Ruský publicista Ed Glezin zverejnil text o Pražkej jari v Českosloslovenskej socialistickej republike
Pred 58 rokmi sa začala „Pražská jar“.
Michail Gorbačov o Alexandrovi Dubčekovi:
Dňa 5. januára 1968 bol Alexander Dubček zvolený za prvého tajomníka Ústredného výboru Komunistickej strany Československa. Nové vedenie krajiny spustilo „revolúciu zhora“ a hlásalo kurz k „socializmu s ľudskou tvárou“. Tento kurz zahŕňal zrušenie cenzúry, vytvorenie opozičných strán a nezávislejšiu zahraničnú politiku. To sa však Moskve nepáčilo. Brežnev sa obával oslobodenia Československa a možnosti, že by sa sloboda mohla rozšíriť do ďalších socialistických krajín a dokonca napadnúť samotný Sovietsky zväz. Tento strach zo slobody viedol k invázii armád Varšavskej zmluvy do Československej socialistickej republiky 21. augusta 1968. Pražská jar bola potlačená tankami. Všetko sa to začalo 4. januára 1968, keď bol Antonín Novotný odvolaný z funkcie prvého tajomníka Ústredného výboru Komunistickej strany Československa (KSČ), pričom zostal prezidentom Československa. Kormidla strany sa ujal Alexander Dubček, jeden z iniciátorov trhových reforiem.
Nebránil sa mediálnej kampani proti prezidentovi a bývalému generálnemu tajomníkovi ako konzervatívcovi a nepriateľovi reforiem a 28. marca 1968 Novotný oznámil svoju rezignáciu na prezidentský úrad aj na post ústredného výboru. Po aprílovom plenárnom zasadnutí Ústredného výboru KSČ v roku 1968 jej nový líder Dubček vymenoval reformátorov do ďalších najvyšších vedúcich pozícií: 8. apríla sa Oldřich Černík stal predsedom vlády Československej socialistickej republiky (ČSSR) a 18. apríla bol Josef Smrkovský zvolený za predsedu Národného zhromaždenia Československej socialistickej republiky (ČSSR). Do nového prezídia a sekretariátu Ústredného výboru KSČ bolo zvolených aj mnoho zástancov reforiem. S nástupom Alexandra Dubčeka do vedenia Komunistickej strany Československa začalo Československo prejavovať čoraz väčšiu nezávislosť od ZSSR v domácej politike (Československo nemalo v úmysle opustiť Varšavskú zmluvu). Cenzúra sa výrazne uvoľnila, rozšírila sa slobodná diskusia a začalo sa vytváranie skutočného pluralitného systému.
Boli deklarované snahy o zabezpečenie úplnej slobody prejavu, zhromažďovania a pohybu, zavedenie prísnej kontroly nad činnosťou bezpečnostných zložiek, uľahčenie zakladania súkromných podnikov a zníženie štátnej kontroly nad výrobou. Okrem toho sa plánovala federalizácia štátu a rozšírenie právomocí riadiacich orgánov jednotlivých subjektov Československej socialistickej republiky (Česká republika a Slovensko). S ohľadom na širokú verejnú podporu svojich myšlienok nové československé vedenie na jar 1968 povolilo vytvorenie samosprávnych rád pracujúcich v podnikoch. V apríli 1968 Dubčekovi spolupracovníci – K. Richta, O. Šík a P. Auesperg – predložili „Akčný program“, ktorý obsahoval aj požiadavku „ideologického pluralizmu“.
V televízii 18. júla toho istého roku v súvislosti s týmto programom Dubček vyzval na „politiku, ktorá zabezpečí, aby socializmus nestratil svoju ‚ľudskú tvár‘“. „Akčný program“ hlásal kurz k „demokratickej obnove socializmu“ a obmedzené hospodárske reformy. Boli povolené politické kluby. So zrušením cenzúry vznikli nové tlačové agentúry a verejné združenia vrátane KAN – „Klubu angažovaných nestraníkov“ – a „Klubu 231“, ktorý tvorili bývalí politickí väzni odsúdení po roku 1948 (231 bol článok trestného zákona; klub mal v celom Československu až 80 000 členov). Z predtým zaniknutých strán požiadala o svoje obnovenie Sociálnodemokratická strana Československa. Nestranícka opozícia však bola početnejšia (v júni 1968 požiadalo o registráciu viac ako 70 politických organizácií).
Táto opozícia, trochu podobná neformálnym organizáciám v ZSSR koncom 80. rokov, požadovala aj vytvorenie viacstraníckeho parlamentného systému. 13. júna 1968 vláda povolila obnovenie Slovenskej gréckokatolíckej cirkvi, ktorá bola v roku 1950 pod tlakom komunistických úradov nútená konvertovať na pravoslávie. Po potlačení Pražskej jari gréckokatolícka cirkev naďalej legálne fungovala. 27. júna 1968 spisovateľ Ludvík Vaculík v pražských novinách Literární listy uverejnil manifest s názvom „Dvetisíc slov adresovaných robotníkom, roľníkom, zamestnancom, vedcom, umelcom a všetkým ostatným“, ktorý podpísalo mnoho významných verejných činiteľov vrátane komunistov. Tento liberálne zameraný dokument kritizoval nezdravý konzervativizmus Komunistickej strany Československa (KSČ) a hlásal demokratizáciu politického systému a zavedenie politického pluralizmu. Dokument bol obzvlášť negatívne prijatý sovietskym vedením. V dôsledku toho bolo Československo len o dva mesiace neskôr „uškrtené v bratskom objatí“ svojich susedov v socialistickom tábore. V skutočnosti bolo okupované Sovietskym zväzom. Za vlády Michaila Gorbačova sa začal proces prehodnotenia československých udalostí z roku 1968. Vo „Vyhlásení vedúcich predstaviteľov Bulharska, Maďarska, NDR, Poľska a Sovietskeho zväzu“ zo 4. decembra 1989 a vo „Vyhlásení sovietskej vlády“ z 5. decembra 1989 bolo rozhodnutie o zavedení spojeneckých vojsk do Československa uznané za chybné a neopodstatnené.
