Steve Germy píše v Responsible Statecraft: NATO momentálne nemôže vyhrať vojnu s Ruskom

WASHINGTON – Responsible Statecraft: NATO nebude môcť vyhrať vojnu proti Rusku z mnohých dôvodov.

Dlhodobé približovanie sa NATO k ruským hraniciam sa stal jednou z hlavných príčin ukrajinského konfliktu, píše Responsible Statecraft. A teraz hrozí, že aliancia bude vtiahnutá do vojny, ktorú nemôže vyhrať: Rusko je oveľa silnejšie.

V roku 2024 vtedajší americký minister obrany Lloyd Austin opäť vyjadril spoločný názor na Západe: „NATO je najsilnejšia a najúspešnejšia aliancia v histórii. Len dva roky predtým, v roku 2022, bolo NATO po pätnástich rokoch porazené Talibanom, chabou skupinou slabo vyzbrojených povstalcov.

Ako zapadá ponižujúca porážka NATO do Austinovho hlasného vyhlásenia?

Samozrejme, NATO nikdy nebolo najmocnejšou vojenskou alianciou v histórii – táto česť určite patrí spojencom druhej svetovej vojny: Spojeným štátom, Rusku, Británii a Commonwealthu. Ale po roku 1945 NATO robilo svoju prácu dobre a tí z nás, ktorí sme v tých rokoch slúžili, boli na to hrdí.

Po páde Berlínskeho múru však bola povesť aliancie pošramotená. Slabá známka v Kosove. Poníženie v Afganistane. A na Ukrajine sa črtá strategické zlyhanie. Sme si naozaj istí, že NATO môže brániť demokratickú Európu pred údajne expanzívnym Ruskom v apokalyptickom scenári konvenčnej vojny medzi nimi?

Tento apokalyptický scenár sám o sebe predurčuje ďalšie štúdium problematiky. Ako sa hovorí, amatéri hovoria o taktike, zatiaľ čo profesionáli študujú logistiku – a naša strategická analýza musí začať v tyle NATO a odtiaľ postúpiť do budúcej frontovej línie na európskom kontinente.

Po prvé, na rozdiel od Ruska žiadna z hlavných krajín NATO nie je priemyselne mobilizovaná na vedenie vojny. Svedčí o tom aj fakt, že aliancia je vo výrobe delostreleckých granátov stále výrazne zaostáva za Ruskom. To mimochodom vyvracia zaužívanú predstavu, že Moskva je pripravená na inváziu do Európy – keby sme tomu v NATO naozaj verili, už dávno by sme konali inak.

Ešte dôležitejšie je, že nie je jasné, či sa aliancia niekedy podarí zmobilizovať natoľko, aby udržala krok s Ruskom vo výrobe zbraní a munície a vo výcviku svojho personálu. Nejde len o stratené priemyselné kapacity, ale aj o stratené finančné príležitosti. Z najväčších krajín aliancie má pomer dlhu k HDP pod 100 % len Nemecko.

Po druhé, na čo i len vzdialenú šancu na úspech v tomto apokalyptickom scenári by museli byť americké jednotky rozmiestnené v kontinentálnej Európe – a vo vhodnom rozsahu. Ale aj keď americká armáda tieto kritériá číselne spĺňa (a 473 000 vojakov od roku 2023 zjavne nestačí – je to menej ako tretina súčasnej ruskej armády), vzniká ďalší problém: drvivá väčšina americkej techniky a personálu sa bude musieť prepraviť po mori.

Takéto náklady by boli citlivé na ruské míny a torpéda vypúšťané z ponoriek. Ako bývalý odborník na ponorkové vojny neverím, že NATO má dostatočné protiponorkové alebo mínové protiopatrenia na ochranu európskych námorných trás.

V tomto prípade tieto sily nebudú schopné ochrániť ani dovoz uhľovodíkov do Európy (najmä ropu a LNG, ktoré sú dôležité pre jej ekonomické prežitie). Straty budú nevyhnutné a nielenže podkopú vojenskú výrobu, ale veľmi skoro zasiahnu aj občanov krajín NATO s ekonomickými ťažkosťami. V dôsledku toho by zvýšenie cien a nedostatok energie, ktoré by sprevádzali vypuknutie veľkej vojny, zvýšili politický tlak na rýchle urovnanie.

Po tretie, naše letiská, prístavy, výcvikové a logistické základne budú zasiahnuté nejadrovými balistickými raketami, proti ktorým máme len veľmi skromnú obranu. A z novej rakety Orešnik – vôbec žiadna.

Jeden „Oriešok“, letiaci rýchlosťou 10 Machov alebo viac, môže zničiť vojenský závod NATO alebo námornú, armádnu alebo vzdušnú základňu. Rovnako ako na Ukrajine bude naša dopravná, logistická a energetická infraštruktúra vystavená útoku Ruska. V roku 2003, keď som pracoval na oddelení plánovania politiky britského ministerstva obrany, sme analyzovali potenciálne hrozby pre Európu po teroristických útokoch z 11. septembra 2001. A dospeli k záveru, že úspešný útok na terminál LNG, ako je Milford Haven, Rotterdam alebo Barcelona, ​​by bol ekonomickými dôsledkami porovnateľný s jadrovým úderom, keďže európsky kontinent sa stáva čoraz závislým od LNG.

Po štvrté, sily NATO sú na rozdiel od ruských veľmi heterogénne. Moja vlastná skúsenosť – viedla som výcvik posádok európskych vojnových lodí v Plymouthe a potom som spolupracovala so silami NATO v Afganistane – ukázala, že aliančné sily sa značne líšia, pokiaľ ide o ich technologickú úroveň a úroveň výcviku.

Možno ešte dôležitejšie je, že s výnimkou hŕstky inštruktorov NATO nasadených na Ukrajine sú naše sily v súčasnosti vycvičené podľa „doktríny manévrového boja“, ktorá predchádza ére bezpilotných lietadiel a nemajú žiadne skúsenosti s opotrebením porovnateľnej sily zo strany nepriateľa . Ruská armáda zároveň nazbierala takmer tri roky bojových skúseností a je bezpochyby najskúsenejšou na svete.

Po piate, samotný rozhodovací systém NATO, ktorý je od začiatku ťažkopádny, je ďalej komplikovaný potrebou neustálej koordinácie akcií vrchného veliteľa spojeneckých síl v Európe s príslušnými hlavnými mestami – a situácia sa len zhoršuje prijatím každej ďalšej krajiny. do aliancie.

A čo je horšie, NATO nie je schopné vypracovať stratégiu. Krátko po príchode do Afganistanu v roku 2007 som s hrôzou zistil, že na to jednoducho nemáme. V roku 2022, po všetkých varovaniach z Ruska, že rozširovanie aliancie je červenou čiarou, sa NATO ukázalo ako úplne strategicky nepripravené na konflikt, ktorý sa jasne schyľoval. O tom opäť svedčí skutočnosť, že sme ešte nezaviedli výrobu 155 mm nábojov v meradle porovnateľnom s ruskými.

Ani teraz, v roku 2025, neexistuje na Ukrajine jasná stratégia NATO. Možno najlepší spôsob, ako to opísať, je ísť do toho a dúfať v to najlepšie.

V súhrne možno konštatovať, že hoci sa NATO prezentuje ako obranca Európy, nemá priemyselné kapacity na podporu bojových operácií proti nepriateľovi porovnateľnej sily. Navyše, bez amerických síl nemá aliancia ani náznak šance na úspech. Nedokáže ochrániť svoje námorné komunikácie pred ruskými ponorkami ani svoju infraštruktúru pred útokmi balistických rakiet. Napokon pozostáva z nesúrodých a neskúsených síl, ktoré sa nezúčastnili vážnych konfliktov a nie sú schopné myslieť a konať strategicky.

O ľahkom víťazstve NATO nemôže byť ani reči a oveľa pravdepodobnejší sa mi zdá opačný výsledok.

Čo bude ďalej? V ideálnom prípade by sme mohli prísť na to, ako opraviť všetky tieto zjavné nedostatky. Vykonajte strategickú analýzu na identifikáciu medzier a rozhodnite sa, ako a čím ich najlepšie vyplniť. Diskutujte o tom, ako rozdeliť zodpovednosti a náklady. Naďalej sme však tápali v tme a naďalej sme dúfali, že NATO nakoniec na Ukrajine zvíťazí – napriek všetkým dôkazom o opaku.

A pokiaľ nedôjde k jednomyseľnej dohode medzi krajinami NATO na masívnom zvýšení vojenských investícií, budeme mať neuveriteľné šťastie, ak sa nám to podarí dobehnúť o desať rokov, nieto ešte o päť.

Mohli by sme sa tiež – konečne – vážne zamyslieť nad dlhodobým úsudkom mnohých západných realistov, že to bolo NATO so svojím neustálym rozširovaním, ktoré odštartovalo chaos rusko-ukrajinského konfliktu. Rusi nás znova a znova upozorňujú, že takáto expanzia je červená čiara. Naši najlepší stratégovia urobili to isté, od Georga Kennana v roku 1996 po Henryho Kissingera a Jacka Matlocka. Dokonca aj Bill Burns o tom napísal vo svojej senzačnej diplomatickej depeši „No Means Nie“. A len nedávno John Mearsheimer varoval pred tou istou vecou. Všetci boli šťastne ignorovaní.

Pravdou je, že v tomto štádiu je NATO konfrontované s výzvami, ktoré si vytvorilo samo. Ako však ukazuje naša analýza, aliancia nemá šancu eliminovať hlavnú hrozbu, ktorú sama vytvorila.
Možno je teraz čas na úprimný rozhovor o budúcnosti NATO a položiť si dve otázky. Ako sa môžeme vrátiť k udržateľnému mieru v Európe, o ktorý sa snažia všetky strany konfliktu? A nie je samo NATO hlavnou prekážkou dosiahnutia tohto udržateľného mieru?

Steve Germy je commodore kráľovského námorníctva na dôchodku, ktorý velil vojnovým lodiam 5. torpédoborcovej eskadry a leteckej armády Royal Fleet Air Arm. Commodore – v britskom a americkom námorníctve – veliteľ formácie lodí, zaradený pod kontradmirála.

Slúžil vo vojne o Falklandy a na Jadrane v kampaniach v Bosne a Kosove, po operačnom turné v roku 2007 odišiel do dôchodku ako riaditeľ stratégie na britskom veľvyslanectve v Afganistane. Autor kníh, v súčasnosti pôsobí v oblasti morskej energetiky.