tajných organizácií, jedného alebo viacerých spoločne pôsobiacich podnikov alebo predstavitelia národov alebo náboženstiev, občas aj mimozemské civilizácie.

Existuje veľké množstvo konšpiračných teórií. Obyčajne chýbajú presvedčivé potvrdzujúce alebo vyvracajúce dôkazy, často možno hovoriť o rôznych stopách, podozreniach a možnostiach.

Niekedy sa v rámci propagandy aj pravdivé informácie protivníka označujú za konšpiráciu. Napríklad tvrdenia o neexistencii chemických zbraní v Iraku boli označené za konšpiráciu. Po porazení a obsadení Iraku sa skutočne žiadne chemické zbrane nenašli.

Konšpiračné teórie pripisujú niektorým konkrétnym ľuďom a nie veľkým skupinám ľudí nadprirodzené možnosti kontroly a riadenia zložitými spoločenskými, politickými a ekonomickými procesmi. Ľudia si myslia, že to je prejav samostatného konfliktu a ako časť všeobecného boja dobra a zla. Teórie sprisahania majú živnú pôdu medzi tými ľuďmi, ktorí nemajú poznatky o fungovaní tej-ktorej časti spoločnosti

Omyly v myslení

Ak niekto verí v teórie sprisahania, znamená to, že je schopný zovšeobecňovať izolované prípady, a je to jeden z prejavov skreslenia poznania. V kognitívnej vede sa skreslenia považujú za systematické chyby v myslení na základe predstáv, ktoré neexistujú, ale človek ich má vo vedomí ako schémy. Stručne povedané sprisahania sú vymysleným klamstvom.

Jednou z príčin prečo sa objavujú teórie sprisahania, sú hĺbkové sociálne a psychologické potreby človeka. Vnímanie niektorých tvrdení, v obsahovo odlišných teóriách sprisahania, je vo všeobecnosti spojené so sociálno-psychologickými mechanizmami streotypizácie, projekcie a fenoménom eskapizmu. Dôvodom je aj to že ľudia majú problémy s pochopením zložitých javov, ale aj tým, že svet vnímajú v útržkoch.  Prečo sú teórie sprisahania úspešné? Je to ideologická reakcia na sociálnu nerovnosť, teda to že rôzne skupiny ľudí majú nerovnaké šance v spoločnosti, nerovné prístupy k rôznym hodnotám a nemajú rovnaké možnosti uspokojovať svoje potreby.

Stereotypy a projekcia

Pozrime sa na sociálne a psychologické mechanizmy konšpiračných teórií, alebo ak chcete teórií sprisahania. Stereotyp je stála, zjednodušená schematická predstava o určitej vlastnosti ľudí, ktorí patria do určitej skupiny ľudí.

Projekcia je mechanizmus psychologickej obrany, v dôsledku ktorého sa vnútorné chyby vnímajú tak, že pochádzajú z vonkajšieho prostredia. Človek niekomu pripisuje vlastné myšlienky, pocity, črty charakteru. Myslí si, že niečo vníma vo vonkajšom prostredí, ale je to v jeho vnútri.

Mechanizmus projekcie znamená, že zástanca teórie sprisahania, zvyčajne prenáša niektoré svoje vlastné pozitívne a negatívne vlastnosti na predpokladaných účastníkov sprisahania. Pri prenose, teda projekcii, sa zveličuje význam týchto vlastností. Na jednej strane sa sprisahanci opisujú ako démoni, pripisujú sa im zlé úmysly, čo osobná amorálnosť a zvrátenosť.

To umožňuje odstrániť v činoch proti nim akékoľvek morálne obmedzenia, teda proti predpokladaným sprisahancom, vyhnúť sa morálneho odsúdeniu a právnej zodpovednosti. Veď ten, kto ničí takých netvorov, sa musí považovať za hrdinu, a nie zločinca. Na druhej strane sprisahanci majú zvláštne vlastnosti.

Sú múdri, chytrí a cieľavedomí.

Eskapizmus

Ďalším mechanizmom je eskapizmus. Pojem pochádza z anglického slova escape, ktoré sa prekladá ako únik, alebo záchrana. Je to individuálny pocit zmierenia, pri ktorom sa ľudia snažia ujsť pred realitou do sveta ilúzií a fantázií. Snaha ujsť pred realitou môže byť odvetnou reakciou na stály a silný stres, ktorý vyvolávajú psychologické traumy, napätou prácou, nebezpečným prostredím, neschopnosťou vytvoriť si potrebné vzťahy s okolitým prostredím. Potreba úniku vzniká v krízových situáciách, keď človek stráca sebareflexiu.

Pojem eskapizmus využíva spoločenskovedný odbor mediálne štúdiá v sfére teórií masovej komunikácie, v prípade únikov do sveta predstáv, predovšetkým do predstáv, ktoré prinášajú médiá.

Objavili ich už Paul Felix Lazarsfeld a Harta Herzogová v jednom z prvých výskumov mediálneho publika, ktorý skúmal poslucháčky nekonečných rozhlasových seriálov v tridsiatych rokoch minulého storočia v USA.

Podľa sociológa Anthonyho Giddensa je schopnosť médií poskytovať eskapizmus, teda myšlienkový únik, je súčasťou ich širšej schopnosti vytvárať takzvanú ontologické bezpečie, čím sa znižuje úzkosť a vnáša do života poriadok stáva sa zrozumiteľnejší.

Pojem eskapizmus často používajú autori, ktorí sledujú parasociálne vzájomné pôsobenie mediálneho publika, teda najmä stotožnenie sa divákov s postavami mediálnych fikcií. Diváci majú niekedy predstavu, že postavy z televíznych relácií hovoria priamo s nimi.

Za klasickú štúdiu eskapizmu sa považuje práca Janice Radwayové Reading romance, ktorá skúmala čitateľky takzvanej červenej knižnice. Jej názory poprela Ien Angová, ktorá skúmala diváčky televíznych seriálov, ktoré sa nazývajú mydlové opery. Diváčky sledovaním mydlových opier podľa nej neunikajú z každodennosti, ale si ju pomocou sledovania romantických seriálov viac uvedomujú.

Disonancia

Pre pochopenie teórie sprisahania je potrebné poznať pojem kognitívna, alebo poznatková disonancia. Ľudia sa snažia  vyhnúť tomu, aby ich poznatky sa nedostali do nesúladu s realitou. Ak ľudia, ktorí veria v teóriu sprisahania, je ťažké presvedčiť ich že to nie je tak. Ak určité fakty protirečia ich teórii sprisahania, ignorujú. Ak im niekto povie, že nesprávne vykladajú určité údaje, časti im odpovie, že má vlastné zdroje informácií.

Kognitívna disonancia, pričom cognitio je latinsky poznanie a dissonantia nesúlad) je stav psychickej nespokojnosti, ktorá je vyvolaná tým, že v jeho vedomí sú konfliktné predstavy, myšlienky, hodnoty a emocionálne predstavy. Pojem zaviedol sociálny Psychológ Leon Festinger v roku 1957.

Všetky fakty, ktoré by protirečili teórii sprisahania, sa ignorujú, alebo popierajú pomocou známych postupov. Dá sa povedať, že je to provokácia, alebo dokonca, že tieto fakty práve potvrdzujú danú teóriu sprisahania.

Akýkoľvek bezvýznamný fakt, ktorý nemá na prvý pohľad nič do činenia s teóriou spisahania nič spoločné, sa dá zakomponovať do mozaiky, ktorú poskytuje teória sprisahania.

Úvodná fotografia: wikimedia commons, CC 4.0