Strategické myslenie versus strategické plánovanie
Strategické myslenie je mentálny alebo myšlienkový proces, ktorý uplatňujú jednotlivci a v rámci organizácií v kontexte dosiahnutia cieľa alebo súboru cieľov.
Pri uplatnení v procese strategického riadenia organizácie zahŕňa strategické myslenie generovanie a aplikáciu jedinečných obchodných poznatkov a príležitostí určených na vytvorenie konkurenčnej výhody pre firmu alebo organizáciu.
Môže sa vykonávať individuálne, ako aj spoločne medzi kľúčovými ľuďmi, ktorí môžu pozitívne zmeniť budúcnosť organizácie. Skupinové strategické myslenie môže vytvoriť väčšiu hodnotu tým, že umožní proaktívny a kreatívny dialóg, v ktorom jednotlivci získavajú pohľady iných ľudí na kritické a zložité otázky. Toto sa považuje za výhodu vo vysoko konkurenčnom a rýchlo sa meniacom podnikateľskom prostredí.
Prehľad
Existuje všeobecne akceptovaná definícia strategického myslenia, spoločná zhoda o jeho úlohe alebo dôležitosti a štandardizovaný zoznam kľúčových kompetencií strategických mysliteľov.
Existuje tiež konsenzus o tom, či je strategické myslenie nezvyčajným ideálom alebo bežnou a pozorovateľnou vlastnosťou stratégie. Zahŕňa nájdenie a rozvoj schopnosti strategického predvídania pre organizáciu skúmaním všetkých možných budúcich organizácií a spochybňovaním konvenčného myslenia s cieľom podporiť rozhodovanie dnes. Výskum strategického myslenia naznačuje, že kritickou strategickou otázkou nie je konvenčné „Čo?“, ale „Prečo?“ alebo „Ako?“.
Práce Henryho Mintzberga a ďalších autorov tento záver ďalej podporujú a tiež jasne rozlišujú medzi strategickým myslením a strategickým plánovaním, ďalším dôležitým myšlienkovým procesom strategického manažmentu.
Generál André Beaufre v roku 1963 napísal, že strategické myslenie „je mentálny proces, zároveň abstraktný aj racionálny, ktorý musí byť schopný syntetizovať psychologické aj materiálne údaje. Stratég musí mať veľkú schopnosť analýzy aj syntézy; analýza je nevyhnutná na zhromaždenie údajov, na základe ktorých stanovuje diagnózu, syntéza na vytvorenie samotnej diagnózy z týchto údajov – a diagnóza v skutočnosti predstavuje voľbu medzi alternatívnymi postupmi.“
Väčšina sa zhoduje v tom, že tradičné modely tvorby stratégie, ktoré sú primárne založené na strategickom plánovaní, nefungujú. Stratégia v dnešnom konkurenčnom podnikateľskom prostredí sa odkláňa od základného „strategického plánovania“ k väčšiemu „strategickému mysleniu“, aby zostala konkurencieschopná. Oba myšlienkové procesy však musia fungovať ruka v ruke, aby sa dosiahol maximálny úžitok. Diskutuje sa o tom, že skutočným srdcom stratégie je „stratég“; a pre lepšiu realizáciu stratégie je potrebný strategický mysliteľ, ktorý dokáže objaviť nové, nápadité stratégie, ktoré dokážu prepísať pravidlá súťažnej hry; a uviesť do pohybu reťazec udalostí, ktoré budú formovať a „definovať budúcnosť“.
Strategické myslenie verzus strategické plánovanie
Podľa Fiony Graetzovej sú strategické myslenie a strategické plánovanie „odlišné, no vzájomne prepojené a doplňujúce sa myšlienkové procesy“, ktoré sa musia navzájom podporovať a udržiavať, aby bolo možné zabezpečiť efektívne strategické riadenie. Model Graetzovej predpokladá, že úlohou strategického myslenia je „hľadať inovácie a predstavovať si nové a výrazne odlišné budúcnosti, ktoré môžu viesť spoločnosť k predefinovaniu jej kľúčových stratégií, ba dokonca aj celého odvetvia, v ktorom pôsobí“. Úlohou strategického plánovania je „realizovať a podporovať stratégie vytvorené v procese strategického myslenia a následne ich integrovať do podnikania“.[14]
Henry Mintzberg v roku 1994 napísal, že strategické myslenie spočíva skôr v syntéze (t. j. „spájaní jednotlivých bodov“) než v analýze (t. j. „hľadaní týchto bodov“). Ide v ňom o „zachytenie poznatkov, ktoré manažér získava z rôznych zdrojov (či už ide o neformálne postrehy z osobných skúseností a skúseností iných ľudí v organizácii, alebo o tvrdé dáta z prieskumov trhu a podobne), a následnú syntézu týchto poznatkov do vízie smerovania, ktorým by sa mal podnik uberať“. Mintzberg tvrdil, že strategické myslenie nemožno systematizovať a že predstavuje kľúčovú súčasť tvorby stratégie – na rozdiel od samotných aktivít spojených so strategickým plánovaním. Podľa neho strategické plánovanie prebieha popri procese tvorby stratégie či strategického myslenia; poskytuje totiž vstupy, ktoré má stratég zvážiť, a zároveň vytvára plány na kontrolu implementácie stratégie po jej sformovaní.
Podľa Jeanne Liedtkovej sa strategické myslenie odlišuje od strategického plánovania v nasledujúcich dimenziách strategického riadenia:[15]
| Strategické myslenie | Strategické plánovanie | |
|---|---|---|
| Vízia budúcnosti | Predpovedať možno len podobu budúcnosti. | Budúcnosť, ktorá je predvídateľná a podrobne špecifikovateľná. |
| Formulácia a implementácia stratégie | Formulácia a implementácia sú skôr interaktívne než sekvenčné a oddelené. | Úlohy formulácie a implementácie možno jasne oddeliť. |
| Úloha manažérov pri tvorbe stratégie | Manažéri nižšej úrovne majú možnosť vyjadriť sa k tvorbe stratégie a zároveň disponujú väčšou voľnosťou pružne reagovať na meniace sa podmienky. | Vrcholoví manažéri získavajú potrebné informácie od manažérov nižších úrovní a následne ich využívajú na vypracovanie plánu, ktorý sa následne distribuuje manažérom na realizáciu. |
| Kontrola | Spolieha sa na sebareferenciu – zmysel pre strategický zámer a účel zakorenený v mysliach manažérov v celej organizácii, ktorý každodenne riadi ich rozhodnutia v procese, ktorý je často ťažké merať a monitorovať zhora. | Uplatňuje kontrolu prostredníctvom systémov merania, pričom vychádza z predpokladu, že organizácie dokážu presne a rýchlo merať a monitorovať dôležité premenné. |
| Úloha manažmentu pri implementácii | Všetci manažéri chápu širší systém, súvislosť medzi svojimi úlohami a fungovaním tohto systému, ako aj vzájomnú závislosť jednotlivých úloh, ktoré tento systém tvoria. | Od manažérov nižšej úrovne sa vyžaduje len to, aby dobre poznali svoju vlastnú úlohu, a možno očakávať, že budú brániť iba svoju vlastnú oblasť pôsobnosti. |
| Tvorba stratégie | Vníma stratégiu a zmenu ako neoddeliteľne späté a vychádza z predpokladu, že hľadanie nových strategických možností a ich úspešná realizácia sú náročnejšie a dôležitejšie než ich hodnotenie. | |
| Proces a výsledok | Vníma samotný proces plánovania ako kľúčový prvok vytvárajúci hodnotu | Dôraz sa kladie na vytvorenie plánu ako na konečný cieľ. |
Strategické myslenie a komplexnosť
V zložitom scenári sú organizačné akcie zintenzívnené globálnou sieťou interakcií, čo vedie k rôznym environmentálnym, ekonomickým a sociálnym výzvam.
Táto zložitosť sa vyznačuje zložitými sieťami a rekurzívnymi vzťahmi príčiny a následku, ktoré sa odchyľujú od lineárnej logiky karteziánskeho myslenia a presnej logiky dialektického myslenia. V rámci takýchto systémov môžu zdanlivo triviálne akcie viesť k neočakávaným výsledkom alebo byť zväčšené zložitými sieťami vzťahov, čo má za následok úplne nepredvídateľné následky.
V reakcii na tento kontext sa Terra a Passador zasadzujú za strategické myslenie, ktoré je schopné:
(1) opätovne prepojiť javy naprieč rôznymi úrovňami a disciplínami a holisticky ich spracovať; (2) riešiť predmety štúdia vystavené rekurzívnej kauzalite; (3) chápať fakty prostredníctvom ich dynamiky; (4) pristupovať k problémom prostredníctvom mapovania a negatívnych prístupov; (5) integrovať neempirické prvky; a (6) začleniť nové matematické zdôvodnenie na zvládnutie nelinearity takýchto systémov a neustáleho prechodu medzi istotou a neistotou, ktorý je inherentný ich dynamike.
V oblasti akademického výskumu Stacey naznačuje, že táto realita si vyžaduje štúdie v oblasti strategického myslenia zamerané na vysvetlenie, hypotézy o celých systémoch, ich dynamike a vzťahu medzi dynamickým správaním a inovatívnym úspechom. V tomto type štúdie sa na pochopenie dynamiky rôznych organizačných problémov využívajú metódy ako konštrukcia schém, fenomenologické prístupy založené na dedukciách a metaforách a integračné rámce. V oblasti štúdií strategického myslenia niekoľko autorov vyvinulo multidisciplinárne prístupy založené na týchto predpokladoch, využívajúc systémové myslenie a kybernetiku, integračné prístupy, novú matematiku chaosu a koncepty ako poriadok prostredníctvom šumu, autopoéza a samoorganizácia.
Kompetencie strategického myslenia
Liedtková identifikovala päť „hlavných znakov strategického myslenia v praxi“, ktoré pripomínajú kompetencie:
Systémový pohľad – schopnosť chápať dôsledky strategických krokov. „Strategický mysliteľ disponuje mentálnym modelom celého systému tvorby hodnoty (od začiatku do konca), chápe svoju úlohu v ňom a rozumie kompetenciám, ktoré tento systém zahŕňa.“
Zameranie na zámer – čo znamená väčšiu odhodlanosť a menšiu náchylnosť nechať sa rozptýliť v porovnaní s konkurentmi na trhu. Liedtková, ktorá pripisuje zásluhy za spopularizovanie tohto konceptu Hamelovi a Prahaladovi, opisuje strategický zámer ako „zameranie, ktoré jednotlivcom v organizácii umožňuje sústrediť a využiť svoju energiu i pozornosť, odolávať rušivým vplyvom a udržať koncentráciu tak dlho, ako je potrebné na dosiahnutie cieľa.“
Myslenie v časových súvislostiach – schopnosť vnímať súčasne minulosť, prítomnosť a budúcnosť, čo vedie k lepšiemu rozhodovaniu a rýchlejšej realizácii. „Stratégia nie je poháňaná len budúcim zámerom. Kľúčová je medzera medzi súčasnou realitou a budúcim zámerom.“ Praktickou aplikáciou začlenenia „myslenia v časových súvislostiach“ do tvorby stratégie je plánovanie scenárov.
Prístup založený na hypotézach – zabezpečuje, aby sa do tvorby stratégie zapájalo tvorivé aj kritické myslenie. Táto kompetencia výslovne zahŕňa vedeckú metódu do strategického myslenia.
Inteligentný oportunizmus – schopnosť pružne reagovať na vhodné príležitosti. „Pri využívaní jasne formulovanej stratégie na efektívne a účinné usmerňovanie úsilia organizácie treba vždy zvažovať aj riziko, že stratíme zo zreteľa alternatívne stratégie, ktoré by boli vhodnejšie pre meniace sa prostredie.“
Príležitosti pre strategické myslenie
Strategické myslenie sa primárne zameriava na dlhodobé príležitosti na dosiahnutie určitého zámeru, cieľa alebo súboru cieľov. Tento široký pohľad zahŕňa vnímanie konceptu ako celku namiesto sústredenia sa len na jednotlivé detaily; ide o schopnosť vidieť nad rámec detailov a zamerať sa na širšiu víziu či organizačné ciele s cieľom dosiahnuť dlhodobý úspech.
Myslenie v širších súvislostiach zahŕňa:
Predvídanie dlhodobých dôsledkov rozhodnutí. Zvažovanie dlhodobého vplyvu či následkov znamená, že na situáciu nazeráme so širokým záberom, aby sme odhalili všetky príležitosti na dosiahnutie zámeru, cieľa alebo súboru cieľov.
Identifikáciu vzorcov. Hľadanie súvislostí a vzorcov presahujúcich rámec bezprostrednej situácie.
Vytváranie psychologického odstupu. Vytvorenie odstupu od rozhodnutia, či už časového, alebo situačného.
Správanie a konanie zamerané na cieľ a smerujúce k ideálnej budúcnosti. Sústredenie sa na celkovú víziu a aspekty projektu či rozhodnutia na makroúrovni.
Medzifunkčnú spoluprácu. Spoluprácu s viacerými tímami pri uvádzaní myslenia v širších súvislostiach do praxe.
Existuje šesť cvičení na rozvoj strategického myslenia, medzi ktoré patria: reflexia, opustenie perfekcionizmu, zvažovanie iných perspektív, využívanie nástrojov na myšlienkové mapovanie, kladenie náročných otázok a brainstorming, ako aj neustále zameranie na stanovený zámer.
Strategické myslenie je jedným z druhov myslenia a predstavuje schopnosť vytvárať a realizovať dlhodobé plány na dosiahnutie cieľov. Analytické myslenie tvorí základ strategického myslenia. Medzi mnohé ďalšie druhy myslenia, ktoré môžeme využiť, patria:
Analytické myslenie
Strategické myslenie
Strategické plánovanie
Kreatívne myslenie
Intuitívne myslenie
Systémové myslenie
