Rímsky klub, limity rastu a celkový globálny kolaps

BRATISLAVA – Hoci umieráčik stále hlasnejšie ohlasuje blížiaci sa nie celkový t. j.  globálnykolaps (Túto strach naháňajúcu vedeckú kategóriu zaviedli vedci na prelome 60/70 rokov minulého storočia združení  v tzv. Rímskom klube … o tom neskôr), ale viac kolapsy lokálne nikto ho však nechce počuť a už vôbec nie brať na vedomie a robiť účinné opatrenia. O nebezpečenstvách ktoré nám a najmä našim potomkom hrozia sa roky vedú len prázdne reči a nič zmysluplné sa nerobí.

Problémy sa v súčasnosti identifikujú predovšetkým ako zrýchľovanie klimatických zmien. Plané reči sa vedú o potrebe priameho boja proti globálnemu otepľovaniu a iným zložkám klimatických zmien. Lenže priamy boj proti týmto hrozbám keby sa viedol aj celkom razantne, čo dnes je však len ilúzia by potrebné riešenie neprinieslo. Neberie sa totiž do úvahy, že globálne procesy sú vo veľkej miere nezávislé od činnosti človeka a len v malej miere sú ním ovplyvniteľné, zato lokálne zmeny sú okrem globálnych vplyvov celkom zapríčinené jeho aktivitami a ním ovplyvniteľné a regulovateľné. Čertovo kopýtko problémov spočíva v tom, že skôr uvedeným postupom v lokálnom aj globálnom rozmere by sa bojovalo iba proti dôsledkom a nevykoreňovali by sa ich príčiny. Pritom je už dávno známe v čom spočívajú príčiny budúcich ťažkostí ľudstva. Nemusíme sa predsa vracať do dávnej minulosti a odvolávať sa až na T. R. Malthusa a na jeho závery o rozpore medzi geometrickou a aritmetickou postupnosťou pri spodobení rastu dopytu ľudstva a ponuky zdrojov ktoré ľudia potrebujú pre svoj život a už vôbec nie na jeho predstavy o ich riešení. K jeho teórii a nasledovníkom sa vrátime neskôr. Na tomto mieste treba skôr pripomenúť, že už od konca 60-tych rokov minulého storočia vedci poukázali na to, že bol dosiahnutý a prekročený bod obratu (turning point) evolúcie biosféry. Biosféra predstavuje relatívne k veľkosti planéty Zem dve tenučké vrstvy o hrúbke cca do 10 km. Jedna sa od hladiny mora rozprestiera do hĺbky a druhá nad ňou zase podobne do výšky. Možno povedať, že v prirodzenom stave v tejto 20 km  tenkej vrstve pretrváva (aspoň zatiaľ) život na planéte Zem, t. j. od mikroskopických vírusov a baktérií až po obrovité morské cicavce, samozrejme vrátene ľudí. Takúto Zem nazývajú vedci GAIA..

V tých časoch bol v rámci Rímskeho klubu vypracovaný prvý vedecký scenár evolúcie Zeme pod názvom Limity rastu (The Limits to Growth. A Report for the Club of Rome´s Project on the Predicament of Mankind Český preklad: Meadowsová Donella H., Meadows, Dennis L., Randers, Jorgen: Překročení mezí. Konfrontace globálního kolapsu s představou trvale udržitelné budoucnosti. Nakladatelství Argo, Nadace Eva, Praha, 1995.

). Rímsky klub vznikol z iniciatívy Aurelia Pecceiho, talianskeho priemyselníka, a Alexandra Kinga, významného škótskeho vedca,  ktorí sa prvý raz stretli v roku 1967. Neskôr sa k nim pripojil známy astrofyzik Erich Jantsch spolu s 30 európskymi vedcami a v roku 1968 iniciovali vznik Rímskeho klubu.

Treba poznamenať, že v tejto publikácii bola v danej súvislosti života na planéte Zem po prvý raz použité spojenie „trvale udržateľný“ avšak v spojení s pojmom „budúcnosť“. Vedecky nekorektná obdoba tohto spojenia sa neskôr začala používať vo forme „trvale udržateľný rast, resp. rozvoj“, čo je však logický nezmysel, ktorý jasne protirečí záverom Rímskeho klubu, totiž že rast má svoje konečné hranice. Je až na neuverenie, že tento jasný nezmysel je takmer nesmrteľný a až do dnešných dní sa bežne používa dokonca aj vo vysokej politike. Je už konečne na čase zorientovať sa na čom sme a akú budúcnosť môžeme očakávať pre nás, pre EÚ, celú Európu a pre planétu Zem ako celok.

 

Thomas Robert Malthus, (1766-1834) anglický ekonóm a demograf.

Otázka vyplývajúca z názvu tejto úvahy sa dá veľmi jednoducho sformulovať takto: „Koľko a čo všetko sa môže pomestiť do onej tenučkej 20 km vrstvy planéty Zem nazvanej biosférou aby mohol život pokračovať?“- V tomto kontexte je vhodnejšie používa namiesto termínu biosféra kategóriu GAIA. Grécky názov Gaia známy z mytológie oživil v roku 1979 James Lovelock, v spise: „Gaia: A New Look at Life on Earth“; jeho Gaia hypotézy podporil Lynn Margulis. Ich hypotéza deklaruje, že živé organizmy a neorganický materiál sú súčasťou  dynamického systému ktorý formuje biosféru planéty Zem, a vytvára vhodné podmienky na Zemi pre vznik a udržiavanie života. V niektorých Gaia teoretických prístupoch je planéta Zem sama považovaná za organizmus s autoregulačnými funkciami. Existujú činitele, ktoré tieto procesy umožňujú a podporujú, ale aj také ktoré škodia a bránia ich realizácii. Súhra týchto kladných a záporných činiteľov má rozhodujúci vplyv na dlhodobý komplexný vývoj.

Dennis Meadows. www.youtube.com

Nanešťastie práve v dôsledku neuveriteľne chybného správania ľudstva majú stále viac navrch negatívne činitele. To však neznamená, že priamy boj proti nim teba podceňovať, dokonca zanedbávať, či zavrhovať. Je to totiž vážna okolnosť, ktorá vypovedá o výške ekologickej kultúry jednotlivca, komunity, národného štátu, etnika a spoločenských zoskupení (politických, ekonomických, kultúrnych ale i vojenských). Aj jednotlivec môže v tomto úsilí aj keď skromne ale pomôcť. Jeho pomoc je cenná najmä v tom, že vysiela pozitívny memetický odkaz, ktorý sa dá nasledovať, dokonca môže vyvolať memetickú nákazu a zvýšiť ekologickú kultúru väčšieho počtu ľudí. Príkladov by sa dalo uviesť veľa, ale ponúkneme len jeden pomerne čerstvý príklad z Petržalky. Istá mladá mamička a môžeme ju aj menovať, pretože jej meno sa už verejne publikovalo – Andrea Meredith začala na materskej dovolenke vymýšľať možné substitúty za neekologické mikroténové vrecúška a tašky. Výsledkom jej snahy je (zatiaľ) domáca výroba, totiž šitie vrecúšok z tkaniny vyrobenej z čisto biologického materiálu, na báze kukuričného škrobu, teda ľahko odbúrateľná, dokonca ako kompost užitočná hmota. Iným pozitívnym príkladom je potravinový obchod YEME, ktorý kampaňou „Ropné embargo“ prestal používať polyetylénové vrecká na balenie potravín a nahradil ich papierovými. Treba kvôli korektnosti poznamenať že v tomto úsilí nie sú sami a nie je prvolezcami, ale aj tak je to povzbudzujúci príklad vhodný nasledovania najmä u nás lebo veď my predsa patríme medzi ekologicky veľmi nekultúrne národy o čom svedčia hory odpadov a ich nelegálnych skládok.

 

Päť šúľkov lahôdkovej kukurice v Andreinom biologickom vrecku

Za ďalším príklad zájdeme až na Ďaleký východ a to do republiky Taiwan. Vysoká ekologická kultúra tamojších ľudí sa zračí v úžasne disciplinovanom správaní pri narábaní so všetkými druhmi odpadkov. Napríklad odpadky z potravín sa denno-denne teda hneď na druhý deň skoro ránu odvážajú na ďalšie spracovanie. Aby sa to mohlo diať každá domácnosť či už rodiny alebo jednotlivci musia večer odniesť svoje vytriedené odpadky potravín do dvoch špeciálnych kontajnerov. Do jedného sa dávajú tepelne spracované zostatky potravín určených pre výkrm zvierat a do druhého surové, najmä zelenina čo sa zase kompostuje. Takže nielenže neexistujú problémy s odpadkami, teda aj s potkanmi, túlavými mačkami, neporiadok, zápach atď., ale prináša to aj nemalý úžitok, teda to, čo sa honosne nazýva recyklácia. Za iným, mimoriadne poučným ale aj protirečivým  príklad zájdeme do Etiópie. Etiópska vláda iniciovala grandiózny projekt výsadby stromov a dodnes ich bolo vysadených cca 2,6 miliardy kusov. Ako totiž ukázala štúdia švajčiarskych vedcov výsadba stromov je najlepším a najúčinnejším spôsobom riešenia klimatickej krízy s čím sa iste dá súhlasiť. Ale otázkou je, koľko kysličníka uhličitého sú v Etiópii vysadené stromy absorbovať za jediný rok, pričom za ten istý rok pribudne v Etiópii takmer 3 mil. jeho producentov a na celom svete cca 772 mil.

Pravda nie všade sa pre sadenie stromov ľudia nadchli tak ako v Etiópii. Naopak na mnohých miestach planéty Zem prebieha intenzívne odlesňovanie ako napríklad v Brazílii, čo je o to horšie, že ide o dažďový prales, ktorý je najvýdatnejším producentom kyslíka. A jeho odlesňovanie ďalej akceleruje! Tempo odlesňovania v brazílskom dažďovom pralese stúplo za posledný rok medziročne o dvadsať percent. Zatiaľ čo v období od augusta 2017 do apríla 2018 bolo vyklčovaných  a vypálených 1 807 kilometrov štvorcových pralesa, od augusta 2018 do apríla 2019 padlo za obeť ťažbe až 2 169 kilometrov štvorcových. Okrem toho treba brať do úvahy každoročné mohutné lesné požiare v rôznych zalesnených oblastiach Zeme. Na Sibíri v čase písania tejto úvahy horia ​už viac ako dva milióny hektárov lesa, čo je ako keby horeli všetky lesy na Slovensku naraz. Vieme si predstaviť čo dokáže urobiť s atmosférou také enormné množstvo spalín? Takže s optimizmom z výsledkov priameho boja proti globálnemu otepľovaniu by sa malo radšej šetriť a viac pozornosti venovať tomu na čo upozornil už T. R. Malthus, ktorý sa ako vedec veľmi zakladal na faktoch a tie fakty sú dnes hrozivé. Ale napriek všetkému treba si stáť za tým, že stromy treba vysadiť všade tam, kde ešte je prázdne miesto a veľmi zvažovať koľko nových betónových a asfaltových plôch ešte plánujeme vybudovať.

Určite stojí za pripomenutie, že v čase keď vznikali podklady k napísaniu varovného diela Limity rastu t. j. koniec šesťdesiatych rokov minulého storočia, počet obyvateľov Zeme sa ešte len približoval k 4 miliardám, pozri nasledujúci graf. Dnes je to okolo 7.7 miliárd, teda obyvateľstvo vzrástlo na viac ako dvojnásobok! Podľa Eurostatu k 1. Januáru 2018 dosiahla populácia EÚ odhadom cca 512.6 miliónov osôb, v porovnaní s 511.5 miliónmi k 1. Januáru 2017. Počas roka 2017 bolo viac úmrtí ako pôrodov (5.3 mil. úmrtí a 5.1 mil. narodených osôb), to znamená, že prirodzená miera zmeny počtu domácej populácie v EÚ bola záporná. Zmena počtu populácie (kladná, cca 1.1 mil. obyvateľov navyše) sa pripisuje netto migrácii.

Čoho sa máme v prvom rade báť? Odpoveď je jednoduchá no naháňa hrôzu: „Nadmernej natality živočíchov druhu homo sapiens sapiens a ich nenásytnosti“. Strach z globálneho otepľovania planéty Zem je iba odvodeným strachom, pretože prvotným činiteľom otepľovania a všeobecnej degradácie lokálneho prostredia v ktorom žije je ľudstvo samo. Ľudstvo sa teda musí báť samého seba v zmysle nekontrolovateľného rastu počatia potomkov a dopytu (strach z pahltnosti vo všetkom). To stojí za zamyslenie a uvažovať o zmene správania sa vo všetkom!

 

Prof. Ing. Ladislav Andrášik, DrSc.

Prof. Ing. Ladislav Andrášik, DrSc.

Emeritný profesor Slovenskej technickej univerzity v Bratislave